Súd prvej inštancie rozsudkom z 21. septembra 2018 žalobu o vyslovenia neúčinnosti zmluvy o predaji časti podniku zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Žalobca sa domáhal vyslovenia neúčinnosti zmluvy o predaji časti podniku za kúpnu cenu 1 000 eur, pričom súčasťou prevádzanej časti boli nehnuteľnosti v trhovej cene minimálne 200 000 eur. Žalovaný musel podľa žalobcu vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, keď dlžník aj žalovaný mali rovnaké sídlo, podobný predmet činnosti a takmer rovnaké obchodné meno.
Súd prvej inštancie uzavrel, že odporovaným právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľa, avšak žalobca nepreukázal podstatnú skutočnosť, a to vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť uspokojenie žalobcu, a žalobu ako neoprávnenú zamietol.
Odvolací súd rozsudkom z 30. mája 2019, č. k. 2 Cob 43/2019-103 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Zároveň k žalobcom označenej pohľadávke, o ktorej bolo rozhodnuté iným rozsudkom okresného súdu, doplnil, že žalobca v čase rozhodovania krajského súdu nemal pohľadávku proti dlžníkovi, ale proti jeho právnemu nástupcovi, obchodnej spoločnosti WWW s. r. o.
Žalobca podal proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP") dovolanie.
Žalobca namietal, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie vychádzajú z toho, že úmysel a vedomosť právnickej osoby ani nie je možné preukázať, okrem prípadu, kedy štatutárny orgán právnickej osoby na pojednávaní potvrdí, že mal vedomosť o úmysle dlžníka. Teda akoby nebolo možné podať odporovaciu žalobu proti právnickej osobe podľa ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ"). Taký prístup označil za nesprávny s odkazom na rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 109/2007, podľa ktorého predmetom dokazovania nemôže byť vnútorný psychický stav dlžníka a žalovaného. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom vyvodiť. Nie je preto potrebné, aby štatutárny orgán dlžníka alebo žalovaného prišli na pojednávanie potvrdiť svoj úmysel, či vedomosť, ale konajúce súdy mali pri ich zisťovaní skúmať skutočnosti vonkajšieho sveta. Uviedol, že jednou z takých okolností vonkajšieho sveta je skutočnosť, že dlžník previedol na žalovaného nehnuteľnosť bez primeraného protiplnenia, keď nehnuteľnosť v minimálnej hodnote 200 000 eur previedol za cenu 1 000 eur, čo však súdy nižšej inštancie odignorovali.
Najvyšší súd SR (ďalej aj "Najvyšší súd"), ako súd dovolací (podľa § 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas žalobca zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že v podanom mimoriadnom opravnom prostriedku namietal nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu v posúdení právnej otázky: "či v prípade odporovateľného právneho úkonu podľa § 42a ods. 2 OZ - ak nejde o právny úkon medzi dlžníkom a blízkou osobou - môže veriteľ uniesť dôkazné bremeno o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a vedomosti druhej strany o tomto úmysle výlučne v situácii, keď osoba, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, v konaní pred súdom vyhlási, že o úmysle dlžníka vedela, prípadne, či vzhľadom na to, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú psychickým stavom, ktoré samy osebe nemôžu byť predmetom dokazovania, možno vyvodiť zo skutočností, ktorými sa prejavuje vnútorné presvedčenie subjektu navonok." Dovolateľ pritom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2008, sp. zn. 2 Cdo 109/2007.
- Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [písm. b)] alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdieln
