Povinnosť zamestnanca uviesť v žalobe rozhodujúce skutkové okolnosti a na svoje tvrdenia označiť dôkazy

Okresný súd (ďalej "súd prvej inštancie") rozsudkom z 1. decembra 2017: a/ zaviazal žalované mesto zaplatiť žalobkyni 2 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, b/ v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Vychádzal z toho, že žalované mesto uskutočňovalo výberové konanie na funkciu vedúceho ekonomického oddelenia, v ktorom bola žalobkyňa vyhodnotená ako prvá spomedzi všetkých uchádzačov. Následne však výberová komisia sama zmenila svoje rozhodnutie tak, že nedospela k (žiadnemu) záveru o určení poradia uchádzačov a navrhla primátorovi mesta zopakovať výberové konanie. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania a so zreteľom na § 5 ods. 10 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme (ďalej len "zákon č. 552/2003 Z.z.") dospel k záveru, že žalobkyňa sa opodstatnene domáha náhrady nemajetkovej ujmy. Sama výberová komisia totiž po vykonaní výberového konania konštatovala, že nebola objektívna pri posudzovaní uchádzačov, čím porušila povinnosť overovať len schopnosti a odborné znalosti uchádzačov (§ 5 ods. 2 prvá veta zákona č. 552/2003 Z.z.) ako aj povinnosť dodržať pri výberovom konaní zásadu rovnakého zaobchádzania vyplývajúcu z § 5 ods. 2 druhej vety zákona č. 552/2003 Z.z. Poukázal na to, že žalobkyňa bola poškodená v dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom konaní zaujatou a neobjektívnou výberovou komisiou žalovaného. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobkyňa neuviedla žiadne relevantné skutočnosti k podstate nemajetkovej ujmy. Potrebu odôvodnenia nemajetkovej ujmy nemožno totiž - podľa názoru súdu - rozumieť tak, že by od žalobkyne bolo potrebné žiadať, aby v predmetnom spore s ochranou slabšej strany "sofistikovane právne argumentovala vo vzťahu k tejto ujme". Pre súd je absolútne postačujúce zdôvodnenie náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyňou v podobe jej tvrdenia, že sa cíti priebehom výberového konania poškodená. Skutočnosť, že žalobkyňa neuviedla žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ňou žiadanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy (4 000 eur), bola jedným z dôvodov, prečo jej súd túto náhradu priznal len vo výške 2 000 eur. Rovnalo by sa však odopretiu spravodlivosti, ak by súd zamietol žalobu len s prihliadnutím na tvrdenie žalovaného o tom, že nedostatočne odôvodnila vznik a podstatu ujmy, ktorej sa domáhala. K otázke výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uviedol, že jediným zákonom predpísaným kritériom je primeranosť výšky tejto náhrady, pričom otázka primeranosti je vecou okolností každého jednotlivého prípadu a je ponechaná na úvahu súdu. Z logiky a účelu inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zrejmé, že má slúžiť ako satisfakcia pre poškodeného uchádzača o miesto vedúceho zamestnanca. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy musí súd nevyhnutne zhodnotiť všetky relevantné skutočnosti na strane uchádzača a tiež zamestnávateľa. Takto postupujúc vzal na zreteľ, že žalobkyňa sa z vlastného rozhodnutia neprihlásila do opakovaného výberového konania uskutočneného neskôr pred inou výberovou komisiou. Za primeranú považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 eur. Žalobu v prevyšujúcej časti (týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy nad túto sumu a tiež uloženia povinnosti uzavrieť pracovný pomer) zamietol ako nedôvodnú.

Žalované podalo proti uvedenému rozsudku odvolanie.

Podľa názoru žalovaného mesta dospel súd prvej inštancie správne k záveru, že mu nemožno uložiť povinnosť uzavrieť so žalobkyňou pracovnú zmluvu. Podľa neho mala byť ale žaloba zamietnutá aj vo zvyšnej časti. Pokiaľ výberová komisia sama zistila zaujatosť jedného zo svojich členov, išlo o vadu výberového konania a neprichádzalo do úvahy obsadenie miesta žiadnym kandidátom, teda ani žalobkyňou. V takom prípade nie je daný dôvod, na základe ktorého by mohla žalovanej vzniknúť nemajetková ujma. To sa prejavilo aj v tom, že žalobkyňa nešpecifikovala (nevedela špecifikovať) podstatu a výšku nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola údajne spôsobená. Súd prvej inštancie neprijateľne extenzívne vyložil ustanovenie § 311 až § 319 Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP") o ochrane slabšej strany. Ani v takom konaní nemožno považovať za základ pre priznanie nároku samu skutočnosť, že žalobkyňa niečo subjektívne pociťuje ako krivdu. Súd nie je oprávnený konštruovať a domýšľať si, či vôbec a aká vznikla žalobkyni ujma. Vo všeobecnosti platí, že ak súd skutkový stav riadne posúdi a žalobu zamietne, neodníma tým žalujúcej strane právo na spravodlivý proces. Ani žalobkyni nebolo v danom prípade upreté právo domáhať sa ochrany na súde; ak by výsledok samotného súdneho konania nebol taký, ako si predstavovala, neznamenalo by to zásah do práva na spravodlivý súdny proces. Z týchto dôvodov žalované mesto žiadalo zamietnuť žalobu (aj) v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že v danom prípade nebola zabezpečená objektivita výberového konania.<