Preskúmavanie zákonnosti protokolu inšpektorátu práce

Krajský súd, po prerokovaní veci na ústnom pojednávaní, po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov a administratívnym spisom, ustálil vo svojom rozsudku otázku zákonnosti Protokolu inšpekčného orgánu ako spôsobilý predmet súdneho prieskumu s nasledovným odôvodnením:

Inšpekcia je konaním a postupom správneho orgánu, ktorým predovšetkým dochádza k zisťovaniu skutkového stavu. Zistené skutočnosti následne slúžia najmä ako podklad pre ďalší postup správneho orgánu, teda pre rozhodnutie, či má byť následne začaté vo veci správne konanie. Výsledky a závery inšpekcie sú zhrnuté v protokole o výsledku inšpekcie, ktorého náležitosti ustanovuje § 14 zákona č. 125/2006 Z.z. Uvedený protokol predstavuje v následne začatom správnom konaní jeden z dôkazných prostriedkov, nezbavuje však správny orgán povinnosti vykonať v začatom správnom konaní riadne dokazovanie, výsledky tohto dokazovania vyhodnotiť a vec v súlade so zákonom posúdiť.

Krajský súd ďalej uviedol, že protokol o výsledku inšpekcie nemá formálne znaky rozhodnutia a nie je vydaný v rámci správneho konania. Súdnou praxou je však ustálené, že napriek uvedenému je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Žalobca v tejto otázke správne poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov v tejto otázke, ktorá vychádza z toho, že protokol o výsledku inšpekcie je vydaný orgánom štátnej správy pri výkone jeho právomoci zverených mu osobitným zákonom, ktorý na základe zistenia porušenia povinností ukladá kontrolovanému subjektu povinnosť odstrániť zistené nedostatky v určenom termíne. Týmto určením povinností dochádza k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry kontrolovaného subjektu.

Krajský súd ďalej poukázal na to, že súdny prieskum protokolu je možný len za predpokladu, že obsahuje autoritatívne a vynútiteľné uloženie povinností kontrolovanému subjektu. V tomto prípade protokol z 20. februára 2015 také uloženie povinností, ktoré majú smerovať k náprave zistených nedostatkov, obsahuje. Súd však v tejto súvislosti konštatoval, že uvedené určenie povinností určuje aj rámec súdneho prieskumu, keď možno skúmať len zákonnosť uloženia tých povinností, ktoré predstavujú zásah do právneho postavenia žalobcu. Možnosť súdneho prieskumu je teda limitovaná týmto rozsahom a súd sa v zásade nemôže zaoberať správnosťou určenia príčin pracovného úrazu ako celku, ale len zistení ohľadne porušenia povinností žalobcu, ktoré viedli k uloženiu povinností vynútiteľných uložením sankcie. Uloženie týchto sankcii samo predstavuje pri protokole zásah do sféry kontrolovaného subjektu a robí protokol spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Okrem toho je zrejmé, že zistenie príčin pracovného úrazu a zistenie porušení bezpečnosti práce na strane zamestnávateľa, nie sú vždy v priamej korelácii. Ani situácia, keď by správny orgán v protokole určil príčiny pracovného úrazu výlučne na strane poškodeného, neznamená automaticky, že tu nedošlo k takým porušeniam predpisov o bezpečnosti práce, ktoré by nemohli viesť k uloženiu opatrení zamestnávateľovi s cieľom ich odstránenia, resp. z dôvodu, aby sa do budúcnosti predišlo určitým situáciám, ktoré môžu viesť k vzniku úrazov. Zistenie príčin úrazu a porušenia povinností, ktoré viedli k uloženiu povinností zamestnávateľovi, teda nemožno bez ďalšieho stotožňovať.

Z tohto hľadiska súd vyhodnotil námietky žalobcu, ktoré de ­facto smerujú k zisteniu príčin úrazu, resp. sa týkajú prerokovania námietok vzťahujúcich sa k zavineniu alebo spoluzavineniu poškodeného na vzniku úrazu, za bezpredmetné. Skutočnosť sama, či mal zomrelý poškodený pred úrazom na hlave kapucňu, ako manipuloval tesne pred smrteľným úrazom s ručným dvojkolesovým vozíkom alebo kadiaľ obchádzal naložený vozík, nemá žiaden súvis so záverom o porušení povinn