Prípustnosť dovolania. Dôkazná povinnosť

Žalobca, SKP úpadcu F. A. L., s.r.o. B. žiadal, aby súd určil, že právne úkony banky a F. A. L. s. r. o. B., spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 z 11. j­anuá- ra 1994, č. 45003/A z 12. januára 1994 a č. 45003/B z 3. júna 1994, sú právne neúčinné.

Krajský súd v B. rozsudkom zo 16. januára 2006, č. k. 76 Cb 183/1999-378 vyhovel žalobe a určil, že právne úkony VÚB, a.s., pobočka T. a F. A. L., spol. s. r. o., B., spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 z 12. januára 1994, č. 45003/A z 12. januára 1994 a č. 45003/B z 3. júna 1994 sú právne neúčinné. Žalovanému uložil povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s. B., IČO: 31328920 sumu 97,265.174,88 Sk. a zaplatiť žalobcovi 1 000 Sk náhradu trov konania.

Rozhodol tak s odôvodnením, že Krajský súd v B. rozsudkom z 9. decembra 2002, č. k. 76Cb 183/1999-177 zamietol žalobu a na odvolanie žalobcu Najvyšší súd SR uznesením z 10. marca 2004, sp. zn. 6 Obo 87/2003 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vec opätovne v novom konaní prejednal doplnil dokazovanie o výpoveď svedka Ing. K. a po vyhodnotení dôkazov sa stotožnil so záverom žalobcu, že ak bol žalovaný informovaný o neschopnosti úpadcu splácať úvery, ktoré mu žalovaný poskytol v roku 1992, tak v roku 1994, kedy boli uzavreté odporovateľné záložné zmluvy, zabezpečujúce úvery z roku 1993, musel resp. mal žalovaný vedieť, že zabezpečované úvery nebudú splatené inak, ako predajom založených nehnuteľných a hnuteľných vecí. Potom, ak žalovaný vedel, že odporovateľnými úkonmi došlo k založeniu všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku úpadcu a úpadca bol v čase zriadenia záložného práva v úpadku a mal množstvo iných splatných pohľadávok voči iným veriteľom, musel vedieť, že uzavretím predmetných zmlúv ukráti ostatných veriteľov úpadcu. Ďalej uviedol, že uzatvorením odporovateľných záložných zmlúv došlo k naplneniu všetkých náležitostí odporovateľného úkonu v zmysle § 15 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní. Súd vychádzal z toho, že záložné zmluvy boli uzatvárané v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu a úmyslom úpadcu bolo ukrátiť konkurzných veriteľov a tento úmysel musel byť žalovanému známy. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že uzavretím odporovateľných záložných zmlúv došlo k ukráteniu všetkých ostatných konkurzných veriteľov. Odporovateľnosť spočívala v tom, že odporovateľnými záložnými zmluvami bol zmarený legitímny záujem ostatných konkurzných veriteľov vyjadrený v ustanovení § 15 ods. 1 ZKV a to pomerné uspokojenie konkurzných veriteľov. Pri posúdení existencie úpadcovho úmyslu ukrátiť konkurzných veriteľov, súd vychádzal z komplexného posúdenia výpovede svedka v kontexte s posúdením ostatných, súdu predložených dôkazov. Svedok počas svojich výpovedí na pojednávaní 9. decembra 2002 a 15. novembra 2004 nikdy nepopieral, práve naopak tvrdil, že vedel o skutočnosti, že v čase uzavretia odporovateľných záložných zmlúv mal úpadca značné množstvo ďalších veriteľov. Napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jedného veriteľa. Svedok výslovne uviedol, že úpadca iný majetok, okrem založeného nemal. Za daných okolností nemožno dospieť k inému záveru, ako k tomu, že úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov. Úmysel spadá pod subjektívnu kategóriu konania úpadcu. Úmysel môže byť úmyslom priamym alebo nepriamym. Prvým prípadom je, ak konajúca osoba chcela spôsobom uvedeným v zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom /úmysel priamy/. Druhým prípadom je, ak konajúca osoba vedela, že svojim konaním môže byť také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad že ich spôsobí, bola s tým uzrozumená /úmysel nepriamy/. Spoločenským záujmom, ktorý je chránený ustanoveniami § 15 ods. 1 a 2 ZKV pritom je, aby uzatváraním inak perfektných právnych úkonov nedochádzalo k ukracovaniu ostatných konkurzných veriteľov, preto v rámci konkurzného konania sa sledujú záujmy všetkých veriteľov pri uspokojovaní.

Napriek skutočnosti, že svedok nikdy priamo nepotvrdil, že jeho úmyslom, ako úmyslom štatutárneho orgánu úpadcu, bolo ukrátiť ostatných veriteľov, súd dospel k presvedčeniu, že úmysel ukrátiť ostatných veriteľov v čase uzavretia odporovateľných záložných zmlúv bol na strane úpadcu daný. Vzhľadom na okolnosti, ktoré predchádzali a sprevádzali uzavretie záložných zmlúv, si úpadca bol podľa názoru súdu dobre vedomý toho, že svojim konaním môže spôsobiť porušenie alebo ohrozenie ZKV chráneného záujmu, a že bol s tým uzrozumený. Veriteľov bolo v tom čase značné množstvo a objem ich pohľadávok bol značný. O tomto mal úpadca vedomosť, napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jedného veriteľa. Žalovaný mal vedomosť, že záložnými zmluvami sa zakladá celý úpadcov majetok, záložné zmluvy preto majú charakter odporovateľných úkonov. Prospech z týchto úkonov mal žalovaný. Žalovaný krátko po uzavretí záložných zmlúv celý založený majetok predal, čím dôsledky odporovateľného úkonu boli dokonané. Tým došlo k ukráteniu ostatných konkurzných veriteľov v sume 97 265 174,88 Sk, preto súd vyhovel žalobe tak ako je uvedené v jeho výroku.

Žalovaný podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.

Najvyšší súd SR, ako súd odvolací vec prejednal a rozhodol uznesením z 24. marca 2010, č. k. 1Obo 16/2010-474 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vo svojom rozhodnutí vyslovil právny záver, že z vykonaného dokazovania nemá za preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na úspešné uplatnenie odporovateľnosti právnych úkonov. Žalobca v konaní neprodukoval dôkazy a súd prvého stupňa ani odvolací súd nemôžu jeho povinnosť nahrádzať. Dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa nekorešponduje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku zo 16. januára 2006, č. k. 76Cb 183/1999-378, preto považoval za potrebné, aby súd v novom konaní toto zosúladil, prípadne vykonal ďalšie dokazovanie o otázkach, či v čase uzavretia sporných záložných zmlúv bola spoločnosť F. A. L, spol. s. r. o., v úpadku a ak spoločnosť bola v úpadku, či úpadca dbal aj na záujmy ostatných veriteľov, alebo len na záujmy žalovaného a či žalovaný o týchto skutočnostiach vedel.

Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu ústavnú sťažnosť. Ústavný súd SR nálezom II. ÚS 387/2010-41 zo 17. marca 2011 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2010, č. k. 1Obo 16/2010-474 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že základné práva JUDr. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s. r. o. v konkurze, boli porušené.

V odôvodnení poukázal na ustanovenia § 213 OSP a na rozhodnutie Krajského súdu v B. zo 16. januára 2006, ktorý po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že uzavretím záložných zmlúv boli naplnené znaky odporovateľného úkonu definované v § 15 ods. 2 až 6 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v čase uzavretia záložných zmlúv (ďalej len ZKV). Súd vychádzal z toho, že záložné zmluvy boli uzavreté v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu, úmyslom úpadcu bolo ukrátiť konkurzných veriteľov, pričom tento úmysel mus