Prípustnosť dovolania / Ochrana spotrebiteľa (ZSP 46/2022)

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. februára 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava") a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len "krajský súd") č. k. 9 Co 251/2018-200 z 22. novembra 2018 (ďalej len "rozsudok krajského súdu") a uznesením najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") č. k. 1 Cdo 61/2019 z 27. októbra 2021 (ďalej len "napadnuté uznesenie najvyššieho súdu"). Sťažovateľ navrhuje rozsudok krajského súdu, ako aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu, resp. najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 328/2022-24 z 29. júna 2022 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a ústavnú sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol.

3. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého uznesenia a ďalších príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou proti obchodnej spoločnosti, ako žalovanej domáhal zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodu, že sťažovateľ ako spotrebiteľ si úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti na súde podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v z. n. p. (ďalej len "zákon o ochrane spotrebiteľa"), keď konanie o určenie neplatnosti výpovede z nájomnej zmluvy vedené na Okresnom súde Žilina (ďalej len "okresný súd") pod sp. zn. 2 C 202/2015 bolo síce zastavené pre späťvzatie žaloby sťažovateľom, ale okresný súd v uznesení o zastavení konania uviedol, že považoval za preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne a sťažovateľ zobral návrh späť pre správanie žalovaného, pričom vzhľadom na túto skutočnosť súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 Csp 104/2017 z 24. apríla 2018 (ďalej len "rozsudok okresného súdu") rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu je založené na dvoch ťažiskových dôvodoch, a to (i) za úspešné uplatnenie práva na súde nemožno považovať situáciu, ak spotrebiteľ podá hoci dôvodnú žalobu, ale tá bude vzatá späť pre správanie žalovaného (z dôvodu splnenia žalovanej povinnosti), (ii) žalovaný ako dodávateľ neporušil žiadnu svoju povinnosť ustanovenú zákonom o ochrane spotrebiteľa a neporušil ani práva sťažovateľa ako spotrebiteľa, keď okrem iného považoval spornú výpoveď nájomnej zmluvy zo strany žalovaného za platný právny úkon. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 251/2018-200 z 22. novembra 2018 (ďalej len "napadnutý rozsudok krajského súdu") tak, že rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam, ich vyhodnoteniu a právnemu posúdeniu veci sa krajský súd stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu. K podstatným argumentom sťažovateľa uvedeným v odvolaní uviedol, že sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, pokiaľ tento dospel k záveru, že neboli splnené podmienky podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa na to, aby mohol súd priznať nárok sťažovateľovi, keď predmetné ustanovenie vyžaduje, aby si spotrebiteľ uplatnil svoje práva na súde a bol úspešný, pričom v danom prípade sťažovateľ poukázal na konanie, ktoré predchádzalo súčasnému konaniu a bolo zastavené pre späťvzatie žaloby. Toto rozhodnutie nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci a ani z neho nemožno záväzne vyčítať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu jeho povinností voči sťažovateľovi, ako ani to, že si tento úspešne žalobu uplatnil. Ďalšie odvolacie argumenty sťažovateľa vo vzťahu k namietanej zmätočnosti výpovede zo strany žalovaného, odmietnutiu poskytovania služby sťažovateľovi podľa § 4 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, využitia neoprávnenej hrozby, agresívnej obchodnej praktiky či konania v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné so záverom, že v danom prípade nedošlo k sťažovateľom uvádzanému porušeniu práv spotrebiteľa v súvislosti s konaním žalovaného.

4. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením č. k. 1 Cdo 61/2019 z 27. októbra 2021 odmietol (ďalej len "napadnuté uznesenie najvyššieho súdu") podľa § 447 písm. c) a f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP").

Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenému dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ktoré videl v tom, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou k rozsudku súdu prvej inštancie, čím spochybňoval aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, čo sa týka jeho kvality a nedostatočného vysvetlenia, dovolací súd uviedol, že oba súdy, teda okresný súd, ako aj krajský súd dostatočným spôsobom odpovedali na všetky relevantné otázky v danej veci, a rozsudok krajského súdu preto považoval za dostatočne odôvodnený, neporušujúci právo na spravodlivý súdny proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Prípustnosť dovolania sťažovateľ odôvodnil aj § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keď uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia troch právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené. K prvej sťažovateľom nastolenej otázke, či o úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa ide len v prípade, ak bolo v prospech spotrebiteľa vydané rozhodnutie vo veci samej, alebo aj v prípade, že bolo konanie skončené iným spôsobom v prospech spotrebiteľa (napr. zastavenie konania pre procesné zavinenie dodávateľa), dovolací súd uviedol, že táto právna otázka bola podľa jeho názoru už dovolacím súdom riešená, a to v rozhodnutí č. k. 6 Cdo 127/2017 z 30. januára 2019, v ktorom najvyšší súd uviedol, že "Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuj