Prostriedky ochrany veriteľa obchodnej spoločnosti pri zakázanom vrátení vkladu a ich vzájomná interakcia

Zákaz vrátenia vkladu ako jeden z prvkov tvoriacich obsah zásady reálneho vytvorenia a zachovania základného imania je vyjadrením ochranno-garančného pôsobenia základného imania spoločnosti pri jej podnikateľskej činnosti a premieta sa aj do vzťahu spoločník - spoločnosť a veriteľ - dlžník (kde dlžníkom je spoločnosť). Do účinnosti novely Obchodného zákonníka¹⁾ č. 87/2015 Z.z. mal inštitút zákazu vrátenia vkladu svoje zákonné vyjadrenie iba v podobe všeobecne formulovaného zákazu v rámci právnej úpravy spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 123 ods. 3) a akciovej spoločnosti (§ 179 ods. 2). Dôvodová správa²⁾ k uvedenej novele Obchodného zákonníka síce uvádza, že prináša prepracovanejšie a podrobnejšie vyjadrenie už súčasných pravidiel o zákaze vrátenia vkladu pre kapitálové obchodné spoločnosti a družstvo, no vzhľadom na podobu novej úpravy je možno lepšie hovoriť o pravidlách, ktoré existujúci všeobecný zákaz vrátenia vkladu koncepčne a obsahovo vymedzili v podobe nových pravidiel.

Predmetná novela Obchodného zákonníka priniesla pre spoločníkov a veriteľov spoločnosti nový prostriedok ich ochrany pred nežiaducimi právnymi úkonmi, kedy spoločnosť uskutoční napríklad s iným spoločníkom transakcie bez primeraného protiplnenia, v dôsledku ktorých môže byť ohrozené uspokojenie ich nárokov voči spoločnosti. Ak však uvažujeme vo všeobecnosti o právnych pro­striedkoch ochrany veriteľa voči právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa mimo režim insolvenčných procesov, zrejme nás ako prvý napadne inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, ktorý je upravený aj pre obchodnoprávne vzťahy v generálnom predpise súkromného práva - v Občianskom zákonníku,³⁾ a v rámci insolvenčného konania v zákone o konkurze a reštrukturalizácií.⁴⁾ Do úvahy prichádzajú aj ďalšie prostriedky ochrany veriteľa, ako je inštitút náhrady škody voči štatutárnemu orgánu, prípadne za úvahu stojí aj právo veriteľa spoločnosti domáhať sa neplatnosti právneho úkonu predstavujúceho zároveň zakázané vrátenie vkladu.

Z právnej úpravy výslovne nevyplýva, v akom vzťahu sú tieto právne prostriedky ochrany. Preto je potrebné skúmať, či je možné, aby z jednej situácie, ktorá napĺňa znaky zakázaného vrátenia vkladu, vznikli súčasne rôzne právne vzťahy, a teda či je možné zo strany veriteľa odporovať právnym úkonom, ktoré budú zároveň predstavovať zakázané vrátenie vkladu, alebo či mu (prípadne spoločnosti) vzniká popri zákonnom ručení štatutárneho orgánu aj nárok na náhradu škodu voči štatutárnemu orgánu, alebo či má veriteľ možnosť domáhať sa neplatnosti právneho úkonu, ktorým bol porušený zákaz vrátenia vkladu, a ako použitie jedného z prostriedkov ochrany veriteľa ovplyvní použitie iného prostriedku ochrany veriteľa.

Za zakázané vrátenie vkladu sa v zmysle aktuálne platnej právnej úpravy považuje akýkoľvek právny úkon, ktorý spoločnosť uskutoční so spoločníkom alebo na účet spoločníka, bez primeraného protiplnenia.⁵⁾ Pre naplnenie podmienok zakázaného vrátenia vkladu zákonná úprava nevyhnutne nepredpokladá súvislosť medzi právnym dôvodom vzniku transakcie a vkladom spoločníka v spoločnosti, hoci by sa tak na prvý pohľad vychádzajúc z názvu inštitútu mohlo zdať. Podmienky skutkovej podstaty zakázaného vrátenia vkladu nespočívajú v jeho obsahu, ale v subjekte a objekte. Inými slovami, aby určitý právny úkon mohol vôbec naplniť podmienky zakázaného vrátenia vkladu, musí ísť o právny úkon medzi spoločnosťou a spoločníkom, resp. v jeho prospech (podmienka týkajúca sa subjektu) a musí ísť o právny úkon, ktorého predmetom je plnenie spoločnosti poskytnuté bez primeraného protiplnenia (podmienka týkajúca sa objektu).

Právnym následkom porušenia zákazu vrátiť vklad je vznik povinnosti osoby, ktorá plnenie predstavujúce neoprávnene vrátený vklad prijala, tento vklad vrátiť späť spoločnosti, pričom povinnou osobou nemusí byť len spoločník spoločnosti. Obchodný zákonník vymedzil taxatívne dva okruhy povinných osôb, a to spoločníkov a osoby, v prospech ktorých sa poskytnuté plnenie považuje za plnenie poskytnuté spoločníkovi.⁶⁾

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že právny úkon, ktorým sa neoprávnene vráti vklad, je absolútne neplatný podľa § 39 OZ pre rozpor s kogentnými normami Obchodného zákonníka (zákaz vrátenia vkladu), na čo zákonodarca výslovne nadväzuje tým, že vrátenie vkladu späť spoločnosti sa má riadiť podľa zásad o bezdôvodnom obohatení.⁷⁾

Z pohľadu zásady je však možné argumentovať opačne, teda v neprospech aplikácie § 39 OZ, keďže zákonná úprava špeciálneho predpisu (t.j. Obchodného zákonníka) obsahuje vlastné riešenie následkov porušenia zákazu vrátenia vkladu. K obdobnému záveru dôjdeme využitím pri ktorom kladieme dôraz nie len na to, čo zákonodarca hovorí, ale aj prečo to hovorí.⁸⁾ Zdá sa totiž, že úmyslom zákonodarcu bolo stanoviť právne následky zakázaného vrátenia vkladu odlišné od neplatnosti, keďže výslovne odkazuje na použitie zásad o bezdôvodnom obohatení, čo by však v prípade neplatnosti právneho úkonu robiť nemusel. Vychádzajúc z uvedených úvah je možný záver, že právny úkon predstavujúci zakázané vrátenie vkladu môže byť pri splnení ďalších podmienok platným právnym úkonom. K rovnakému záveru dospela aj doktrína.⁹⁾

Povinnosť vrátiť neoprávnene vrátený vklad späť spoločnosti vzniká momentom, kedy bol tento poskytnutý zo strany spoločnosti v rozpore s Obchodným zákonníkom. V zmysle zákonnej úpravy teda pre vznik povinnosti vrátiť vklad nie je nutné, aby transakcia predstavujúca zakázané vrátenie vkladu spôsobila tretej osobe (napr. veriteľovi spoločnosti) škodu, prípadne aby ohrozila či sťažila vymáhateľnosť jeho nárokov voči spoločnosti.

Obchodný zákonník predpokladá, že najväčší záujem na vrátení neoprávnene vráteného vkladu bude mať spoločnosť, čomu zodpovedá aj výlučnosť jej oprávnenia vymáhať jeho vrátenie späť od povinnej osoby. V mene spoločnosti je povinný vymáhať vrátenie neoprávnene vráteného vkladu štatutárny orgán¹⁰⁾, ak by však tento bol zároveň aj povinnou osobou, mohol by v mene spoločnosti uplatniť uvedený nárok jej spoločník. Spoločník má možnosť uplatniť v mene spoločnosti jej nároky voči konateľom a ostatným spoločníkom za predpokladu, že nedôjde k uplatneniu týchto nárokov zo strany spoločnosti.¹¹⁾ V prípade spoločníka však ide o oprávnenie v mene spoločnosti nárok vymáhať, nie povinnosť, a preto s pasivitou spoločníka pri vymáhaní neoprávnene vráteného vkladu Obchodný zákonník nespája žiadne sankčné následky.

Prípadná pasivita spoločnosti vo vymáhaní predmetného nároku môže poškodzovať záujmy veriteľov na riadnom uspokojení ich nárokov voči spoločnosti, keďže spoločnosť týmto spôsobom v konečnom dôsledku znižuje objem svojich aktív, z ktorých by mohol veriteľ potenciálne dosiahnuť uspokojenie svojich nárokov voči spoločnosti. Najmä pre tieto situácie zaviedol Obchodný zákonník zákonné ručenie štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorého zabezpečovacia funkcia je, ako ukážeme, do značnej miery relativizovaná.

Nové pravidlá týkajúce sa zákazu vrátenia vkladu vyzbrojili veriteľov novým prostriedkom ochrany pred týmito nežiaducimi právnymi úkonmi spoločnosti. Ide o inštitút zákonného ručenia štatutárnych orgánov spoločnosti, ktorý nastupuje voči veriteľovi spoločnosti v spojení so vznikom záväzku povinnej osoby vrátiť vklad. Ak štatutárny orgán spoločnosti vykonával funkciu v čase vrátenia vkladu v rozpore s Obchodným zákonníkom, ručí za jeho vrátenie späť spoločnosti, pričom nie je rozhodujúce, či vedel, alebo mohol vedieť o nežiaducej transakcií. Voči neskoršiemu štatutárnemu orgánu vzniká ručenie iba ako sankčný následok porušenia jeho povinnosti vymáhať vrátenie vkladu. V tomto druhom prípade však ručenie štatutárneho orgánu nevznikne, ak s prihliadnutím na všetky okolnosti o porušenej povinnosti nevedel ani vedieť nemohol.

Veriteľ je oprávnený uplatniť ručenie voči štatutárnemu orgánu bez ohľadu na to, či jeho pohľadávka voči spoločnosti je vykonateľná, prípadne či sa nedovoleným vrátením vkladu zhoršila jej vymáhateľnosť. Dokonca máme za to, že právna úprava umožňuje využiť inštitút ručenia aj veriteľovi pohľadávky, ktorá ešte nie je splatná.

Uvedenému záveru nebráni ani subsidiárna alebo akcesorická povaha ručenia, keďže zabezpečenou v tomto prípade nie je pohľadávka veriteľa, ale pohľadávka spoločnosti na vrátenie neoprávnene vráteného vkladu späť. Máme za to, že subsidiaritu a akcesoritu ručenia je potrebné vnímať iba vo vzťahu k zabezpečenej pohľadávke a tou je pohľadávka spoločnosti voči osobe povinnej vrátiť vklad. Takto poňaté ručenie štatutárneho orgánu, ktoré by malo nastúpiť voči veriteľovi spoločnosti, no nie s cieľom uspokojenia jeho nároku voči spoločnosti, ale preto, že povinná osoba vráti neoprávnene vrátený vklad späť spoločnosti, je možné vyvodiť gramatickým výkladom zákonnej formulácie uvedenej v § 67k ods. 2 druhá veta OBZ, podľa ktorej štatutárne orgány "". Slovné spojenie "" implicitne vylučuje možnosť priameho plnenia štatutárnych orgánov z titulu ručenia v prospech veriteľa. Skutočnosť, že ručenie vzniká aj voči veriteľovi, nemodifikuje predmet ručenia vymedzený v § 67k ods. 2 druhá veta OBZ, ale predstavuje vyjadrenie ďalšieho subjektu oprávneného uplatniť ručenie v prospech spoločnosti. Opačný záver, ktorý by svedčil v prospech priameho nároku veriteľa voči ručiteľovi na uspokojenie jeho pohľadávky voči spoločnosti, by zrejme viac zodpovedal podstate a účelu inštitútu ručenia, no uvedený záver z jazykového vyjadrenia súčasnej zákonnej formulácie § 67k ods. 2 a 3 OBZ je len ťažko možno vyvodiť. Ostáva teda otázne, či práve takéto neštandardné nastavenie vzťahu veriteľ - dlžník - ručiteľ bolo skutočným zámerom zákonodarcu, keďže nie je celkom jasný a dobre poznateľný zmysel takejto odlišnosti oproti klasickej úprave ručenia.

V nadväznosti na popísané odlišnosti je, podľa nášho názoru, zákonné ručenie pri nedovolenom vrátení vkladu svojou povahou ručením , keďže veriteľovi nedáva možnosť uplatniť svoj nárok voči spoločnosti aj voči ďalšiemu subjektu. Z pohľadu veriteľa sa teda nemení počet subjektov, prostredníctvom ktorých by mohol dosiahnuť uspokojenie svojho nároku voči spoločnosti. Ručenie v tomto prípade predstavuje len akýsi nepriamy nástroj ochrany veriteľa,¹²⁾ na základe ktorého veriteľ vie docieliť, aby to čo ušlo z majetku spoločnosti v podobe neoprávnene vráte