Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Štátne občianstvo Slovenskej republiky. Časť druhá: Dvojité štátne občianstvo
(dokončenie z predchádzajúceho čísla)
Medzinárodnoprávna úprava bipolitizmu
"Prax štátov v tejto oblasti (obyčajové právo) sa ustálila do princípu, že osoba s niekoľkými štátnymi občianstvami sa nemôže odvolávať na štátne občianstvo k inému štátu. Pokiaľ ide o tretí štát, tento považuje osobu s viacerými štátnymi občianstvami za občana len jedného štátu, ktorým je podľa zásady efektivity štát, ku ktorému má osoba najužší faktický vzťah, spravidla trvalé bydlisko, zamestnanie, výkon určitých funkcií viažucich sa len na štátne občianstvo, prípadne štátne občianstvo nadobudnuté naposledy. Zásadou efektivity pri posudzovaní štátneho občianstva iného štátu nie je dotknutá zásada suverénnej právomoci štátu upraviť podmienky a spôsoby nadobudnutia a straty štátneho občianstva, resp. koho bude štát považovať za svojho štátneho občana, samozrejme, pri rešpektovaní princípov medzinárodného práva a záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv,"
1)
uviedol Ústavný súd SR vo svojom prvom náleze týkajúcom sa štátneho občianstva.Dvojité štátne občianstvo je javom, ktorý sa teší fanúšikovskej priazni predovšetkým v treťom sektore, no obľubu dosiahlo aj u politológov, novinárov, ba aj právnikov. Najďalej sa dostal v USA profesor Peter Spiro. Ten tézu Ústavného súdu SR, podľa ktorej existuje základné právo na štátne občianstvo posunul o stupeň vyššie, vytvoril tézu, podľa ktorej ľudským právom je právo na dvojité občianstvo.
2)
Postoj štátov, ktorý je pre problematiku určujúci, je dlhodobo oveľa menej nadšený pre zdvojenie štátnych občianstiev. Predurčili ho USA, ktoré od roku 1868 do roku 1937 uzavreli s množstvom štátov (Mexiko, Uruguaj, Kostarika, Honduras, Ekvádor, Peru, Čína, Rakúsko-Uhorsko, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, etc.) tzv. Bancroftove dohovory zakazujúce súčasné zdvojenie štátnych občianstiev. Taký dohovor (Dohovor o naturalizácii) USA uzatvorili 16. júla 1928 aj s Československou republikou.
Nastolený kurz dostal medzinárodnoprávne vyjadrenie na pôde Ligy národov roku 1930, keď bol v Haagu uzatvorený Dohovor o niektorých otázkach vzťahujúcich sa na konflikt zákonov o občianstve a dodatkové protokoly k nemu.
O tri desaťročia sa zhodným smerom vydala aj Rada Európy, kde predmetom Dohovoru o obmedzení prípadov viacnásobného občianstva a o vojenských povinnostiach v prípadoch viacnásobného občianstva sa stal zákaz adresovaný štátom umožniť prístup k viac ako jednému štátnemu občianstvu súčasne. Dohovor roku 1963 podpísalo dvanásť štátov, čo ťažko možno prezentovať ako politický úspech, aj keď nemožno prehliadať, že v tom čase nešlo o rovnako početnú členskú základňu akú má Rada Európy v súčasnosti.
Zmena v medzinárodnom riešení dvojitého občianstva, ktorá prišla nedávno, sa spája s rušením bilaterálnych a multilaterálnych zmlúv vylučujúcich dvojité občianstvo. Napríklad Dohovor o naturalizácii uzatvorený medzi Československou republikou a USA roku 1928 stratil platnosť 7. júla 1997.
A predsa, dvojité štátne občianstvo dodnes nie je medzinárodným štandardom, nie je medzinárodne dohodnutým záväzkom členských štátov, či už združených v OSN, v Rade Európy alebo v EÚ. Na úvahu každému členskému štátu je ponechané, či dvojité štátne občianstvo zavedie a ak ho zavedie, v akom rozsahu a za akých podmienok ho zavedie. V medzinárodnom práve sa väčšia dôležitosť prikladá predchádzaniu prípadov, keď človek nie je držiteľom nijakého štátneho občianstva, ako prípadom, keď jedna a tá istá osoba je držiteľom dvoch, či dokonca viacerých občianstiev.
Viacnásobné občianstvo je v Rade Európy upravené osobitným dohovorom - Európskym dohovorom o občianstve. Národná rada SR vyslovila súhlas s dohovorom uznesením č. 789/1997 zo 4. novembra 1997. Slovenská republika tento dohovor ratifikovala 30. apríla 1998 a uverejnila ho v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
3)
Európsky dohovor o občianstve má
ex constitutione
prednosť pred zákonmi SR podľa doložky prednosti určenej čl. 154c ods. 1 Ústavy. Prednosť by mala zmysel, ak by Európsky dohovor o občianstve jednoznačne zakladal právo na dvojité či mnohonásobné občianstvo. Európsky dohovor však také právo nezaručuje.Podľa čl. 15 Dohovoru:
"Ustanovenia tohto Dohovoru neobmedzujú právo zmluvného štátu ustanoviť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, či
a)
si jeho občania, ktorí nadobudnú alebo majú občianstvo ďalšieho štátu, ponechajú svoje občianstvo alebo ho stratia,
b)
nadobudnutie alebo zachovanie jeho občianstva je podmienené zrieknutím sa alebo stratou ďalšieho občianstva."
Je rozdiel medzi úlohou medzinárodného práva v oblasti ľudských práv a základných slobôd a úlohou medzinárodného práva v úprave štátneho občianstva. Na rozdiel od ľudských práv a základných slobôd, kde medzinárodné právo ustanovuje záväzný minimálny štandard, ktorý sa v členských štátoch vnútroštátne musí dodržať, pre štátne občianstvo neexistuje nijaký minimálny štandard.
Štáty majú voľnú ruku pri rozhodovaní o podmienkach, za akých priznajú štátne občianstvo. Tým menej im medzinárodné právo adresuje povinnosti pri priznávaní dvojitého štátneho občianstva.Dvojité štátne občianstvo
Dvojité štátne občianstvo je v súčasnosti predmetom ústavnej úpravy iba celkom ojedinele.
Zakazuje ho článok 12 ods. 2 Gruzínskej ústavy:
"Občan Gruzínska nesmie byť zároveň štátnym príslušníkom iného štátu."
Zakazuje ho aj článok 12 ods. 2 Litovskej ústavy, no s výnimkou, ktorú môže ustanoviť zákon. Ústava Arménskej republiky v čl. 14 ustanovuje, že občan Arménskej republiky nesmie byť zároveň občanom iného štátu. Ústava Maltskej republiky v čl. 27 zakazuje dvojité občianstvo osobám, ktoré dovŕšili 18. rok. Ak sa osoba s dvoma občianstvami do dovŕšenia 19. roku nevzdá štátneho občianstva iného štátu, stratí maltské občianstvo.Povoľuje ho článok 62 Ruskej federácie:
"(1) Občan Ruskej federácie môže mať štátne občianstvo cudzieho štátu (dvojité občianstvo) v súlade s federálnym zákonom alebo medzinárodným dohovorom Ruskej federácie.
(2) Držanie občianstva cudzieho štátu občanom Ruskej federácie jeho alebo ju nezbavuje práv alebo slobôd ani jeho alebo ju neoslobodzuje od povinností vyplývajúcich z ruského občianstva, okrem ak iné určuje federálny zákon alebo medzinárodný dohovor Ruskej federácie."
Táto úprava v prvom pláne zakladá možnosť uzavrieť dvojité štátne občianstvo. Jej dominantný a pravdepodobne aj ozajstný zámer spočíva v zabezpečení úlohy skutočného občianstva (
"effective nationality"
) ruskému občianstvu v konkurencii s druhým štátnym občianstvom - ruský štátny občan musí splniť všetky povinnosti náležiace k ruskému štátnemu občianstvu a až potom môže využívať svoj "druhý" status. Nesplnených povinností plynúcich z ruského občianstva sa môže zbaviť iba ak ho od nich oslobodí ruský zákon alebo medzinárodný dohovor, ktorého účastníkom je ruská federácia.Úprava štátneho občianstva na území SR v predchádzajúcom vývoji právneho poriadku
Doterajší ústavný vývoj sa na území Slovenska vždy zakladal na jedinej koncepcii - štátny príslušník mohol mať iba (výlučne) občianstvo jediného štátu.
Podľa Ústavnej listiny Československej republiky:
"Štátne občianstvo v Československej republike je jediné a jednotné."
(§ 4 ods. 1).Podľa ústavného zákona č. 185/1939 o ústave Slovenskej republiky:
"Štátne občianstvo je jediné a jednotné."
(§ 3 ods. 1)Podľa ústavného zákona č. 150/1948 Zb. Ústava Československej republiky:
"Štátne občianstvo je v Československej republike jediné a jednotné."
(§ 165 ods. 1)Podľa ústavného zákona č. 100/1960 Zb.:
"Štátne občianstvo sa nadobúda a stráca za podmienok, ktoré ustanovuje zákon."
(čl. 108)Iba ústavným zákonom č. 143/1968 Zb. o československej federácii sa ustanovilo dvojité štátne občianstvo:
"Štátny občan každej z obidvoch republík je zároveň štátnym občanom Československej socialistickej republiky."
(čl. 5 ods. 1). Toto zdvojenie občianstva neumožnilo nadobúdať občianstvo cudzieho štátu, riešilo iba občianstvo vo vnútri československého štátu tak, aby nevznikol spor o štátnu príslušnosť k národným členským štátom československej federácie.Súbežne s ústavnými úpravami československý štát dvojstrannými medzinárodnými dohovormi riešil otázku dvojitého občianstva. Vždy v neprospech dvojitého občianstva. V časoch prvej republiky uzavrel roku 1928 Dohovor o naturalizácii s USA, podľa ktorého občania jedného zo zmluvných štátov automaticky stratili občianstvo druhého zmluvného štátu, ak sa naturalizovali v signatárskom štáte. O niekoľko desaťročí neskôr, v ére socializmu, československý štát prostredníctvom šiestich bilaterálnych dohovorov
4)
vylúčil dvojité štátne občianstvo menšín žijúcich na území štátu. Napríklad Dohovor medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o úprave niektorých otázok štátneho občianstva č. 37/1961 Zb. založil pre ob
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Zo súdnej praxe 3/2020
