Štátne občianstvo Slovenskej republiky. Časť prvá: Jednoduché štátne občianstvo

Štátne občianstvo nepredstavuje pravidelnú položku ústav na európskom kontinente. Normy o vzniku a zániku štátneho občianstva určujú v ústavách najčastejšie štáty, ktoré po druhej svetovej vojne patrili do socialistického spoločenstva - Bulharsko v článku 25, Chorvátsko v článku 9, Estónsko v článku 8, Gruzínsko v článkoch 12 a 13, Litva v článku 12. V niektorých iných štátoch ústavy poskytujú ochranu pred odňatím občianstva (čl. 16 ods. 1 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko), ďalšie ústavy v podrobnostiach odkazujú na zákon o občianstve. Také riešenie využíva belgická ústava (čl. 8) či Ústava Veľkovojvodstva Luxemburgského (čl. 10). Vo francúzskej ústave či v írskej ústave chýba každá zmienka o podmienkach získania aj straty štátneho občianstva.

Ústava SR sa zaraďuje do menej početného tábora ústav, ktoré štátne občianstvo neobchádzajú. Podľa článku 5: (odsek 1) (odsek 2)

Z hľadiska porovnávacieho ústavného práva ide o subštandardné riešenie, pretože ak sa štát rozhodne neopomenúť úpravu štátneho občianstva vo svojej ústave, potom sa neuspokojí s využitím ústavy na splnomocnenie upraviť štátne občianstvo zákonom, ale výslovne určí podmienky nadobúdania a straty štátneho občianstva v texte základného zákona.

Napríklad podľa čl. 25 ods. 1 bulharskej ústavy: Za týmto odsekom nasleduje päť ďalších odsekov o nadobúdaní a strate bulharského občianstva.

V čl. 8 estónskej ústavy sa uvádza:

Treba priznať, že úprava článku 5 našej ústavy zaostáva nielen v počte ustanovení, ale predovšetkým v obsahu ustanovení o štátnom občianstve. V dôsledku toho nie je natoľko rozsiahla a presná, aby dávala jednoznačnú odpoveď na všetky otázky ústavnej intenzity späté s občianstvom. Spory aj pochybnosti, ktoré vznikajú niekedy napriek ústavnej úprave, no častejšie kvôli všeobecnosti ústavnej úpravy, zostávajú otvorené pre fázu interpretácie a aplikácie práva.

Problematika občianstva sa stáva právne čoraz zložitejšia. Štátne občianstvo môže byť jednoduché (unitárne) alebo zložené.

Jednoduché je štátne občianstvo, ktoré vytvára personálne puto fyzickej osoby k jednému štátu bez porovnateľných väzieb k inému štátu.

Zložené štátne občianstvo spája štátneho príslušníka jedného štátu s ďalším subjektom medzinárodného práva.

Zložené štátne občianstvo má niekoľko foriem:

Nadnárodné občianstvo je občianstvo, aké vzniká medzi štátnym príslušníkom členského štátu EÚ a nadnárodnou organizáciou týchto členských štátov (Európskou úniou).

Spojené štátne občianstvo sa môže získať z titulu štátnej príslušnosti k určitému štátu, teda v príčinnej súvislosti s konkrétnym štátnym občianstvom. Spojené štátne občianstvo vzniká v zloženom štáte. Druhé štátne občianstvo, ktoré sa dosiahne z titulu prvého štátneho občianstva v členskom štáte zloženého štátu, je spojeným štátnym občianstvom. Napríklad ak v československej federácii občan Slovenskej socialistickej republiky alebo Českej socialistickej republiky získal občianstvo Československej socialistickej republiky, vzniklo mu spojené štátne občianstvo.

K tejto dvojkombinácii občianstiev do tretice pristupuje možnosť dvojitého občianstva, ktorého účelom je nadobudnutie druhého štátneho občianstva pri zachovaní štátnej príslušnosti k inému štátu. Dvojité štátne občianstvo môže získať štátny príslušník jedného štátu, ktorý bez príčinnej súvislosti s týmto štátnym občianstvom získa štátnu príslušnosť k ďalšiemu štátu.

Téma štátneho občianstva patrí k otázkam, v ktorých sa ústavné právo prelína a dopĺňa s medzinárodným právom. Zároveň je výnimočnou témou, lebo vzťah ústavného práva a medzinárodného práva nie je dominantne rozhodnutý v prospech medzinárodného práva. Medzinárodné právo nepredurčuje spoločné podmienky vzniku a zániku štátneho občianstva. Podmienky priznania štátneho občianstva si určujú štáty samé podľa vlastných potrieb a historických skúseností. Iba odňatie štátneho občianstva je výnimkou v Rade Európy, kde ESĽP poskytuje ochranu pred pozbavením štátneho občianstva v rámci ochrany ľudského práva na súkromie podľa článku 8 Dohovoru. Medzinárodné právo ustanovuje až následné vzťahy, ktoré vyplývajú zo

Štátne občianstvo je ústavne relevantným inštitútom, na ktorom na Slovensku možno pozorovať aj ilustrovať zachovávanie predchádzajúcej koncepcie o úlohe ústavy v chode štátu, v ktorej sa ústava vyhlasovala za základný zákon štátu, no v skutočnosti sa jej priznával význam politického dokumentu, ktorého právne prvky sa nehľadali a nevyužívali. To má do súčasnosti za následok, že nie je jednoznačná dokonca ani právna podstata inštitútu štátneho občianstva a jeho zaradenie do systému Ústavy SR. Tá štátne občianstvo upravuje v prvom oddiele prvej hlavy pomenovanom Základné ustanovenia. Ide o ústavné normy určujúce organizáciu a fungovanie SR ako štátu. Nie je to omyl? Nepatrí úprava štátneho občianstva do ustanovení druhej hlavy o postavení jednotlivca a jeho základných právach a slobodách?

Takú možnosť naznačuje doterajšie uplatnenie ústavných noriem o štátnom občianstve.

Ústavný súd odmietol v máji 1996 podnet, ktorým dvaja navrhovatelia namietli, že postupom orgánov cudzineckej polície SR došlo k porušeniu ich základného práva uvedeného v čl. 5 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný súd uviedol, že označené ustanovenie Ústavy sa vzťahuje k štátnemu občianstvu SR, a preto k porušeniu tohto základného práva môže dôjsť len u tých osôb, ktoré nadobudli štátne občianstvo SR na základe zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky a niektorým zo spôsobov v ňom uvedených.

Ústavný súd v tomto konaní prijal základné právo na štátne občianstvo ako samozrejmosť, bez odôvodnenia.

V podstate v rovnakom čase prijal Ústavný súd na konanie inú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na štátne občianstvo. Ústavný súd nálezom vyslovil:

Ústavný súd znovu priznal sťažovateľovi právo na štátne občianstvo, ktoré kvalifikoval ako základné právo. Znovu bez skúmania a odôvodnenia sa položil základ "ustálenej judikatúry", podľa ktorej ako samozrejmosť existuje právo na štátne občianstvo a toto právo patrí k základným právam.

Ide o príliš zjednodušený postoj k príliš závažnej otázke. Vo vzťahu k téme štátneho občianstva treba tento výrok podrobiť analýze vylučovacou metódou.

Konanie pred Ústavným súdom SR od samého začiatku až dosiaľ podlieha typovej viazanosti, ktorá spočíva v tom, že v konkrétnom type konania ústavný súd neposkytuje ochranu ústavnosti z iného dôvodu, ako výlučne z toho, z akého môže chrániť ústavnosť v danom type konania.

Ústavný súd SR tento výrok vyniesol v konaní o ústavnej sťažnosti. Ústavná sťažnosť v čase, keď Ústavný súd SR viedol toto konanie, bola prostriedkom ochrany základných práv a slobôd pred orgánmi štátnej správy. Podľa odôvodnenia vo veci II. ÚS 23/96:

V rozhodnom čase Ústavný súd SR v konaní o ústavnej sťažnosti poskytoval ochranu výlučne základným právam pred činnosťou orgánov štátnej správy. Ústavný súd SR nenaznačil, že porušenie Ústavy, ktoré má preskúmať, pokladá za natoľko významné, že mu priznáva výnimku z ústavného procesného práva a záležitosťou sa bude zaoberať v konaní o ústavnej sťažnosti, hoci nejde o prípad porušenia základného práva. Ak v okolnostiach prípadu Ústavný súd SR neodmietol poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred činnosťou orgánov štátnej správy, čo preukazuje uvedený citát, potom to znamená, že činnosť dotknutých orgánov kvalifikoval ako činnosť porušujúcu základné právo. Keďže sťažovateľ nenamietol porušenie nijakého základného práva uvedeného v druhej hlave Ústavy, potom Ústavný súd SR musel ustanovenia článku 5 o štátnom občianstve hodnotiť ako ustanovenia implikujúce základné právo na štátne občianstvo.

Ústavný súd takto vyvodil existenciu základného práva na štátne občianstvo skôr, ako otvoril diskusiu o existen