Súbeh extradičného konania s konaním o medzinárodnej ochrane

(nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 1924/18 z 2. apríla 2019)

Rozsudkom Najvyššieho správneho súdu ČR (ďalej aj "najvyšší správny súd"), sp. zn. 2 Azs 114/2018 - 30 z 3. mája 2018,  súd prijal záver, že

Skutkový stav spočíval v tom, že žalobca, štátny príslušník Ruskej federácie, pricestoval do Českej republiky na turistické vízum 4. októbra 2016. Dňa 5. októbra 2016 bol zadržaný políciou Českej republiky na základe medzinárodného zatykača vydaného Spojenými štátmi americkými (ďalej len "Spojené štáty"). Dňa 30. mája 2017 Mestský súd v Prahe rozhodol uznesením pod sp. zn. Nt 406/2017-524 o návrhu prokurátora na vydanie žalobcu do zahraničia na dve trestné stíhania podľa § 95 zákona č. 104/2013 Sb. o mezinárodní justiční spolupráci ve věcech trestních v znení neskorších predpisov. Dospel pritom k záveru, že vydanie na obe trestné stíhania je prípustné, a žalobca teda môže byť vydaný buď do Spojených štátov, kde sa mal dopustiť neoprávneného vniknutia do zabezpečenej počítačovej siete niekoľkých obchodných spoločností a neoprávnene tak získať prístup k osobným údajom z účtov ich klientov (v počte desiatok miliónov), ako aj do Ruskej federácie, kde sa mal dopustiť odcudzenia majetku cez internet v rámci organizovanej skupiny. Sťažnosť proti citovanému uzneseniu Vrchný súd v Prahe uznesením pod sp. zn. 14 To 99/2017 z 24. novembra 2017 zamietol. Dňa 6. decembra 2017 , ktorú odôvodnil  Žalovaný správny orgán (ministerstvo vnútra) rozhodnutím žiadosť podľa § 16 ods. 1 písm. h) zákona o azyle v znení neskorších predpisov zamietol ako zjavne nedôvodnú.

Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca žalobu, ktorú Mestský súd v Prahe rozsudkom, sp. zn. 2 Az 6/2018-44 zo 16. marca 2018 zamietol. Žalobca sám oznámil, že svoju vlasť opustil iba v rámci turistickej cesty a v Ruskej federácii nemal žiadne problémy. Výslovne uviedol, že sa návratu do Ruskej federácie nijako nebráni a ničoho sa zo strany svojej krajiny pôvodu neobáva. Neuviedol tak žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by mohol byť v štáte svojho pôvodu vystavený prenasledovaniu podľa § 12 zákona o azyle alebo že mu tu hrozí vážna ujma podľa § 14atoho istého zákona. Mestský súd uviedol, že zo všetkých tvrdení v správnom konaní jednoznačne vyplýva, že bezprostredným a jediným dôvodom na podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu bola snaha vyhnúť sa hroziacemu vydaniu na trestné stíhanie do cudziny. Za tejto situácie žalovaný nepochybil, pokiaľ sa bližšie nezaoberal tvrdenými obavami súvisiacimi s jeho možným vydaním do Spojených štátov. Okrem toho, mestský súd uviedol, že žalovaný riadne odôvodnil, prečo nepristúpil k žalobcom navrhovanému doplneniu podkladov týkajúcich sa Spojených štátov. Mestský súd konštatoval, že žalobca vedel, že mu hrozí vydanie na trestné stíhanie (a z akého dôvodu), od okamihu, keď bol v Českej republike zadržaný. Od tohto okamihu bol tiež zastúpený advokátom. Prvé poznatky o politickom pozadí prípadu získal už v mesiaci november 2016 a februári 2017. Tvrdený nedostatok informácií o politickom pozadí prípadu, dobrá viera v rozhodnutie súdu v extradičnom konaní a neznalosť skutočnej výšky hroziaceho trestu nepredstavovali podľa mestského súdu objektívnu prekážku pre včasné podanie žiadosti o medzinárodné ochranu. O medzinárodnú ochranu žalobca požiadal až po 14 mesiacoch pobytu na území Českej republiky a po rozhodnutí súdov o prípustnosti vydania na trestné stíhanie, čo svedčí o účelovosti žalobcovho postupu. Mestský súd preto dospel k záveru, že podmienky aplikácie § 16 ods. 1 písm. h) zákona o azyle boli naplnené a žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď žiadosť žalobcu o medzinárodnú ochranu zamietol ako zjavne nedôvodnú.

Žalovaný správny orgán podľa súdu nepochybil, keď neposudzoval dôvody na udelenie humanitárneho azylu, pretože podľa § 16 ods. 3 zákona o azyle, ak sú dané dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany ako zjavne nedôvodnej, neposudzuje sa, či žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany spĺňa dôvody na udelenie azylu podľa § 13 (azyl s cieľom zlúčiť rodinu) a § 14 zákona o azyle (humanitárny azyl) alebo doplnkovej ochrany podľa § 14b toho istého zákona.

Proti rozsudku mestského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť. Opodstatnenosť svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu sťažovateľ vidí v obave z vydania do Spojených štátov. Do Českej republiky pricestoval ako turista, pričom ihneď po prechode bielorusko-poľskej štátnej hranice naňho Spojené štáty vydali medzinárodný zatýkací rozkaz pre skutky z rokov 2012 a 2013, čo je postup podľa sťažovateľa neštandardný. Načasovanie svojho zadržania sťažovateľ spája s americkými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali mesiac po zadržaní sťažovateľa. Iba tri dni po zadržaní sťažovateľa bolo oficiálne vyslovené obvinenie Ruskej federácie z hackerských útokov na Demokratickú stranu. Prípad sťažovateľa má pôvod v politických bojoch medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi a je podľa neho vykonštruovaný. Čin, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, nie je doložený jediným priamym dôkazom. V extradičnom spise je iba miestoprísažné tvrdenie agenta FBI. Politickému charakteru sťažovateľovho prípadu nasvedčujú návštevy agentov FBI a obvinenia z "nabúrania" do siete Formspring (ktorá má priamu spojitosť s prípadom H. Clintonovej a odhalenie používania jej súkromného e-mailu k tajnej korešpondencii). Sťažovateľ bol počas svojej väzby v Českej republike navštívený agentmi FBI, ktorí mu za priznanie sa k "nabúraniu" e-mailovej schránky H. Clintonovej na základe príkazu ruského prezidenta sľubovali bývanie, peniaze, americké občianstvo a presťahovanie rodiny do Spojených štátov. Politický rozmer prípadu dokladajú aj obdobné prípady iných ruských štátnych príslušníkov (AV, SL, PL a RS), ktorí boli počas svojho pobytu v cudzine zadržaní na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu, a je požadované ich vydanie do Spojených štátov pre kybernetické trestné činy. Ruské ministerstvo zahraničia vydalo 16. februára 2017 k súčasnej situácii a praktikám Spojených štátov varovanie pred cestami do 111 krajín, v ktorých existuje reálna hrozba zadržania v prípade americkej extradičnej žiadosti, čo dokazuje existenciu dlhodobého problému v rusko-amerických vzťahoch. Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ domnieva, že by mu v Spojených štátoch nebolo zaistené právo na spravodlivý proces. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že mu v prípade vydania do Spojených štátov hrozí porušovanie základných práv, neľudské zaobchádzanie a trest vo výške 54 rokov odňatia slobody, ktorý sťažovateľ považuje za neprimeraný a nehumánny. Sťažovateľ sa ďalej obáva umiestnenia do väznice Guantanámo, tajnej väznice CIA alebo väznice ADX Florence.

Najvyššiemu správnemu súdu je z verejne dostupných zdrojov (pozri napr. oznámenie Tlačového oddelenia Ministerstva spravodlivosti z 10. apríla 2018 (dostupné na http://portal.justice.cz/) známe, že sťažovateľ bol 30. marca 2018 v ranných hodinách vydaný do Spojených štátov, čím fakticky opustil územie Českej republiky. Musel sa tak najskôr zaoberať tým, či nie sú dané dôvody na zastavenie konania podľa § 33 zákona o azyle, lebo podľa rozsudku najvyššieho správneho súdu pod sp. zn. 3 Azs 40/2008 - 67 zo 4. septembra 2008, nastúpenie niektorého z dôvodov podľa § 33 zákona o azyle vylučuje, aby súd vo veci meritórne rozhodoval. V prípade naplnenia niektorej z hypotéz citovaného ustanovenia, nemá súd možnosť voľby procesného postupu, ale musí obligatórne konanie zastaviť.

Podľa § 33 písm. c) zákona o azyle 

Podľa rozsudku Krajského súdu v Prahe pod sp. zn. 49 Az 22/2015-33 z 29. júna 2016, nemožno § 33 písm. c) zákona o azyle aplikovať na situácie, keď žiadateľ opustí územie Českej republiky (a teda vstúpi na územie iného štátu) následkom vyhostenia či iného obdobného aktu zo strany štátu. Najvyšší správny súd sa stotožňuje s názorom Krajského súdu v Prahe, že hoci by na základe jazykového výkladu citovaného ustanovenia bolo možné vyvodiť, že ocitnutie sa na území iného štátu v dôsledku vydania alebo vyhostenia je vstupom v zmysle § 33 písm. c) zákona o azyle, takýto záver neobstojí pri použití teleologického výkladu a s ohľadom na imperatív ústavne konformného výkladu [porovnaj nález Ústavného súdu ČR (ďalej aj "Ústavný súd") pod sp. zn. Pl. ÚZ 19/98 z 3. februára 1999, dostupný na http://nalus.usoud.cz].

Ako uviedol najvyšší správny súd už v rozsudku pod sp. zn. 2 Azs 16/2004-45 z 25. februára 2004, zmyslom citovaného ustanovenia je umožniť súdom nezaoberať sa meritórne žalobami vo veciach medzinárodnej ochrany v prípade, keď žiadatelia úmyselne zmiznú zo zorného poľa orgánov verejnej moci a značne tým sťažia priebeh súdneho konania. V posudzovanej veci bol sťažovateľ na opustenie územia Českej republiky donútený štátnou mocou, pričom je v konaní zastúpený advokátom, ktorý ďalej pokračuje v obrane sťažovateľových práv. Bolo by v rozpore s ústavne garantovaným právom na spravodlivý proces žiadateľa, ak by štát mohol zabrániť súdnemu preskúmaniu svojho rozhodnutia tým, že pomocou svojich donucovacích právomocí fyzicky deportuje žiadateľa preč zo svojho územia. Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší správny súd k záveru, že § 33 písm. c) zákona o azyle nemožno aplikovať na posudzovanú situáciu sťažovateľa, a pristúpil k vecnému posúdeniu kasačnej sťažnosti.

Podstatou kasačnej sťažnosti je zodpovedanie otázky, či možno inštitút medzinárodnej ochrany, konkrétne azyl z humanitárnych dôvodov, využiť na ochranu žiadateľa pred hrozbou prenasledovania či vážnej ujmy v inom ako domovskom (t. j. treťom) štáte v prípade, že žiadateľovi hrozí vydanie do tretieho štátu. Najvyšší správny súd sa najprv zaoberal vo všeobecnej rovine tým, či inštitút medzinárodnej ochrany môže slúžiť na ochranu pred hrozbou pochádzajúcou z iného ako domovského štátu, a následne skúmal špecifickú situáciu sťažovateľa, ktorému v čase podania žiadosti hrozilo vydanie do tretieho štátu. Na záver najvyšší správny súd posudzoval, či boli dané podmienky na zamietnutie žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa § 16 ods. 1 písm. h) zákona o azyle.

Vzhľadom na viazanosť Českej republiky medzinárodnoprávnymi záväzkami vyplývajúcimi zo Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov treba