Cieľom príspevku je poukázať na problematiku správneho právneho kvalifikovania skutku, v rámci ktorého osoba žiada, resp. príjme úplatok, hoci od počiatku koná v úmysle, že z titulu svojej funkcie, resp. postavenia nebude vyvíjať žiadne aktivity. V tejto otázke totiž súdna prax dlhodobo prezentuje právny názor, že takéto konanie vykazuje z pohľadu osoby, ktorá úplatok žiada alebo prijme znaky trestného činu podvodu podľa § 221 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len "TZ"). Ambíciou tohto článku je preto poukázať na aktuálnu prax pri riešení týchto prípadov, pričom autor si dovoľuje pripojiť aj pár poznámok, či je táto optika na zmienenú problematiku v aktuálnych právnych podmienkach (z hmotnoprávneho, ale i procesnoprávneho hľadiska) i naďalej relevantná a správna.
Bez potreby bližšieho rozboru (analýzy) skutkových podstát trestných činov prijímania úplatku podľa
§ 328 až 330 TZ je dôvodné pozornosť upriamiť na ustálenú súdnu prax, ktorá protiprávne konanie páchateľa spočívajúce v predstieraní toho, že žiada alebo príjme úplatok zato, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, ktorý obstaráva vec všeobecného záujmu, avšak pre vybavenie veci nič nepodnikne a ani to nemá v úmysle, dopúšťa sa trestného činu podvodu podľa
§ 221 TZ, resp. pokusu k tomuto trestnému činu, pokiaľ o úplatok len žiadal a neprijal ho. Tento právny záver bol judikovaný ešte v 80. rokoch minulého storočia
1)
, pričom aj slovenská judikatúra
2)
na tento právny záver po zmene spoločenských pomerov v roku 1989 nadviazala, pričom ani aktuálna súdna prax
3)
sa od neho neodchýlila. Možno doplniť, že z odbornej literatúry vyplýva stotožnenie sa s touto judikatúrou aj v Českej republike.
4)
S poukazom na tento fakt, si dovolím stručne sformulovať pár poznámok, ako potom v praxi orgánov činných v trestnom konaní vyzerá procesný postup pri riešení nastolenej problematiky. Žiada sa ešte doplniť, že predmetom tohto článku nie sú situácie, keď z povahy veci je zrejmé, že nejde o žiadnu korupčnú činnosť, najmä keď impulz na protiprávne konanie vychádza z aktivít osoby, ktorá žiada úplatok a osoba, ktorá je o taký úplatok žiadaná, taký úplatok nikdy nechcela poskytnúť a ani neposkytla. V takýchto prípadoch zrejme pôjde o trestný čin podvodu, resp. v niektorých prípadoch, by za splnenia ďalších podmienok, mohlo ísť aj o trestný čin vydierania podľa
§ 189 TZ.
Odlišná je však situácia, pokiaľ osoba podplácajúca úmyselne sľubuje alebo poskytne úplatok a na strane druhej iná osoba si nechá úplatok sľúbiť alebo ho aj prevezme, hoci od počiatku nechce alebo ani nemôže vo veci nič vykonať.
V prípade, že dôjde k už opísanej situácii (t. j., že osoba prijímateľa úplatku akékoľvek aktivity od počiatku len predstiera), tak vzniká nasledujúci procesný postup, ktorý je samozrejme determinovaný aj štádiom trestného konania, resp. dôkaznou situáciou. V zásade platí, že po vzniku tejto situácie vznikajú dve samostatné trestné veci (väčšinou dôjde k vylúčeniu trestnej veci prijímatelia úplatku na samostatné trestné konanie), keďže korupčný trestný čin je typickým tzv. zrkadlovým trestným činom, t. j., že trestne postihnuteľné je v zásade konanie oboch (príp. viacerých) osôb, ktoré participujú na predmetom skutkovom deji.
Trestná vec podplácajúcej osoby (ďalej len "osoba "A") je naďalej trestne stíhaná pre korupčný trestný čin (podplácania po
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
