Ústavné zmeny a ich prínos z hľadiska ESĽP a Výboru ministrov Rady Európy (1.)

Najvýznamnejšou ústavnou zmenou z hľadiska zabezpečenia náležitej a účinnej ochrany ľudských práv v SR je zavedenie inštitútu ústavnej sťažnosti podľa článku 127 Ústavy SR (ďalej len "ústava"), ktorým bol nahradený podnet podľa článku 130 ods. 3 ústavy.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") nepovažoval podnet za účinný a dostupný prostriedok nápravy, ktorý by mali sťažovatelia vyčerpať pred tým, ako sa naň obrátia. Ústavný súd SR (ďalej len "ústavný súd") v konaní o podnete podľa § 130 ods. 3 ústavy rozhodoval len o porušení, resp. neporušení práv. Podľa ESĽP, podnet nezabezpečil priamu ochranu práv podnecovateľov a neposkytol im primerané vyhliadky na úspech¹⁾. Z uvedeného dôvodu dochádzalo dokonca aj k situáciám, že využitím tohto prostriedku nápravy si sťažovatelia znemožnili prístup na ESĽP zmeškaním šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti, pretože táto sa počítala od využitia účinného prostriedku nápravy. Význam tohto inštitútu bol skôr všeobecného charakteru, pretože ústavný súd svojimi názormi, ktoré vyslovil pri rozhodovaní o podnetoch, formoval obsah jednotlivých základných ľudských práv a slobôd. Jednotlivci, ktorých práva boli porušené na vnútroštátnej úrovni v dôsledku nekonania alebo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, sa tak museli obracať so svojimi sťažnosťami priamo na ESĽP. Práve vďaka rozhodovacej činnosti tohto medzinárodného súdneho orgánu a judikatúre sformulovanej vo vzťahu k článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") zaručujúceho právo na účinný prostriedok nápravy sa neúčinný prostriedok nápravy, akým bol podnet, pretransformoval na účinný prostriedok nápravy, ústavnú sťažnosť. Podľa dôvodovej správy k článku 127 ústavy toto ustanovenie "zásadne rozširuje ústavnú ochranu fyzických osôb a právnických osôb v SR a približuje ústavnú úpravu medzinárodnému štandardu a judikatúre medzinárodných orgánov na ochranu základných ľudských práv a slobôd."

V zmysle článku 127 ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú SR ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd získal nové významné právomoci. Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú SR ratifikovala, a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody, obnovil stav pred porušením. Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Po nadobudnutí účinnosti článku 127 ústavy vláda s odkazom na rozhodnutie o prijateľnosti vo veci sťažnosti Brusco proti Taliansku požiadala ESĽP, aby vyhlásil za neprijateľné všetky sťažnosti na neprimeranú dĺžku tých vnútroštátnych konaní, ktoré neboli k uvedenému dátumu právoplatne skončené, argumentujúc, že im vznikol na vnútroštátnej úrovni vo vzťahu k sťažnostiam na neprimeranú dĺžku konania účinný prostriedok nápravy. Prvým rozhodnutím, v ktorom sa ESĽP zaoberal touto námietkou vlády, bolo rozh. Andrášik a ďalší proti SR (rozh. z 22. októbra 2002). ESĽP sa stotožnil s vládou a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Vyjadril presvedčenie, že ide o účinný prostriedok nápravy v tom zmysle, že môže zabrániť pokračovaniu namietaného porušovania práv nariadením povinnosti konať bez zbytočných prieťahov a priznať primeranú náhradu za porušenie, ku ktorému už došlo. Odkázal pritom na nálezy ústavného súdu III. ÚS 17/02 a I. ÚS 15/02, na základe ktorých sa osoby sťažujúce sa na dĺžku konania pred všeobecným súdom domohli nápravy tak kompenzačného, ako aj preventívneho charakteru. ESĽP v ďalších rozhodnutiach vyhodnotil ústavnú sťažnosť ako prostriedok nápravy, ktorý sú sťažovatelia povinní vyčerpať predtým, ako sa naň obrátia, aj v prípade iných práv zaručených článkom 6 Dohovoru, ako aj v prípade práv zaručených inými článkami Dohovoru a protokolmi k nemu.²⁾

Následne vo svojej rozhodovacej činnosti ESĽP síce identifikoval v praxi činnosti ústavného súdu určité nedostatky, ale na účely výkonu rozsudkov ESĽP nebolo potrebné pristupovať k ústavným zmenám. Väčšina týchto nedostatkov nemala pôvod v ústavnom texte, ale v jeho aplikácii zo strany ústavného súdu spôsobom nesúladným s judikatúrou ESĽP. Výbor ministrov Rady Európy v týchto prípadoch vyžadoval resp. stále vyžaduje preukázanie zosúladenia praxe ústavného súdu s aktuálnou judikatúrou tohto medzinárodného súdneho orgánu. Na ilustráciu možno uviesť nasledovné príklady.

Otázkou nedostatočného odškodnenia sa ESĽP zaoberal pri posudzovaní toho, či sťažovateľ stratil vzhľadom na nápravu poskytnutú ústavným súdom status poškodenej osoby. Pri posudzovaní tohto aspektu ESĽP pripomenul, že sťažovateľov status ako poškodenej osoby v zmysle článku 34 Dohovoru závisí od toho, či zadosťučinenie priznané na vnútroštátnej úrovni na základe skutočností, na ktoré sa sťažuje pred ESĽP, bolo dostatočné a primerané berúc do úvahy spravodlivé zadosťučinenie poskytované v zmysle článku 41 Dohovoru. Ďalej, že aj keď sa v zmysle existujúcej judikatúry nevyžaduje, aby vnútroštátne orgány priznávali z titulu odškodnenia rovnaké sumy, ako by pravdepodobne priznal ESĽP v zmysle článku 41 Dohovoru, výška spravodlivého zadosťučinenia poskytnutého na vnútroštátnej úrovni nesmie byť zjavne neprimeraná konkrétnym okolnostiam prípadu.

ESĽP sa po zavedení inštitútu ústavnej sťažnosti zaoberal a stále zaoberá stratou statusu poškodenej osoby predovšetkým v sťažnostiach, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie práva na rozhodnutie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 Dohovoru po tom, ako o porušení tohto práva už rozhodol ústavný súd. Dôvodom je ich nespokojnosť buď s výškou primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú im zároveň s konštatovaním porušenia práva na prerokovanie veci v primeranej lehote ústavný súd priznal, alebo s tým, že ústavný súd im ho nepriznal, napríklad preto, že sa sami výrazne pričinili o dĺžku konania.

V prípadoch Palgutová proti SR, rozs. zo 17. mája 2005, Gábriška proti SR, rozs. z 13. decembra 2005, či Kaščák proti SR, rozs. z 30. novembra 2010, sa ESĽP nestotožnil s právnym názorom ústavného súdu, ktorý sťažovateľom nepriznal primerané finančné zadosťučinenie z dôvodu, že svojím správaním výrazne prispeli k dĺžke konania. V rozs. vo veci Gábriška ESĽP upozornil na to, že v prípade porušenia práva sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote považuje za vhodné priznať finančnú sumu ako náhradu nemajetkovej ujmy.

V prípade Horváthová proti SR, rozs. zo 17. mája 2005, ESĽP dospel k záveru, že suma 18 000 Sk, ktorú priznal sťažovateľke ústavný súd za porušenie jej ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nie je dostatočná na to, aby pozbavila sťažovateľku statusu poškodenej osoby v zmysle článku 34 Dohovoru. Za neprimerane nízke považoval aj primerané finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom v prípadoch Sika proti SR (15 000 Sk), rozs. z 13. júna 2006, Magura proti SR (15 000 Sk a 20 000 Sk), rozs. z 13. júna 2006, Rišková proti SR (20 000 Sk a 10 000 Sk), rozs. z 22. augusta 2006, Solárová a ďalší proti SR (15 000 Sk pre každého z troch sťažovateľov), rozs. z 5. decembra 2006, Kuril proti Slovenskej republike (120 000 Sk), rozs. z 3. októbra 2006, Tomláková proti SR (50 000 Sk a 70 000 Sk), rozs. z 5. decembra 2006, Eliáš proti SR (80 000 Sk), rozs. z 18. marca 2008, Hudečková proti SR (70 000 Sk), rozs. z 2. júna 2009, Novák proti SR (90 000 Sk), rozs. z 2. júna 2009, či Ďurech a ďalší proti SR (100 000 Sk pre každého sťažovateľa), rozs. z 18. marca 2008. V prípade Kuril ESĽP posudzoval dve pracovnoprávne konania, ktoré trvali viac ako 14, resp. takmer 13 rokov a v čase rozhodovania ESĽP neboli právoplatne skonč