Významný podnik na relevantnom trhu (2.)

Najvyšší súd SR ako súd vecne príslušný [§ 246 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 74 ods. 4 zákona č. 351/2011 Z.z.], v súlade s § 250g OSP na nariadenom ústnom pojednávaní 13. februára 2014 zaprotokoloval vyjadrenie žalobcu, ktorý ohľadom výhrad voči rozhodnutiu žalovaného uviedol, že tieto možno rozdeliť do dvoch skupín, teda na procesnoprávne a na hmotnoprávne výhrady. Vo vzťahu ku skupine procesnoprávnych výhrad namietal, že výrok rozhodnutia neobsahuje zrušenie rozhodnutia na veľkoobchodnom trhu č. 4 z roku 2005, ktorá povinnosť vyplynula z novely zákona z r. 2012. Namietal, že nebola určená lehota na splnenie regulačných povinností, ako aj že bola nezákonne uplatnená zásada koncentrácie a došlo k porušeniu § 33 správneho poriadku. Žalovanému súčasne vyčítal, že žalobca nemohol navrhovať dôkazy a určenie novej povinnosti nebolo predmetom konzultácií. Následne namietal aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania, keďže v druhostupňovom konaní mal rozhodovať predseda bývalého Telekomunikačného úrad SR a do rozhodovania nemal zasahovať odbor legislatívy a práva.

Na otázku súdu, na základe akej platnej právnej úpravy vzniesol námietku pod bodom 3, t.j. že nedošlo k procesu konzultácii v prípade vydania rozhodnutia predsedu bývalého Telekomunikačného SR, resp. pred jeho vydaním, právny zástupca žalobcu odpovedal, že zmena rozhodnutia uskutočnená rozhodnutím o rozklade v časti 2 ods. I. podbod 1 písm. d) bola realizovaná predsedom bývalého Telekomunikačného úradu SR na námietku žalobcu z toho dôvodu, že pôvodne uložená povinnosť, ktorá bola výsledkom prvostupňového konania ako aj samotnej Analýzy nezodpovedala typológii siete žalobcu, čím predseda napravil predchádzajúcu nezákonnosť, avšak učinil tak bez toho, aby novouložená povinnosť vychádzala z procesu analýzy a bola podrobená národným a nadnárodným konzultáciám.

K hmotnoprávnym dôvodom žaloby uviedol, že tieto sú sumarizované v podanej žalobe, ako aj v stanovisku žalobcu k obsahu vyjadrenia žalovaného z 5. februára 2014 a na týchto hmotnoprávnych dôvodoch v plnom rozsahu zotrváva. Taktiež uviedol, že pokiaľ ide o uloženie povinností, uvedené namieta z dôvodu ich neprimeranosti a neodôvodnenosti tak, ako bolo konštatované v podanej žalobe a v stanovisku žalobcu k obsahu vyjadrenia žalovaného z 5. februára 2014. Doplnil, že pokiaľ ide o námietky ako nedodržanie princípu primeranosti, zvolenie menej zaťažujúceho postupu ako aj v prípade ďalších námietok, v plnom rozsahu na vznesených námietkach zotrval tak, ako boli uvedené v žalobe a v stanovisku žalobcu k obsahu vyjadrenia žalovaného z 5. februára 2014. Navrhol, aby NS SR zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného z 15. októbra 2012 ako aj prvostupňové rozhodnutie z 26. júla 2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žiadal tiež, aby Najvyšší súd SR nariadil aj preskúmanie Analýzy veľkoobchodného relevantného trhu č. 4. Pokiaľ ide o trovy konania žiadal, aby mu v prípade úspechu súd priznal náhradu zaplateného súdneho poplatku.

Na otázku súdu žalobca odpovedal, že hoci namietal, že nezákonnosť rozhodnutí vidí aj v tom, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia z roku 2005, riadi sa rozhodnutím z roku 2012. Všetky informácie nezverejnil, ale v prípade požiadania je ochotný tieto informácie zverejniť, resp. poskytnúť alebo sprístupniť. Dodal, že ­povinnosť sprístupnenia informácii sa vzťahuje na zverejnenie ponuky na prístup k fyzickej infraštruktúre, ktorú žalobca v plnom rozsahu plní. Avšak povinnosť zverejňovať informácie sa vzťahuje aj na miesta prístupu ku káblovodom, ktoré žalobca poskytuje každému záujemcovi na požiadanie vo forme, akú má sám k dispozícii.

Žalovaný vo svojom vyjadrení na ústnom pojednávaní v plnom rozsahu zotrval na dôvodoch, ktoré sú uvedené vo vyjadrení k žalobe zo 7. marca 2013. Trval na tom, že pred vydaním rozhodnutí bol dodržaný správny proces, resp. zásady a postup v správnom konaní a boli dostatočne zistené aj materiálne skutočnosti a to v procese Analýzy, ako aj v administratívnom procese, resp. v jeho dvoch stupňoch. Ohľadom derogačnej klauzuly, ktorú skutočnosť žalobca namietal, uviedol, že tento bod, resp. rozhodovanie v tomto smere nebolo predmetom prvostupňového administratívneho konania, a preto podľa názoru žalovaného nebol dôvod, aby sa s touto skutočnosťou žalovaný zaoberal aj v druhostupňovom rozhodnutí. K námietke ohľadne lehôt tvrdil, že tieto boli stanovené s výnimkou povinností diskriminácie, ktorá tak ako bolo uvedené vo vyjadrení, predstavuje len všeobecné referenčné pravidlo, pričom túto povinnosť možno spájať s reálnym konaním vyplývajúcim z iných okolností. O námietke týkajúcej sa novšej povinnosti, ktorú uvádza žalobca, bol žalovaný názoru, že v prípade zmeny prvostupňového rozhodnutia nejde o uloženie novej povinnosti, ale o zmenu technických parametrov pôvodne uloženej povinnosti. Preto zmenu rozhodnutia predsedom úradu považoval za súčasť jeho revíznej právomoci pri preskúmavaní rozhodnutia bez nutnosti opätovného vykonania analýzy. Pokiaľ ide o zásadu koncentrácie odkázal na názor uvedený vo vyjadrení k žalobe, a síce, že procesné práva žalobcu sa uplatňujú už v procese konzultácii.

Vo vzťahu k námietke dvojinštačnosti, ktorá bola uplatnená v žalobe, zastával názor uvedený vo vyjadrení k žalobe, že činnosťou odboru legislatívy a práva nijakým spôsobom nedošlo k narušeniu alebo ohrozeniu autonómnosti rozhodovania predsedu úradu, pričom činnosť odboru legislatívy a práva je možné chápať ako všeobecnú vnútroorganizačnú právnu službu a táto činnosť je žalobcovi z predchádzajúceho obdobia dostatočne známa. Aj pri námietkach hmotnoprávneho charakteru v plnom rozsahu zotrval na názoroch a tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k žalobe zo 7. marca 2013. Pokladal za potrebné osobitne reagovať na námietku týkajúcu sa rozhodnutia predsedu úradu vo veci veľkoobchodného trhu č. 5, pričom uviedol, že na s. 26 rozhodnutia o rozklade je výslovne uvedené, že úrad pri svojom rozhodovaní prihliadal na § 22 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách. Pokiaľ ide o vyjadrenia žalobcu, týkajúce sa plnenia povinností zverejňovať informácie, poukázal na to, že žalobca tieto povinnosti plní a nijakým spôsobom nebola namietaná ich objektívna nesplniteľnosť. Navrhol, aby NS SR žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.

Žalobca na ústnom pojednávaní reagoval na vyjadrenie žalovaného ohľadom derogačnej klauzuly a námietku žalovaného, že žalobca si uvedomuje, že na vecnú stránku sa vzťahuje dvojinštačnosť, avšak žalobca vznášal predovšetkým procesné námietky. Pokiaľ ide o lehotu na plnenie, nesúhlasil s tvrdením, že lehota absentuje výlučne pri určení povinnosti nediskriminácie, a že plnenie ostatných lehôt a povinností sa dá prípadne odôvodiť od iných lehôt uvedených v rozhodnutí. Dodávajúc, že špecifickosťou základných povinností prístupu je uvedenie lehoty z toho dôvodu, že dáva jednak informáciu žalobcovi o tom, odkedy má prístup umožniť, a dáva aj informáciu ostatným podnikom, odkedy môžu plnenie tejto povinnosti vyžadovať. Uviedol, že pokiaľ ide o plnenie povinností zverejňovania informácií, tieto plní iba čiastočne vo vzťahu k referenčným ponukám. Doplnil, že žalobca mal určitý problém porozumieť, čo sa mu ukladá po obsahovej stránke, keďže povinnosť bola naformulovaná tak, ako by sa vzťahovala na inú časť siete, ktorú mal sprístupniť. V takomto znení bola táto povinnosť odkonzultovaná a uložená prvostupňovým orgánom. Druhostupňový orgán to naformuloval tak, že zrazu sa vzťahovala na časť siete, ktorú mal žalobca sprístupniť, pričom nešlo len o technickú nezrovnalosť s tým istým obsahom, ako tvrdí žalovaný.

Na otázku súdu, aby vysvetlil technické otázky týkajúce sa zmeny rozhodnutia druhostupňovým orgánom v časti 2/ 1. písm. d), žalobca uviedol, že v prvom stupni tá povinnosť bola uložená na sieti bod - multibod, ktorou žalobca pripája 90% zákazníkov na optickej sieti a vôbec sa nevzťahovala na architektúru bod - bod, ktorou pripája 10% zákazníkov k optickej sieti. Až v druhom stupni táto povinnosť bola naformulovaná tak, že sa týkala aj siete v riešení bod - bod. K tejto odpovedi žalobcu sa žalovaný vyjadril, že zmena, ktorá nastala v druhostupňovom rozhodnutí v plnom rozsahu reflektovala na námietky žalobcu uplatnené v rozklade a preto nie je dôvod, pre ktorý by vykonanou zmenou malo dôjsť k narušeniu alebo ohrozeniu subjektívnych práv žalobcu.

Dňa 19. februára 2014 bolo Najvyššiemu súdu SR doručené podanie žalobcu označené ako Podanie informácie k plneniu uloženej povinnosti prístupu podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách, ktorým rozviedol svoju odpoveď na otázku súdu položenú na pojednávaní 13. februára 2014, a síce v súlade s akým rozhodnutím žalobca postupuje pri plnení regulačných povinností prístupu k sieti, t.j. či na veľkoobchodnom relevantnom trhu č. 4 postupuje v súlade s rozhodnutím z 26. júla 2012 a z 15. októbra 2012, alebo naďalej koná podľa rozhodnutia žalovaného zo 14. júna 2005, ktorým bol určený za významný podnik na veľkoobchodnom relevantnom trhu č. 4.

24. februára 2014 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie žalovaného označené ako Vyjadrenie žalovaného k žalobe z 13. decembra 2012 a k tvrdeniam žalobcu na ústnom pojednávaní 13. februára 2014, v ktorom v podstate zopakoval skutočnosti, ktoré žalovaný tvrdil na vytýčenom pojednávaní.

Najvyšší súd SR ako súd vecne príslušný [§ 246 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 74 ods. 4 zákona č. 351/2011 Z.z.] preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodo