Významný podnik na relevantnom trhu

Žalobca sa žalobou došlou na Najvyšší súd SR 17. decembra 2012 domáhal preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia predsedu bývalého Telekomunikačného úradu SR z 15. októbra 2012 a jeho zrušenia, ktorým, rozhodujúc ako druhostupňový správny orgán o rozklade žalobcu proti rozhodnutiu bývalého Telekomunikačného úradu SR (ďalej aj "úrad") z 26. júla 2012 (ďalej aj ako "prvostupňové správne rozhodnutie") postupom podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. v z. n. p. výrok napadnutého rozhodnutia v časti 2/ ods. I. pododsek 1. písm. d) zmenil, pričom tento po vykonanej zmene znie tak, že sa ukladá žalobcovi ako významnému podniku na relevantnom trhu č. 4 povinnosť prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v z. n. p. (ďalej len "zákon o elektronických komunikáciách" alebo "zákon č. 351/2011 Z.z."). Žalobca je povinný poskytovať tretím osobám úplný voľný prístup k optickému vláknu typu bod – bod v metropolitnom prístupovom bode (MPoP) na optickom rozvádzači (ODF) tak, aby bol zabezpečený prístup od rozhrania na optickom rozvádzači (ODF) až po koncový bod optického vlákna. Ostatné časti výroku napadnutého rozhodnutia ostali nezmenené.

Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím z 26. júla 2012 v konaní so spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. vo veci určenia významného podniku podľa § 18 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách a uloženia povinností podľa § 19 až 23 citovaného zákona na relevantnom trhu veľkoobchodného fyzického prístupu, vrátane spoločného uvoľneného prístupu alebo úplného uvoľneného prístupu, poskytovaného prostredníctvom infraštruktúry na pevnom mieste (ďalej len "relevantný trh č. 4") rozhodol tak, že žalobca má podľa § 17 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách na relevantnom trhu č. 4 také postavenie, že nie je vystavený efektívnej súťaži a ekonomický vplyv mu v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov, teda žalobca je významným podnikom na relevantnom trhu č. 4 a zároveň mu uložil povinnosti podľa § 19 až 23 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách presne špecifikované vo výroku 2/ tohto rozhodnutia.

Žalobca dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia zosumarizoval do siedmych žalobných bodov.

V prvom bode žaloby namietal v zmysle § 18 ods. 1, šiestej vety zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách absenciu výroku o zrušení predchádzajúceho rozhodnutia o určení významného podniku na veľkoobchodnom relevantnom trhu č. 4 z roku 2005. Poukázal na skutočnosť, že žalobca je podľa rozhodnutia žalovaného zo 14. júna 2005 významným podnikom na veľkoobchodnom relevantnom trhu č. 4, určeným v súlade s rozhodnutím žalovaného z 28. januára 2004, ktorým sa ustanovil zoznam relevantných trhov. Súčasne dal do pozornosti, že veľkoobchodný relevantný trh č. 4 z roku 2005 bol definovaný užšie ako je určený dnes podľa rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Ďalej uviedol, že žalobcovi boli rozhodnutím žalovaného zo 14. júna 2005 uložené viaceré povinnosti, ktoré podľa súčasného právneho stavu má plniť doposiaľ. Avšak prijatím prvostupňového správneho rozhodnutia, ako aj preskúmavaného rozhodnutia žalovaného bol veľkoobchodný relevantný trh č. 4 z roku 2005 vecne rozšírený o optické prístupové siete FTTx a prístup ku káblovodom a infraštruktúre a boli na ňom uložené viaceré nové povinnosti. S ohľadom na uvedené žalobca zdôraznil, že pôvodné povinnosti mali byť prijatím uvedených rozhodnutí zrušené a nahradené novými povinnosťami uloženými v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách. Doplnil, že cit. zákon ustanovuje len jedinú výnimku z povinnosti žalovaného zrušiť predchádzajúce rozhodnutie o určení významného podniku na príslušnom relevantnom trhu v prípade nového určenia významného podniku na relevantnom trhu podľa § 16 ods. 4 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách , a to v situácii, ak sa dotýka výlučne trhu, ktorý bol vypustený zo zoznamu relevantných trhov. S odkazom na § 46 správneho poriadku ďalej dôvodil, že rozhodnutie o určení významného podniku na veľkoobchodnom relevantnom trhu č. 4 je konštitutívnym rozhodnutím, ktoré pôsobí zásadne do budúcnosti, a ktorého ústrednou časťou je výrok, obsahujúci rozhodnutie vo veci, a preto musí byť z neho jednoznačne zrejmé, aké práva a povinnosti sú rozhodnutím založené, zmenené alebo naopak zrušené. Preto namietal, že absencia výroku o zrušení pôvodného rozhodnutia spôsobila, že žalobca je momentálne určený za významný podnik na veľkoobchodnom relevantnom trhu č. 4 a rovnako na pôvodnom veľkoobchodnom relevantnom trhu č. 4 z roku 2005, ktoré sú vecne definované rozdielne a rozdielne sú uložené aj povinnosti na týchto rozdielne určených veľkoobchodných relevantných trhoch. Z uvedených dôvodov mal za to, že preskúmavané rozhodnutie je vydané v rozpore s § 18 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách , ako aj § 3 ods. 1 a § 46 správneho poriadku, a teda trpí takou vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle § 250j ods. 2 písm. e) OSP a súčasne je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP)".

V druhom bode žaloby namietal, že v prvostupňovom rozhodnutí nie je uvedená lehota na plnenie pri všetkých uložených povinnostiach, pričom obsahuje len lehoty na plnenie vybraných čiastkových povinností. Odvolávajúc sa na § 47 ods. 2 správneho poriadku uviedol, že z dotknutých rozhodnutí nie je zrejmé, v akej lehote má žalobca začať plniť samotné nosné povinnosti uložené v týchto rozhodnutiach, najmä odkedy má začať poskytovať prístup k určitým sieťovým prvkom podľa § 22 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách , keď táto sa nedá ani nepriamo odvodiť od povinnosti transparentnosti, ktorá hlavne ustanovuje povinnosť zverejniť referenčnú ponuku, keďže jej zverejnenie sa nemusí kryť so začiatkom poskytovania prístupov k sieťovým prvkom podľa preskúmavaného rozhodnutia, vrátane reálneho uplatnenia povinnosti nediskriminácie podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách . Súčasne mal za to, že uvedené konštatovanie platí vo vzťahu k povinnosti vedenia oddelenej evidencie nákladov, ktorá musí časovo predchádzať plneniu povinnosti predkladať žalovanému informácie o nákladoch, výnosoch a vloženom kapitály na základe plnenia povinnosti vedenia oddelenej evidencie. Preto namietal, že neurčením lehoty na plnenie povinností určených v prvostupňovom správnom rozhodnutí, sa napádané rozhodnutia stávajú nepreskúmateľnými pre nezrozumiteľnosť podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP.

V treťom bode žaloby namietal, že zmena rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, uskutočnená preskúmavaným rozhodnutím žalovaného, v časti 2/ 1. písm. d) výroku nebola predmetom Analýzy veľkoobchodného relevantného trhu č. 4 – Služby veľkoobchodného fyzického prístupu, vrátane spoločného uvoľneného prístupu alebo úplného uvoľneného prístupu, poskytovaného prostredníctvom infraštruktúry na pevnom mieste (ďalej len "Analýza"), a ani predmetom národných, či nadnárodných konzultácií k veľkoobchodnému relevantnému trhu č. 4 podľa § 10 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách , pričom však formulovala novú povinnosť úplného uvoľneného prístupu k optickému vláknu typu bod – bod. Poukázal na skutočnosť, že výrok správneho rozhodnutia prvého stupňa bol v predmetnej časti upravený na základe námietky žalobcu, spočívajúcej v tvrdení, že uložená povinnosť prístupu typu bod – bod nie je v súlade s topológiou siete žalobcu, preto je nezrozumiteľná a nevykonateľná. Zdôraznil, že žalobca napriek tejto oprave nemal možnosť sa k takto navrhovanej povinnosti vyjadriť ani v rámci konania o určení významného podniku, ani v rámci analýz, súčasne postrádajúc možnosť ju konzultovať, keď takto navrhovaná povinnosť nebola predmetom národných ani nadnárodných konzultácií, čo pokladal za rozporné s § 10 a § 18 zákona o elektronických komuniká­ciách, resp. rámcovou smernicou 2002/21/ES. Dôvodil ďalej aj tým, že práva konzultácie slúžia dotknutému podniku, aby mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam a návrhom žalovaného, smerujúcim k úprave pomerov na príslušnom trhu. Mal za to, že žalovaný uložením úplne novej povinnosti prístupu v napadnutom rozhodnutí odňal dotknutým osobám, vrátane žalobcu, možnosť vyjadriť sa k návrhu opatrenia podľa § 10 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení s novo formulovanou povinnosťou, a nepostúpil ani návrh tohto opatrenia na nadnárodné konzultácie podľa § 10 ods. 4 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách . Z uvedených dôvodov považoval takýto postup žalovaného za nezákonný. Uloženie povinnosti, ktorá nebola predmetom konzultácií podľa žalobcu predstavovalo vadu konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí podľa § 250j ods. 2 písm. e) OSP.

Vo štvrtom bode žaloby namietal, že žalobcovi nebolo umožnené vyjadriť sa pred prijatím rozhodnutia, čím došlo k obmedzeniu jeho práva aktívne prispieť k objasneniu veci. S odkazom na § 33 ods. 2 správneho poriadku dôvodil, že uvedené právo žalobcu nemohlo byť uplatnené počas konzultácií podľa § 10 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v plnom rozsahu, keďže žalobca sa nemohol v tom čase vyjadriť k výsledkom Analýzy podľa § 17 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách , keďže tento návrh opatrenia bol vypracovaný a Európskej komisii zaslaný až 19. marca 2012, teda po tzv. národných konzultáciách, a rovnako sa nemohol vyjadriť ani k vyjadreniam dotknutých osôb, keď tie mohli predkladať svoje pripomienky súčasne so žalobcom v rovnakej lehote (počas národných konzultácií v období od 16. januára 2012 do 16. februára 2012). Poukázal na skutočnosť, že v správnom konaní žalobca nemal možnosť účinne obhajovať svoje práva a záujmy predovšetkým preto, že žalovaný svojím konaním obmedzil jeho možnosť vyjadriť sa k podkladu prvostupňového správneho rozhodnutia pred jeho vydaním, predovšetkým vyjadriť sa k úplnosti dokazovania a navrhnúť dôkazy, a to napriek tomu, že o takúto možnosť žalobca listom z 20. júla 2012 na objasnenie veci požiadal. Tvrdil, že z predloženej žiadosti o ústne pojednávanie jednoznačne vyplývalo, že žalobca chce využiť svoje právo vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a spôsobu jeho zistenia, navrhnúť dôkazy pre zistenia skutočného stavu veci a doplniť podklady rozhodnutia. Žalovanému vyčítal, že predmetnú žiadosť o ústne pojednávanie nezobral na vedomie a v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa sa ňou vôbec nezaoberal a navyše tieto pochybenia nijak nenapravil ani v druhostupňovom konaní. Za r