Zmena právnych názorov Ústavného súdu SR a princíp právnej istoty

Protikladné právne názory Ústavného súdu SR na interpretáciu a aplikáciu tej istej ústavnej normy sprevádzajú činnosť ústavného súdu od prvých rokov jeho existencie.¹⁾ Zmenil sa výklad hmotnoprávnych ústavných noriem, aj výklad procesných noriem, či už sa týkajú Ústavy SR alebo zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o postavení jeho sudcov a o konaní pred ním v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o ústavnom súde“). Zmeny²⁾ kolorujú zmeny funkčných období charakteristických predovšetkým zmenami osobností v radoch sudcov, ale rovnako dobre ich možno pozorovať aj v rámci jedného funkčného obdobia. V takom prípade najmä v rozdielnej interpretácii a aplikácii práva podľa senátov ústavného súdu.

Zmena právneho názoru na účel, obsah alebo rozsah právnej normy nepredstavuje výnimočný úkaz v rozhodovacej činnosti súdov zrejme všade na svete, kde existujú súdy. Nejde o to vylúčiť každú zmenu právneho názoru zo súdnej praxe. Ide o to dosiahnuť prehľadnosť a dôvodnosť v takom dianí. Inak povedané, keď súd mení svoj právny názor, možno od neho očakávať a vyžadovať, aby výslovne upozornil na to, že názor mení a tiež aby uviedol dôvody, kvôli ktorým predchádzajúci právny názor nahrádza iným názorom.

Ústavný súd SR tento postup neuplatňuje. Ako názorný príklad možno spomenúť otázku, či sa sloboda podnikania zaručená čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy SR priznáva aj právnickým osobám. Ústavný súd najskôr rozhodol, že nie.³⁾ Potom právnickým osobám priznal právo na slobodu podnikania.⁴⁾ Udialo sa tak celkom neformálne, bez zmienky o tejto zásadnej zmene právneho názoru, aj bez jeho najnepatrnejšieho odôvodnenia. Súlad niektorých ustanovení zákona č. 140/1998 Z.z. o liekoch sa odrazu označil za nesúladný s čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy SR, lebo zákonodarca „odoprel možnosť poskytovať lekárenskú starostlivosť právnickými osobami a fyzickými osobami – nefarmaceutmi, hoci v nemocničných lekárňach túto možnosť pripustil.“⁵⁾ S prihliadnutím na úplnú absenciu zmienky o zmene právneho názoru nemožno vylúčiť, že ústavný súd sa právnou podstatou otázky o ústavnej ochrane právnických osôb v danej veci ani nezaoberal, iba prehliadol svoj predchádzajúci právny názor. Za takého stavu by malo byť nevyhnutné, aby v ďalšom kole, teda v treťom rozhodnutí o tom, či sa sloboda podnikania zaručuje aj právnickým osobám, ústavný súd uviedol argumenty v prospech jedného alebo druhého názoru. Nielen, že sa zasa tak nestalo, ale ústavný súd toto rozhodnutie dokonca ani neradil do zbierky svojich nálezov a uznesení.⁶⁾ V štvrtom rozhodnutí už išlo o samozrejmosť, „ustálenú judikatúru“ bez potreby bližšieho vysvetlenia. A tak Ústavný súd už iba uviedol: „Ústavný súd už viackrát konštatoval, že právo podnikať sa priznáva každej osobe a je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia (II. ÚS 70/97, I. ÚS 55/2000).“⁷⁾

Postup a technika zmien právnych názorov Ústavného súdu SR je otázka, ktorej sa nevenuje pozornosť, čo umožňuje ponechávať ju bez riešení. Právne názory na obsah Ústavy SR sa proste menia. Čo tam potom, že taká zmena môže znamenať zmenu ústavy, prípadne aj zásadnú?

S prihliadnutím na tento stav nezaškodí najskôr nahlas uviesť, že záväzné zmeny interpretácie Ústavy SR sa dejú. Striedanie právnych názorov na hmotnoprávne normy Ústavy SR, ak sa nová interpretácia premení na ustálenú rozhodovaciu prax, možno pokladať za výsledok posunu v právnom poznaní a v právnom myslení. Menej priazne si zaslúži zmena v interpretácii a aplikácii procesných noriem, zvlášť keď uplatňovanie procesných noriem je súbežne protikladné, tá istá alebo druhovo príbuzná okolnosť raz vedie k začatiu konania pred Ústavným súdom SR a v inom prípade k odmietnutiu návrhu na konanie. Taký postup sa vie opakovať, čím prinajmenšom na prvý pohľad vyvoláva pochybnosti, či až podozrenie zo svojvôle. Ústavný súd zmenami právnych názorov na procesnoprávne otázky vnáša neistotu do ochrany ústavnosti. Zvlášť v konaní o sťažnosti. Jednak preto, lebo sťažovatelia strácajú jasnú predstavu o spôsobe, akým sa majú uchádzať o ochranu svojich základných práv a slobôd a jednak preto, že rovnaké správanie orgánov verejnej moci pri uplatnení jedného procesného pravidla získa kvalifikáciu porušenia ústavy a podľa pozmeneného pravidla zostane súladné s ústavou, lebo na jeho preskúmanie nedôjde.

Zásadne rozdielne naloženie s návrhom na konanie (prijatie na konanie versus odmietnutie návrhu) vedie ku konfliktu rozhodnutí Ústavného súdu SR s právnym štátom, a teda s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Konflikt s právnym štátom je užší a zároveň aj širší. V užšom zmysle slova ide o nesúlad s požiadavkou právnej istoty a v nej implikovanej predvídateľnosti postupu, akým orgán štátu uplatní zákon. V širšom zmysle slova ide o závažnejší problém. Procesné právo je vo vzťahu k hmotnému právu sekundárne, „podružné“ právo upravujúce pravidlá prístupu k hmotným právam. Naplnenie účelu existencie práva v riadení spoločnosti nespočíva v dodržaní procesných pravidiel či organizačných noriem, ale v nastolení hmotných práv. Ak sa kvôli procesným prekážkam zmarí uplatnenie hmotného práva, malo by ísť o úkaz zásadne nezlučiteľný s koncepciou materiálneho právneho štátu.

Téma protikladov v právnych názoroch uplatnených Ústavným súdom SR sa už stala predmetom záujmu v časopisecky uverejnených príspevkoch o priznaní základných práv a slobôd orgánom verejnej moci,⁸⁾ či v článku o rozdielnom plnení povinností sudcu spravodajcu pripravujúceho návrh sťažnosti na predbežné prerokovanie v senáte Ústavného súdu SR.⁹⁾ Predložený príspevok patrí rozdielnemu postoju sudcov Ústavného súdu SR k vedeniu dovolacieho konania bez toho, aby sa účastník konania dozvedel, že je účastníkom dovolacieho konania, a preto aj bez toho, aby sa k návrhu na dovolacie konanie mohol vyjadriť. Príspevok približuje dve také dovolacie konania spolu s tým najvýznamnejším – s argumentáciou ústavného súdu, ktorá ho priviedla k zásadne rozdielnym rozhodnutiam dvoch konajúcich senátov.

Predmetom prvej sťažnosti bolo tvr­denie sťažovateľa, že postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2010, ktorým zrušil rozsudok najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) č. k. 6 Obo/100/2007-363 zo 4. októbra 2007 (právoplatného 17. decembra 2007), došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 (zakotvujúceho princíp rovnosti strán) a čl. 48 ods. 2 ústavy (v časti garantujúcej možnosť účastníkov konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom).

Ústavný súd SR vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2010 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

V odôvodnení nálezu k tomu uviedol:

„Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer proti Rakúsku, 2004, či Baumann proti Rakúsku, 2001, ďalej Dombo Beheer B. V. proti Holandsku, 1993, Ankerl proti Švajčiarsku, 1996, Komanický proti Slovensku, 2002). V súvislosti s uvedeným vyslovil ESĽP okrem iného právny názor, že k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že odvolací súd nezaslal odvolanie protistrane a nedal jej možnosť, aby sa k nemu vyjadrila a uplatnila svoje tvrdenia a dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu je tento právny názor potrebné aplikovať aj na dovolacie konanie, a to zvlášť vtedy, ak dovolací súd vo veci rozhoduje meritórne.

Z vyžiadaného súdneho spisu Kraj­ského súdu v Nitre sp. zn. 24 Cb/123/99 ústavný súd zistil, že dovolanie žalobcu proti právoplatnému potvrdzujúcemu rozhodnutiu najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) č. k. 6 Obo 100/2007-363 zo 4. októbra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. decembra 2007, nebolo sťažovateľovi vôbec doručené na vyjadreni