Zodpovednosť štátu za škodu - úvaha súdu o výške primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

Žalobca sa žalobou doručenou súdu 14. novembra 2013 domáhal, aby žalovanej (Slovenskej republike) bola uložená povinnosť zaplatiť mu náhradu škody vo výške 1 759,88 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 eur.

V žalobe podanej podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb.") v spojení s čl. 5 ods. 1, ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") uviedol, že uznesením vyšetrovateľa okresného úradu vyšetrovania PZ z 27. septembra 1999 bolo proti nemu vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 a 4 Trestného zákona (ďalej aj "TZ") a uznesením okresného súdu z 30. septembra 1999 bol vzatý do väzby, v ktorej bol od 28. septembra 1999 do 27. júna 2000, kedy bol príkazom okresnej prokuratúry prepustený na slobodu. V rámci jeho väzobného stíhania bolo proti nemu uznesením vyšetrovateľa okresného úradu vyšetrovania PZ z 12. novembra 1999 vznesené ďalšie obvinenie pre trestný čin vydierania spáchaného formou spolupáchateľstva. Rozsudkom okresného súdu zo 14. decembra 2011 bol oslobodený spod obžaloby. Žalobou uplatnený nárok na náhradu škody vo výške 1 759,88 eur odôvodnil tým, že táto suma predstavuje trovy obhajoby, ktoré mu vznikli v priebehu celého trestného konania. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 eur odôvodnil tým, že v dôsledku jeho nezákonného trestného stíhania v trvaní viac ako trinásť rokov, nezákonného väzobného stíhania v trvaní deväť mesiacov a nesprávneho úradného postupu prokuratúry a vyšetrovateľa (v spojení s medializáciou prípadu) došlo k výraznému zásahu do jeho súkromného, profesionálneho, spoločenského a rodinného života.

Okresný súd (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom z 9. septembra 2015 v spojení s opravným uznesením z 18. januára 2016 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní: a/ 1 759,88 eur titulom náhrady škody, b/ 50 000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, c/ v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovi bola uznesením o vznesení obvinenia z 27. septembra 1999 a následným trestným stíhaním vrátane väzobného stíhania spôsobená škoda, za ktorú podľa zákona č. 58/1969 Zb. zodpovedá žalovaná. Žalobcovi priznaná náhrada škody predstavuje náklady, ktoré mu vznikli v spojitosti s jeho právnym zastúpením v trestnom konaní, a sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.

Na odôvodnenie výroku, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd prvej inštancie uviedol, že dĺžka trvania trestného stíhania a v rámci neho aj dĺžka výkonu väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody žalobcu, čo negatívne ovplyvnilo jeho osobný a profesionálny život, česť a dobrú povesť. So zreteľom na to považoval sumu 50 000 eur za primeranú výšku tejto náhrady. Primerane sa pritom riadil ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z."). Vo zvyšku žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol ako neopodstatnenú.

Krajský súd (ďalej len "odvolací súd") na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 7. augusta 2018 rozsudok súdu prvej inštancie a/ v napadnutej časti priznanej náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 27 000 eur potvrdil, b/ vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol.

Argumentáciu žalovanej, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jej námietkami týkajúcimi sa potreby posúdenia účelnosti vynaloženia trov obhajoby v trestnom konaní, odvolací súd posúdil ako nedôvodnú a účelovú. S priznaním náhrady škody a jej výškou súdom prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil. Konštatoval, že súd prvej inštancie správne ustálil nárok žalobcu na odškodnenie nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie s odkazom na to, že zákon č. 58/1969 Zb. neupravoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o trestnom stíhaní a vychádzal z extenzívneho výkladu náhrady škody, podľa ktorého treba odškodniť aj nemajetkovú ujmu s odkazom na novú právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 514/2003 Z.z. Súd prvej ­inštancie pri určení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy správne vychádzal z analogického použitia kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a správne poukázal na to, že s prihliadnutím na rozsah a intenzitu neoprávneného zásahu spočívajúceho vo vedení trestného stíhania žalobcu za závažnú trestnú činnosť nesporne došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti v tak značnej miere, že poskytnutie iného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by nebolo postačujúce.

Na odôvodnenie zmeňujúceho výroku odvolací súd uviedol, že za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno v danom prípade považovať sumu 50 000 eur. Vzniknutým negatívnym následkom neoprávneného zásahu do os