Prispôsobovanie súdno-procesných pravidiel rímskeho práva súčasným podmienkam máva kľukaté chodníčky. Nie je to inak ani pri pravidle
iura novit curia,
ktoré v doslovnom preklade
"súd pozná právo"
sa spájalo s predmetom dokazovania predovšetkým v civilnom súdnom procese. Nielen študenti magisterského štúdia (urobil som pokus v rámci tohtoročného letného semestra výučby povinného predmetu ochrany základných práv) ho vykladajú ako zbavenie povinnosti účastníkov konania dokazovať na súde skutočnosť čo je právo, pretože súd sám najlepšie vie, resp. mal by vedieť, akú právnu normu bude aplikovať pri rozhodovaní súdneho sporu. Ako mnohé iné pravidlá rímskeho práva, tak aj
iura novit curia
bola pre socialistické súdnictvo tabu. Z jednoduchého dôvodu, že pri absencii druhej (už novovekej) zásady súdneho procesu, vyplývajúcej z napoleonovského Code Civil (1804) a to
denegatio iustitiae,
nebolo možné na súde žalovať právny nárok bez toho, aby mal oporu v konkrétnom ustanovení právneho predpisu. Platil tu klasický princíp socialistického štátneho režimu, že občan má právo len na to, čo mu právny predpis dovoľuje.
S "objavovaním" klasických pravidiel starorímskeho súdneho procesu však nemalo problém len socialistické súdnictvo. Pomerne veľmi dlho obchádzali aj sudcovia Európskeho súdu pre ľudské práva ("ESLP") pravidlo
iura novit curia,
avšak po jeho "objavení" v závere minulého storočia a jeho masívnej aplikácii v uplynulej dekáde začínajú s ním mať problémy, pretože ním začínajú argumentovať aj právni zástupcovia sťažovateľov. V plnej nahote sa to prejavilo vo dvoch významných rozhodnutiach Veľkej komory ESLP proti Českej republike, vydaných symbolicky 1. júna 2023, a to
Grosam proti Českej republike (z 1. júna 2023, č. 19750/13)
a
Fu Quan proti Českej republike (z 1. júna 2023, č. 24827/14).
Príbeh objavenia pravidla
iura novit curia
je dosť príznačný pre vývoj rozhodovania ESLP. Aj v tomto prípade sa síce vecne použil (jednorazovo a účelovo) už v ikonickom rozhodnutí vo veci
Handyside proti Spojenému kráľovstvu (zo 7. decembra 1976, č. 5493/72),
avšak bez toho, aby sa, dokonca, čo aj len formálne označil. K tomu došlo až v bode 44 rozhodnutia v "politicky jednoduchšom" rozhodnutí vo veci
Guerra a ostatní proti Taliansku (z 19. februára 1988, č. 116/96/735/932),
kde ESLP uviedol, že
"keďže je majstrom právnej kvalifikácie skutkového stavu prípadu, nepovažuje sa viazaný právnou charakteristikou prípadu podanou sťažovateľom, vládou alebo Komisiou. Na základe zásady iura novit curia napríklad z vlastnej iniciatívy posúdil sťažnosti podľa článku alebo odsekov, na ktoré sa sťažovatelia neodvolávali a dokonca aj podľa ustanovení, v súvislosti s ktorými Komisia vyhlásila sťažnost za neprípustnú, pričom ju považoval za opodstatnenú z pohľadu iných. Sťažnost je charakterizovaná skutkovými okolnosťami a nie iba právnymi dôvodmi alebo argumentami, o ktoré sa opiera."
Po výslovnom vovedení pravidla
iura novit curia
do argumentačného arzenálu ESLP sa ďalšie dve dekády (1990-2010) používalo v praxi ESLP len výnimočne, čo spôsobilo, že aj veľké komentáre k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd("Dohovor") sa mu ešte v uplynulej dekáde venovali len okrajovo
1)
alebo nevenovali vôbec
2)
. Až na masívne využívanie pravidla
iura novit curia
v rozhodovacej praxi ESLP začala reagovať aj európska odborná spisba.
3)
Slovenskej právnickej obci som predstavil zásadu
iura novit curia
na tradičnej medzinárodnej konferencii venovanej právnej teórii, ktorú v Piešťanoch organizuje Ústav štátu a práva SAV, až tohto roku, kde som konštatoval, že
"využitie zásady jura novit curia v záujme poskytnutia reálnejšej možnosti ochrániť porušené práva je nepochybne pozitívnou súdnou aktivitou a nie aktivizmom ESLP. Príkladom môže byt prekvalifikovanie sťažnosť! z dôvodu pravdepodobnejšieho úspechu z hľadiska miery intenzity zásahu do ľudských práv. Napríklad ak by zásah do fyzickej integrity človeka nebol podľa ESLP tak intenzívny, potom ho subsumuje pod čl. 8 Dohovoru, aj keď sťažovatelia namietajú porušenie či. 3 Dohovoru."
4)
Už na tejto konferencii som upozornil na to, že pohnútky sudcov ESLP k rozsiahlemu využívaniu pravidla
iura novit curia
môžu mať pragmatický pôvod v snahe urýchliť či dokonca zjednodušiť rozhodovaciu prax ESLP. Prejavuje sa to aj v tom, že ESLP najmä v prípade, keď sťažovatelia namietajú súbežne porušenie viacerých článkov Dohovoru, tak ESLP rozhodne o porušení toho článku Dohovoru, ktorý si nevyžaduje rozsiahlejší prieskum, resp. existuje k prípadu ustálená judikatúra ESLP. Z toho mi vyplynula
"aj logická otázka, či sa dá vôbec hovoriť o zásade iura novit curia, ked ESLP odmieta preskúmavať niektoré články len z dôvodu časovej náročnosti tohto prieskumu. Kým v minulosti sa zásada iura novit curia uplatňovala najmä tým, že ESLP pridával ex offo ďalšie články, ktoré mohli byť zásahom do ľudských práv porušené, tak od druhej dekády tohto storočia je trend opačný"
5)
Vzhľadom na to, že predmetný pragmatický prístup v konečnom dôsledku nemusí mať na sťažovateľa negatívny dopad, pretože ESLP spravidla po využití zásady
iura novit curia
konštatuje porušenie práva, ktoré "spoznal" pri rozhodovaní prípadu, tak obidve rozhodnutia proti Českej republike predstavujú, podľa môjho názoru, vážny odklon od takého (dobromyseľného v prospech zvýšenej ochrany ľudských práv) prístupu, ktorý síce zachovala Komora, ale "napravila" Veľká komora ESLP.
Rozhodnutie v prípade
Grosam
vzbudilo aj na Slovensku veľký (avšak zatiaľ viac neformálny)
6)
ohlas najmä v komorách "slobodných" právnických profesií, ktoré len s netajenou nevôľou prijímali súdnu reformu z roku 2020 v oblasti etatizácie ich disciplinárnej zodpovednosti. Novozriadený Najvyšší správny súd totiž dostal právomoc rozhodovať o disciplinárnych previneniach notárov a exekútorov. Rovnako v Českej republike bola prenesená disciplinárna právomoc na Najvyšší správny súd v roku 2008, čo autori dôvodovej správy k zákonu č. 314/2008 odôvodnili takto:
"K zefektivněni práce justice by měly při
