Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Možnosti a zákonné limity činnosti detektívnych služieb v rámci trestného konania v podmienkach Slovenskej republiky
V predloženom článku autor analyzuje normatívnu úpravu činnosti detektívnych služieb v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky. Po analýze predmetného normatívneho rámca sa autor zameriava na možnosti činnosti detektívnej služby v podmienkach trestného konania s osobitným zameraním sa na zákonné limity použiteľnosti informácií takto získaných ako dôkaz v trestnom konaní. V neposlednom rade autor konfrontuje svoje závery týkajúce sa tzv. súkromných nahrávok so súčasnou pomerne nejednotnou aplikačnou praxou všeobecných súdov Slovenskej republiky, týkajúcou sa predmetnej oblasti.
1)
In the presented article, the author analyses the normative regulation ofthe activities ofdetective services within the legal order ofthe Slovak Republic. After analysing the normative framework in question, the author focuses on the possibilities ofthe detective service in the conditions of criminal proceedings with a special focus on the legal limits ofthe usability of information thus obtainedas evidence in criminalproceedings. Lastbutnotleast, the authorconfronts his conclusions concerning the so-called private recordings with the current relatively inconsistent application practice of general courts concerning the subject area.
ŠTRKOLEC, M.: Možnosti a zákonné limity činnosti detektívnych služieb v rámci trestného konania v podmienkach Slovenskej republiky; Justičná revue, 72, 2020, č. 12, s. 1514 - 1529.
Úvod
Aj keď je účel trestného konania v ustanovení § 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "Trestný poriadok") vymedzený pomerne explicitným spôsobom, dosiahnutie jeho naplnenia predstavuje náročný procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, v rámci ktorého predstavuje kľúčovú úlohu dokazovanie. Uvedené je determinované najmä tým, že orgány verejnej moci, ktoré v trestnom konanídisponujú rozhodovacou právomocou, vnímajú skutočnosti, ktoré tvoria vlastný predmet trestného konania iba sprostredkovane, pričom práve prostredníctvom procesu dokazovania možno v jednotlivých štádiách trestného konania zistiť, či sa skutok stal, či skutok je trestným činom, ktorá trestne zodpovedná osoba ho spáchala, akú sankciu je potrebné uložiť za jeho spáchanie, či sú splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie o uložení povinnosti náhrady škody v rámci tzv. adhézneho konania, a v neposlednom rade taktiež to, či v zákonom vymedzených prípadoch možno rozhodnúť niektorým z tzv. odklonov od modelového priebehu trestného konania. 191 Už na základe uvedeného je zrejmé, že zákonné a spravodlivé rozhodnutie o trestnom čine a jeho páchateľovi je podmienené vykonaním určitého rozsahu a spôsobu dokazovania, ktoré nepochybne tvorí najpodstatnejšiu materiálnu časť konkrétneho trestného konania.
Kým Trestný poriadok neobsahuje legálnu definíciu dokazovania, v odbornej literatúre je proces dokazovania označovaný ako zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, respektíve iných osôb, smerujúci k vyhľadávaniu, zabezpečeniu (obstaraniu), vykonaniu, previerke a hodnoteniu dôkazov relevantných pre konkrétne trestné konanie.
2)
Okrem legálnej definície dokazovania Trestný poriadok nevymedzuje ani subjekty dokazovania, pričom však tieto možno vyvodiť jednak z obsahu niektorých základných zásad trestného konania, ako aj z radu jeho ďalších normatívnych ustanovení. Spomedzi základných zásad trestného konania determinujú subjekty dokazovania v trestnom konaní najmä - zásada vyhľadávacia, zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností a taktiež zásada voľného hodnotenia dôkazov.
3)
Z hľadiska subordinačnej povahy trestno-procesných vzťahov možno subjekty dokazovania v trestnom konaní primárne deliť na orgány verejnej moci (orgány činné v trestnom konaní a súdy) a tzv. súkromné subjekty (odlišné od orgánov verejnej moci), medzi ktoré zaraďujeme najmä obvineného, jeho obhajcu, poškodeného, zúčastnenú osobu, ich splnomocnenca a s ohľadom na nedávne legislatívne zmeny Trestného poriadku taktiež oznamovateľa trestného činu.
4)
Na účel náležitého zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností Trestný poriadok pre orgány činné v trestnom konaní a súdy, normatívnym spôsobom vymedzuje jednotlivé dôkazné prostriedky, ako aj inštitúty zaisťovania osôb, vecí a informácií dôležitých pre trestné konanie vo štvrtej až šiestej hlave jeho prvej časti, čím týmto orgánom verejnej moci dáva dostatočný normatívny rámec, prostredníctvom ktorého je objektívne možné účel trestného konania naplniť. V uvedenom smere nemožno opomenúť ani rozsiahle oprávnenia orgánov verejnej moci, týkajúce sa operatívno-pátracej činnosti podľa zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o policajnom zbore"), ktorá spravidla trestnému konaniu predchádza a smeruje k získavaniu informácií potrebných pre jeho začatie z úradnej povinnosti.
5)
Na rozdiel od orgánov verejnej moci sú však oprávnenia a možnosti súkromných subjektov zúčastnených na trestnom konaní, týkajúce sa vyhľadávania a obstarávania dôkazov, značne zúžené, a to aj napriek skutočnosti, že rekodifikovaný Trestný poriadok explicitne počíta s dôkaznou iniciatívou strán trestného konania. Možnosti ich dôkaznej iniciatívy vyplývajú najmä zo zákonnej dikcie ustanovení § 2 ods. 10, § 2 ods. 11, § 2 ods. 12, § 2 ods. 18, § 34 ods. 1, § 44 ods. 6, § 45 ods. 2 písm. b), § 46 ods. 1, § 54a ods. 1, § 119 ods. 3, § 144 ods. 2, § 145 ods. 5, a taktiež § 268 ods. 3 Trestného poriadku.
6)
Vychádzajúc z označených ustanovení Trestného poriadku možno pod dôkaznú iniciatívu strán trestného konania zahrnúť nielen ich oprávnenia spočívajúce v navrhovaní dôkazov, ale taktiež ich oprávnenie dôkazy z vlastnej iniciatívy obstarať a následne predložiť do trestného konania. Kým niektorí autori za prvú fázu procesu dokazovania označujú vyhľadávanie dôkazov, po rekodifikácii Trestného poriadku je však terminologicky správnejšie označovať túto iniciálnu fázu dokazovania ako obstarávanie dôkazov, ktoré v sebe vzhľadom na svoj širší význam implikuje taktiež ich vyhľadanie.
7)
De facto
možno konštatovať, že kým vyhľadanie určitého dôkazu predstavuje jeho úplnú alebo čiastočnú identifikáciu, jeho obstaranie zahŕňa už aj jeho získanie do faktickej dispozície z dôvodu, aby s ním bolo možné nakladať v súlade s účelom, pre ktorý bol vyhľadaný. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že vyhľadávanie, respektíve obstarávanie dôkazov stranami trestného konania pripúšťal aj starý Trestný poriadok, teda zákon č. 141/1961 Zb. (ďalej len "starý Trestný poriadok"), a to najmä po jeho novelizácii zákonom č. 247/1994 Z.z., ktorou došlo k zmene vtedajšieho zákonného znenia zásady voľného hodnotenia dôkazov tak, že orgány činné v trestnom konaní mali hodnotiť dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v súhrne, a to
"nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán."
Napokon v určitom smere predpokladal dôkaznú iniciatívu iných subjektov než orgánov činných v trestnom konaní aj starý Trestný poriadok pred jeho novelizáciou zákonom č. 247/1994 Z.z., pričom medzi predstaviteľov tejto teórie možno zaradiť najmä V Mandáka, V. Matherna a P. Čopka.
8)
Vzhľadom na uvedené budeme pre ďalšie účely článku používať pojmy vyhľadávanie a obstarávanie dôkazov rovnocenne, a to najmä v nadväznosti na ich skôr načrtnutý užší, respektíve širší význam v rámci konkrétnej procesnej situácie.Na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní a súdov však tzv. súkromné subjekty trestného konania, disponujúce dôkaznou iniciatívou, nemajú k dispozícii inštitucionalizovaný mechanizmus vyhľadávania a obstarávania dôkazov pre účely trestného konania.
9)
Z uvedených dôvodov je pre nich spravidla pomerne zložité realizovať svoju dôkaznú iniciatívu vo vzťahu k dôkazom, ktorými samy nedisponujú, ktorých pramene nie sú spôsobilé samy identifikovať, respektíve o ktorých existencii nemajú žiadnu vedomosť. Uvádzaná disproporcia medzi oprávneniami a legislatívnou inštitucionalizáciou týchto subordinovaných subjektov dokazovania v trestnom konaní spôsobuje, že subjekty trestného konania odlišné od orgánov verejnej moci čoraz častejšie vyhľadávajú a obstarávajú dôkazy prostredníctvom činnosti detektívnych služieb, a to najmä v situáciách spôsobených pasivitou orgánov činných v trestnom konaní a súdov v procese dokazovania, čo však spôsobuje nemalé aplikačné problémy vo vzťahu k vykonávaniu a najmä hodnoteniu niektorých takto získaných dôkazov.1 Normatívna úprava činnosti detektívnej služby v podmienkach Slovenskej republiky a možnosti jej participácie v rámci trestného konania
V právnom poriadku Slovenskej republiky bola činnosť detektívnych služieb pôvodne poskytovaná na základe právnych predpisov upravujúcich živnostenské podnikanie, s čím boli spojené negatíva vyplývajúce zo sociálnopolitickej situácie deväťdesiatych rokov minulého storočia.
10)
Uvedená skutočnosť viedla k prijatiu zákona č. 379/1997 Z.z. o prevádzkovaní súkromných bezpečnostných služieb a podobných činností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "pôvodný zákon o súkromných bezpečnostných službách").
11)
V ustanovení § 48 pôvodného zákona o súkromných bezpečnostných službách bolo negatívnym spôsobom vymedzené obmedzenie činnosti detektívnej služby.
12)
Pôvodný zákon o súkromných bezpečnostných službách bol s účinnosťou od 1.1.2006 zrušený a nahradený zákonom č. 473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti) v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o súkromnej bezpečnosti"). Z pohľadu skúmania možností a zákonných limitov participácie detektívnych služieb v rámci dokazovania vykonávaného na základe Trestného poriadku je determinujúcim ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti, ktorý vymedzuje obsah detektívnej služby v zásade zhodne s už citovaným ustanovením § 3 písm. b) pôvodného zákona o súkromných bezpečnostných službách, avšak najmä ustanovenie § 59 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti, ktoré nad rámec pôvodnej legislatívnej úpravy obmedzenia činnosti detektívnej služby stanovuje, že
"... detektívnu službu nemožno vykonávať spôsobom, ktorým sa zasahuje do osobnostných alebo iných práv chránených zákonom alebo ktorým sa úmyselne zasahuje do činnosti orgánu verejnej moci, alebo ktorým by mohlo dôjsť k zmareniu činnosti orgánu verejnej moci."
Citované ustanovenie na prvý pohľad v zásade vylučuje činnosť detektívnej služby spôsobom zasahujúcim do osobnostných práv a právom chránených záujmov fyzických osôb spadajúcich pod ochranu podľa ustanovení § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, respektíve ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov.Za primárny nedostatok súčasnej legislatívnej úpravy sa z pohľadu trestného konania javí vymedzenie obsahu detektívnej služby, spočívajúce v získavaní údajov, ktoré môžu slúžiť ako
"... dôkazný prostriedok v konaní pred súdom alebo správnym orgánom".
Predmetná legislatívna úprava explicitne nepočíta so získavaním údajov prostredníctvom detektívnej služby na účely dokazovania v štádiu prípravného konania, ktoré v merite veci vykonávajú orgány činné v trestnom konaní, teda tzv. procesný policajt a prokurátor. Uvedené by však, podľa nášho názoru, nemalo spôsobovať významné interpretačné a aplikačné problémy, keďže o vine a treste podľa článku 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodujú výlučne trestné súdy, ktoré rešpektujúc zákonné výnimky pred vydaním meritórneho rozhodnutia vykonávajú v zmysle zásady bezprostrednosti trestného konania samostatné dokazovanie. Extenzívnym výkladom ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) zákona o súkromnej bezpečnosti tak možno dôjsť k záveru, že pokiaľ detektívna služba môže získavať údaje slúžiace ako dôkazný prostriedok v súdnej časti trestného konania,
argumentum a maiori ad minus
je oprávnená takéto údaje získavať aj v predsúdnej časti trestného konania, ktorej výsledky spravidla tvoria podklad pre podanie obžaloby a následné dokazovanie týkajúce sa viny a trestu na hlavnom pojednávanívrátane meritórneho rozhodovania. Aj napriek uvedenému by z hľadiska legislatívnej presnosti bolo namieste novelizovať citované ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti spôsobom, ktorým by sa pojem dôkazný prostriedok nahradil, respektíve rozšíril pojmom dôkaz a medzi oprávnené subjekty by došlo k doplneniu orgánov činných v trestnom konaní. Účelom a obsahom činnosti detektívnej služby totiž, podľa nášho názoru, primárne nie je získavanie údajov, ktoré by v trestnom konaní mohli slúžiť ako dôkazný prostriedok, ale získavanie údajov, ktoré by v trestnom konaní slúžili ako dôkaz, pričom vzájomný vzťah oboch zmienených pojmov teória trestného práva zvykne demonštrovať vzťahom medzi formou a obsahom.
13)
Vo vzťahu k trestnému konaniu by z obsahu detektívnej služby bolo možné uvažovať aj o hľadaní osôb
14)
predstavujúcich prameň dôkazu, a taktiež získavanie informácií o konaní fyzickej osoby
15)
, pri ktorých však v zákone o súkromnej bezpečnosti absentuje explicitný odkaz na využitie takto získaných údajov, respektíve informácií pre účely konania pred súdom. Nedostatkom rozoberanej právnej úpravy je tiež absencia jej precíznejšieho odôvodnenia prostredníctvom dôvodovej správy k zákonu o súkromnej bezpečnosti.
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 12/2020
