Zákonnosť a použiteľnosť dôkazov v trestnom konaní získaných utajovanou činnosťou detektívnej služby

Cieľom toho príspevku je najmä problematika získavania informácií prostredníctvom detektívnej služby a možnosťami ich využitia v rámci dokazovania v trestnom konaní. Tzv. záverečné správy detektívnych služieb sa stávajú stále častejšie súčasťou vyšetrovacích spisov, pričom sú predkladané najmä zo strany obhajcov obžalovaných, ale aj splnomocnencov poškodených osôb. Zo strany obhajcov obžalovaných sú detektívne služby využívané najmä na pátranie po konkrétnych osobách, ktorých pobyt nie je známy a ktoré by prípadne mohli poskytnúť svedectvo v prospech obžalovaného, respektíve sú využívané na sledovanie konkrétnej osoby (spravidla svedka, či priamo poškodeného v trestnom konaní) s cieľom získať informácie o tejto osobe, ktoré by mohli spochybniť vierohodnosť svedka, ktorý poskytuje svedectvo proti obžalovanému. Zo strany poškodených osôb sú záverečné správy detektívnej služby často podkladom na podanie trestného oznámenia (napr. zo spáchania majetkového trestného činu) s tým, že detektívna služba tu spravidla zbiera, sumarizuje a vyhodnocuje rôzne listinné doklady (zmluvy, faktúry a pod.), prípadne vykonáva pátranie po odcudzených veciach (napr. na podklade zmluvy s leasingovou spoločnosťou vykonáva pátranie po motorovom vozidle, ktoré mohlo byť predmetom trestného činu sprenevery zo strany jeho nájomcu).

V rámci dokazovania v trestnom konaní následne obžalovaný, resp. poškodený poukazuje aj na tieto správy detektívnych služieb a vyvodzuje z nich určité závery, resp. navrhuje, aby dôkazy zaobstarané prostredníctvom detektívnej služby boli vykonané ako dôkazy v prípravnom konaní, resp. na hlavnom pojednávaní. Orgány činné v trestnom konaní v prípravnom konaní a následne aj súdy v konaní pred súdom si v takýchto prípadoch musia ako predbežnú otázku vyhodnotiť to, či dôkazy predložené zo strany detektívnej služby boli získané v súlade so zákonom, pretože len v takom prípade možno takýto dôkaz vykonať v trestnom konaní (§ 119 ods. 2 prvá veta TP). V tomto smere treba zdôrazniť, že posudzovanie tejto predbežnej otázky môže byť aj pomerne zložité, čo závisí najmä od druhu dôkazného prostriedku, ktorý sa navrhuje vykonať. Môže ísť o listinné, či vecné dôkazy, ktoré boli zabezpečené detektívnou službou a majú význam pre vedenie dokazovania v konkrétnej trestnej veci, resp. môže ísť o zoznam mien a adries konkrétnych osôb, ktoré boli zo strany detektívnej služby vypátrané a ktorí by prípadne mohli byť vypočutí v procesnom postavení svedka (a spravidla aj detektívnej službe poskytli určité konkrétne informácie, ktoré by mohli zopakovať v trestnom konaní a ktoré sú súčasťou záverečnej správy detektívnej služby) a napokon, ako dôkazy sú predkladané aj rôzne správy detektívnej služby zo sledovania konkrétnej osoby, o miestach jej pohybu, príp. aj zo sledovania konkrétneho objektu (napr. domu, auta či kancelárie) a nezriedka sú takéto informácie dokumentované detektívnou službou aj fotografickými snímkami, respektíve sú zaznamenávané na videozáznam, prípadne sú vyjadrenia konkrétnych osôb zaznamenané na zvukový záznam.

Všetky tieto spôsoby monitorovania osôb, či objektov zo strany detektívnej služby majú spoločné to, že sú vykonávané utajovaným spôsobom, t.j. bez vedomia osôb, na ktorých je táto činnosť detektívnej služby zameraná. Práve pri uvedených dôkazoch (sledovanie osôb a objektov a ich utajované obrazové, zvukové, či len písomné dokumentovanie) je v praxi pomerne sporné, či ide o dôkazy získané v súlade so zákonom a teda, či ide o dôkazy použiteľné v trestnom konaní.

Podľa § 119 ods. 2 TP môže byť v trestnom konaní využitý (vykonaný) aj dôkaz, ktorý bol získaný podľa osobitného zákona. Dôkaz použiteľný v trestnom konaní teda nemusí byť vždy získaný len postupom podľa Trestného poriadku a nemusí byť vždy získaný (vypátraný) len zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Napokon, § 119 ods. 3 TP ustanovuje, že dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné náklady. Uvedené ustanovenie teda výslovne predpokladá a umožňuje aktivitu strán pri obstarávaní dôkazov využiteľných v trestnom konaní. Základnou podmienkou na pripustenie dôkazu v trestnom konaní, ktorý bol obstaraný obvineným, poškodeným, či orgánom činným v trestnom konaní je to, aby išlo o obstaranie dôkazu súladné s Trestným poriadkom, či osobitným zákonom.

Takýmto osobitným zákonom, ktorý môže slúžiť na zabezpečovanie dôkazov v trestnom konaní v zmysle ustanovenia § 119 ods. 2 TP môže byť aj zákon č. 473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti (ďalej v texte len zákon o súkromnej bezpečnosti). Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o súkromnej bezpečnosti je bezpečnostnou službou aj detektívna služba. Podľa § 4 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti je obsahom detektívnej služby, hľadanie osoby, hľadanie majetku, získavanie údajov, ktoré môžu slúžiť ako dôkazný prostriedok v konaní pred súdom alebo správnym orgánom²⁾, získavaní údajov o osobnom stave fyzickej osoby a získanie informácií o konaní fyzickej osoby alebo právnickej osoby alebo ich majetkových pomeroch, získavanie informácií v súvislosti s vymáhaním pohľadávky alebo získavanie údajov o protiprávnom konaní ohrozujúcom obchodné tajomstvo.

Zákon o súkromnej bezpečnosti stanovuje aj obmedzenia činnosti detektívnej služby. V tomto smere v § 59 ods. 1 ustanovuje, že detektívnu službu nemožno vykonávať spôsobom, ktorým sa zasahuje do osobnostných alebo iných práv chránených zákonom³⁾ alebo ktorým sa úmyselne zasahuje do činnosti orgánu verejnej moci alebo ktorým by mohlo dôjsť k zmareniu činnosti orgánu verejnej moci. Podľa § 59 ods. 2 nesmie detektívna služba pátrať po politickom, odborárskom alebo náboženskom presvedčení osoby alebo po jej príslušnosti k určitej rase, etnickej skupine alebo národnosti. Rovnako tak podľa § 59 ods. 3 nesmie detektívna služba pátrať po zdravotnom stave osoby, jej sexuálnych stykoch a skonoch, iba ak ide o skutočnosti, ktoré by mohli viesť k rozvodu manželstva a zmluvu o poskytnutí detektívnej služby uzavrel jeden z manželov alebo ide o sexuálne styky a sklony, ktoré sú protiprávne alebo môžu viesť k protiprávnemu konaniu.

Z uvedených citovaných ustanovení zákona o súkromnej bezpečnosti je zrejmé, že detektívna služba je zákonom o súkromnej bezpečnosti oprávnená vykonávať pátranie po osobách, veciach, či informáciách, a to aj s cieleným zameraním na to, aby išlo o také informácie, ktoré by mohli byť použiteľné v konaní pred súdom ako dôkaz. Podstatou tohto pátrania, ako cieleného postupu detektívnej služby, môže byť pritom logicky aj sledovanie záujmového objektu, ktorý je vymedzený zmluvou o poskytovaní detektívnej služby (napr. určitého objektu, či osoby, ktorá by napríklad mohla nasmerovať detektívnu službu k odcudzeným veciam a pod.). Pojem "pátranie, či hľadanie" uvedený v zákone o súkromnej bezpečnosti pritom treba chápať tak, že ide o systematické a určitý čas trvajúce zameranie detektívnej služby na činnosť vyplývajúcu z § 4 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti. Je zrejmé, že toto systematické a určitý čas trvajúce zameranie detektívnej služby musí byť zo strany detektívnej služby aj určitým spôsobom zaznamenávané, nakoľko vykonávaná činnosť detektívnej služby v konkrétnom prípade musí byť popísaná v písomnej záverečnej správe o poskytnutí detektívnej služby. Z tohto dôvodu treba pripustiť aj to, že činnosť detektívnej služby v konkrétnej veci môže byť aj dokumentovaná napríklad písomne, obrazovo, či zvukovo. Bez ďalšieho preto popísaný postup detektívnej služby nemožno označiť za nezákonný a výsledky pátrania detektívnej služby automaticky za nepoužiteľné v trestnom konaní.

Východiskovým rozhodnutím v rámci posudzovanej problematiky je rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžd 21/2013 z 29. júla 2014, v ktorom najvyšší súd preskúmaval rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. V posudzovanej veci Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave, odbor súkromných bezpečnostných služieb ako správny orgán uložil prevádzkovateľovi bezpečnostnej služby pokutu 1500 euro za porušenie zákona o súkromnej bezpečnosti. Správny orgán zistil, že bezpečnostná služba uzatvorila s objednávateľom zmluvu o poskytovaní bezpečnostnej služby. Na základe tejto zmluvy bezpečnostná služba vyhotovovala obrazové snímky sledovanej osoby prostredníctvom svojich zamestnancov. Porušenie zákona o súkromnej bezpečnosti sa videlo v tom, že bezpečnostná služba vyhotovovala obrazové snímky sledovanej osoby, čím mala vykonávať detektívnu službu spôsobom, ktorý zasiahol do osobnostných práv sledovanej osoby.

Súdy sa teda následne museli zaoberať tým, či detektívna služba je oprávnená vyhotovovať zo sledovania záujmovej osoby obrazové snímky tejto osoby utajovaným spôsobom, t.j. bez súhlasu osoby, ktorej obrazové snímky sa vyhotovujú.

Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave bolo rozhodnutie správneho orgánu v súlade so zákonom. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že zákon o súkromnej bezpečnosti priamo ukladá prevádzkovateľovi detektívnej služby, aby dbal na ochranu osobnosti v zmysle osobitného predpisu, ktorým je Občiansky zákonník. Podľa § 12 ods. 1 OZ sa podobizne, respektíve obrazové snímky týkajúce sa fyzickej osoby alebo prejavov osobnej povahy, smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Výnimočne toto privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovujú alebo použijú obrazové snímky na úradné účely na základe zákona. Podľa krajského súdu za úradný účel možno považovať zámer alebo cieľ typický pre úrad, ktorý vyžaduje v administratíve, verejných organizáciách, zariadeniach a podobne. Tento účel musí byť úradom potvrdený, zverejnený, zoficiálnený a v súlade s procesnými ustanoveniami zákona. Úradný (oficiálny, administratívny, služobný) účel (cieľ, zámer) je determinovaný formálnym postupom na základe zákonného poverenia a v intenciách procesných postupov určených zákonom, prípadne inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, podlieha prísnym kritériám posúdenia jeho správnosti a zákonnosti a je tiež viazaný na úrad, respektíve orgán verejnej moci, ktorého vznik, inštitucionalizácia do právneho systému SR, pôsobnosť a kompetencia je určená zákonom. Úradný účel je daný nielen obsahovou stránkou, to znamená, aký účel sa ním sleduje, ale aj formálnou stránkou spočívajúcou v právnymi predpismi štandardizovanej procesnej forme a v konaní orgánu so zákonnou kompetenciou vo veci úradne konať. V nadväznosti na uvedené krajský súd zdôraznil, že bezpečnostná služba nie je orgánom verejnej moci a nebola ani žiadnym orgánom, pr