Platobný rozkaz v exekučnom konaní a princíp ochrany spotrebiteľa

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2020 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“) – uznesením Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 Er 182/2013 z 2. júla 2019 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 CoE 206/2019 zo 17. decembra 2019. V rozsahu namietaného porušenia označených práv uznesením krajského súdu ju Ústavný súd prijal na ďalšie konanie.

Sťažovateľka bola platobným rozkazom okresného súdu č. k. 3Ro 422/2011 z 24. februára 2012, vydaným vyšším súdnym úradníkom, zaviazaná uhradiť obchodnej spoločnosti (ďalej aj "oprávnená") 2 603,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 3. júna 2009 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania vo výške 162,50 eur. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 20. novembra 2012. Dlh sťažovateľky mal vzniknúť zo zmluvy o spotrebnom úvere, uzatvorenej medzi obchodnou spoločnosťou a sťažovateľkou 23. marca 2008.

Návrh na vykonanie exekúcie voči sťažovateľke na podklade uvedeného platobného rozkazu podala obchodná spoločnosť 2. februára 2013 súdnemu exekútorovi, ktorý žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil okresnému súdu 13. marca 2013. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené 15. marca 2013. Predmetné exekučné konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 6 Er 182/2013.

Okresnému súdu ako súdu exekučnému bol 25. septembra 2017 doručený návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, účinného do 31. marca 2017 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Sťažovateľka uviedla, že okresný súd porušil ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď nepreskúmal zákonnosť exekučného titulu. Exekučný titul - platobný rozkaz je v rozpore so zákonom, a to s § 172 ods. 9 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP"). Poukázala na skutočnosť, že spotrebiteľská zmluva, na základe ktorej bol platobný rozkaz vydaný, obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, absentujú v nej náležitosti vyžadované zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o spotrebiteľských úveroch"), v zmluve je nesprávne uvedená výška RPMN, v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov. Navrhla tiež odklad exekúcie.

Okresný súd uznesením návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol. Odklad exekúcie nepovolil. V odôvodnení vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na zastavenie exekúcie konštatoval, že exekučnému súdu neprislúcha vykonateľné rozhodnutie preskúmavať ani meniť, v opačnom prípade by porušil princíp právnej istoty. Ak sťažovateľka zastávala názor, že ju platobný rozkaz zaväzuje v rozpore s právom, mala možnosť brániť sa voči nemu podaním odporu.Túto možnosť však sťažovateľka v zákonom ustanovenej lehote nevyužila. Skutočnosti, ktoré existovali pred vznikom exekučného titulu, už v exekučnom konaní nemožno uplatniť. Platobný rozkaz je právoplatný, spĺňa všetky materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti. Vo vzťahu k nepovoleniu odkladu exekúcie okresný súd uviedol, že nebola zistená taká skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné očakávať zastavenie exekúcie (§ 56 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku), keďže ani samotný návrh na zastavenie exekúcie súd nevyhodnotil ako dôvodný.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Namietala, že súd má povinnosť skúmať nekalosť zmluvných podmienok Poukázala na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len "súdny dvor") z 20. septembra 2018 vo veci C-448/17 (EOS KSI Slovensko s. r. o./Ján Danko, Margita Danková), smernicu 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len "smernica 93/13/EHS"), ktorá zakotvuje, že spotrebiteľ má v každom štádiu sporu požívať záruku, že sudca pristúpi k preskúmaniu prítomnosti nekalých zmluvných podmienok v zmluve. Vyšší súdny úradník, ktorý vydal platobný rozkaz, nekalé zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve nepreskúmal. Okresný súd opomenul povinnosť vyplývajúcu mu z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Konanie súdu bolo v rozpore so samotnou smernicou 93/13/EHS, ako aj ústavnými princípmi, čl. 153 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, došlo k porušeniu čl. 1 Dodatkového protokolu. Poukázala tiež na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením č. k. 1 CoE 206/2019 zo 17. decembra 2019 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.V odôvodnení uviedol, že sťažovateľka bola v platobnom rozkaze poučená o možnosti podania opravného prostriedku - odporu, ako aj o následkoch jeho nepodania. Právo na podanie odporu nevyužila, preto platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 20. novembra 2012 a stal sa riadnym exekučným titulom. Sťažovateľka v návrhu na zastavenie exekúcie uvádzala okolnosti, ktoré sa týkajú skutkových a právnych zistení zo základného konania, tieto však exekučný súd nie je oprávnený skúmať a meniť. Skúmať možno len okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu. Pri po