Revidované nariadenie Brusel IIa

V úprave rodičovského únosu dieťaťa, resp. konania o návrat takto uneseného dieťaťa, ukázali praktické skúsenosti, že konania trvajú často neprimerane dlhú dobu, pritom cieľom návratového konania je odstránenie protiprávneho stavu uvedením do , kedy má plynutie času kľúčový význam. Úprava navrhnutá Komisiou nemala za cieľ zmeniť filozofiu doterajšej úpravy, jej cieľom zostala aj naďalej snaha predchádzať rodičovským únosom av prípade, že k únosu dôjde, snaha o zabezpečenie rýchleho návratu dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu. Komisia však namiesto jedného článku (článok 11 nariadenia Brusel IIa) navrhla celú novú kapitolu (III. kapitola revidovaného znenia). Komisia navrhla aj doplnenie odkazu na cezhraničné únosy v názve nariadenia. Týmto sledovala jednak snahu o zviditeľnenie, že nariadenie sa venuje aj tomuto aspektu, ako aj snahu o zvýraznenie dôležitosti tohto aspektu nariadenia v praxi.

Problémy s dĺžkou konania videla Komisia vo viacerých prvkoch. Šesťtýždňová lehota na vydanie rozhodnutia v návratovom konaní, obsiahnutá v pôvodnom nariadení, sa v praxi ukázala ako problematická, pretože nebolo jasné, či týchto šesť týždňov platí pre jednotlivé inštancie, či zahŕňa odvolania alebo dokonca výkon rozhodnutia o návrate. Okrem toho Komisia videla problém aj v tom, že pôvodné nariadenie nestanovovalo žiadnu lehotu prijímajúcemu ústrednému orgánu na spracovanie žiadosti o návrat dieťaťa (jej predloženie súdu na rozhodnutie). Ďalšie problémy pri dodržiavaní lehoty pripisovala Komisia aj počtu opravných prostriedkov proti rozhodnutiu o návrate. Prieťahy vo vybavovaní prípadov však mohli byť spôsobené aj nedostatočnou špecializáciou (resp. skúsenosťou) súdov, ktoré konajú o návrate dieťaťa. Uvedené problémy sa Komisia rozhodla riešiť niekoľkými opatreniami. Navrhla systém lehôt 6+6+6 týždňov. Ústredný orgán mal 6-týždňovú lehotu na spracovanie žiadosti o návrat a ojej predloženie súdu [čl. 63 ods. 1 písmeno g) návrhu Komisie]. Na rozhodnutie na prvom stupni bola určená lehota 6 týždňov a odvolací súd dostal lehotu 6 týždňov na rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu (čl. 23 ods. 1 návrhu Komisie). Existenciu širokého počtu opravných prostriedkov sa Komisia snažila riešiť ich obmedzením len na jedno riadne odvolanie voči rozhodnutiu prvého stupňa (čl. 25 ods. 4 návrhu Komisie) a nedostatok odbornosti či špecializácie povinnosťou pre členské štáty koncentrovať rozhodovanie v únosových veciach na limitovaný počet súdov (čl. 22 návrhu Komisie). Okrem toho existovala v návrhu (čl. 32 ods. 4) 6-týždňová (poriadková) lehota, po ktorej bezvýslednom uplynutí mal súd výkonu rozhodnutia informovať navrhovateľa o dôvodoch, pre ktoré nedošlo k výkonu rozhodnutia vo veciach rodičovských práv a povinností, vrátane rozhodnutí o návrate.

Systém 6+6+6 zostal zachovaný aj vo výslednom texte, avšak skladá sa z čiastočne iných lehôt. Zostali 6-týždňové lehoty pre každý stupeň rozhodovania (čl. 24 ods. 2 a ods. 3 revidovaného nariadenia). Je však dôležité podotknúť, že nejde o spojené lehoty. Teda v prípade konania na prvom a druhom stupni nejde o jednu lehotu trvajúcu 12 týždňov od podania návrhu až do vydania rozhodnutia o odvolaní, ale o dve samostatné lehoty v dĺžke 6 týždňov. To je z dôvodu, že formulovanie začiatku plynutia 6-týždňovej lehoty pre odvolací súd spôsobovalo problém kvôli rozdielnosti procesných systémov jednotlivých štátov. Konečný text (článok 24 ods. 3 revidovaného nariadenia) vyjasňuje, že lehota pre odvolací súd začína plynúť až od momentu, kedy sa uskutočnili všetky procesné kroky potrebné na to, aby súd mohol konať o opravnom prostriedku. Odkaz na pojednávanie v ustanovení je pozostatkom špecifického problému gréckej delegácie a nemá všeobecnejšiu právnu relevanciu, keďže procesná úprava rozhodovania o odvolaní, vrátane otázky, či sa o odvolaní rozhoduje s nariadením pojednávania alebo bez neho, je ponechaná na vnútroštátnu úpravu každého členského štátu. Treba osobitne zvýrazniť, že potom, čo neprešiel pôvodný návrh Komisie limitovať počet opravných prostriedkov voči rozhodnutiu len na jeden, vzťahuje sa lehota 6 týždňov na každý súd rozhodujúci o opravnom prostriedku (tak riadnom, ako aj mimoriadnom). Pri všetkých lehotách však existuje výnimka z ich dodržania, spočívajúca v mimoriadnych okolnostiach.

Lehota pre ústredný orgán sa nestretla s podporou členských štátov. Dôvody boli rôzne, ale podstatnou bola skutočnosť, že organizácia práce ústredných orgánov v rôznych členských štátoch je rôzna a mnohé sa obávali, že by 6-týždňová lehota v nariadení vysielala pre ich orgány (ktoré bežne konajú rýchlejšie) nesprávny signál a "spomalila" ich prácu práve v prípadoch, kde čas hrá dôležitú rolu.

Zostala zachovaná poriadková lehota 6 týždňov pri výkone rozhodnutia, avšak nevzťahuje sa na výkon všetkých rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach, ale len na výkon rozhodnutia o návrate dieťaťa (čl. 28 ods. 2 revidovaného nariadenia).

Návrh na koncentráciu konania na limitovaný počet súdov sa nestretol so substantívnym odporom, keďže takmer všetky členské štáty koncentráciu majú. Členské štáty však boli proti návrhu Komisie z dôvodu, že nechceli pripustiť, aby nariadenie upravovalo otázku vnútornej organizácie súdnictva, ktorá podľa nich patrí do výlučnej právomoci členských štátov. Z návrhu Komisie zostal preto odkaz na myšlienku koncentrácie len v bode 41 preambuly revidovaného nariadenia.

Aspekt zníženia počtu opravných prostriedkov na jeden zostal len v poslednej vete bodu 42 preambuly revidovaného nariadenia, ktorý vyzýva členské štáty, aby takéto zníženie zvážili. Na rozdiel od koncentrácie konaní, ktorá bola zamietnutá členskými štátmi hneď v úvode rokovaní, ustanovenie o počte opravných prostriedkov prešlo mnohými formulačnými zmenami, ktoré sa snažili vyjasniť, ktoré opravné prostriedky sú nariadením dotknuté a ktoré nie (napríklad ústavné žaloby). Nakoniec však bolo ustanovenie vypustené, pretože žiadna formulácia nedosiahla potrebnú podporu.

Ustanovenia nariadenia týkajúce sa medzinárodných únosov však, okrem týchto zmien, boli vo výslednom texte doplnené a pozmenené v mnohých iných aspektoch, z ktorých tri považujeme za osobitne dôležité, aby sme sa o nich zmienili.

Prvým doplnením je možnosť súdu rozhodujúceho o povolení návratu prijať predbežné či ochranné opatrenia potrebné na zabezpečenie ochrany dieťaťa pri alebo po návrate, pričom tieto opatrenia sú cezhranične uznateľné a vykonateľné. Druhým je možnosť, aby rodičia udelili súdu konajúcemu o návrate dieťaťa právomoc-za určitých podmienok-rozhodovať aj o úprave rodičovských práv a povinností (typicky, schváliť rodičovskú dohodu - čl. 10 ods. 1, bod 22 preambuly). Tretím je možnosť cezhraničného uznania a výkonu rozhodnutí, ktorými sa nariadil návrat dieťaťa v konaní podľa Dohovoru o únosoch [čl. 2 ods. 1 písm. a)].

Zmeny priniesla revízia v uplatňovaní tzv. prednostného mechanizmu , ktorý bol v nariadení Brusel IIa upravený v čl. 11 ods. 6 až ods. 8. Tento mechanizmus spočíva v tom, že ak štát, do ktorého dieťa bolo unesené, vydá rozhodnutie, v ktorom nenariadi návrat dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, súd štátu obvyklého pobytu má stále právomoc rozhodnúť "konečným" spôsobom o úprave práv a povinností k dieťaťu. Ak z tohto jeho rozhodnutia vyplynie povinnosť dieťa vrátiť (napríklad dieťa zverí do výchovy toho rodiča, ktorý ho nemá fyzicky v starostlivosti), potom sa toto rozhodnutie uzná v štáte únosu zjednodušeným spôsobom, ako tzv. privilegované rozhodnutie.

Revidované nariadenie tento mechanizmus zmenilo v niekoľkých aspektoch. Jedným z nich je, že sa teraz neuplatní pri všetkých dôvodoch zamietnutia návratu dieťaťa, uvedených v čl. 13 Dohovoru o únosoch, ale len pri dôvodoch uvedených v článku 13 ods. 1 písm. b) a čl. 13 ods. 2 dohovoru (čl. 29 revidovaného nariadenia).

Inou zmenou je, že súd, ktorý rozhodol, že dieťa sa nevráti z niektorého z vyššie uvedených dôvodov, už nemá povinnosť zasielať svoje rozhodnutie (a iné listiny) súdu štátu obvyklého pobytu, ako to doteraz ukladal čl. 11 ods. 6 nariadenia Brusel IIa. Podľa novej úpravy má túto povinnosť len v prípade, že má vedomosť o tom, že na súde štátu obvyklého pobytu sa už koná o úprave práv a povinností k dieťaťu (čl. 29 ods. 3 revidovaného nariadenia). Ak vedomosť o tom nemá, resp. v druhom členskom štáte sa konanie nezačalo, má len povinnosť vydať bez návrhu účastníkom osvedčenie v prílohe 1 nariadenia. Toto osvedčenie obsahuje aj poučenie pre účastníkov o možnosti podať návrh na začatie konania o úprave práv a povinností k dieťaťu na súde obvyklého pobytu dieťaťa. Ak niektorý z účastníkov takýto návrh podá do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia o zamietnutí návratu dieťaťa, má výsledné rozhodnutie-ak z neho vyplýva povinnosť dieťa vrátiť "privilegovaný" charakter (rovnako ako takéto rozhodnutie vydané súdom v konaní, ktoré sa už viedlo v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí návratu dieťaťa) a uznáva sa podľa oddielu 2 kapitoly IV revidovaného nariadenia. Revidované nariadenie v článku 29 ods. 6 však vyjasňuje zmysel pôvodného článku 11 ods. 8 v tom, že musí ísť o rozhodnutie o z ktorého vyplýva