Súhlas so späťvzatím žaloby po povolení obnovy konania

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2022 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 26/2021-305 z 26. augusta 2021 a prijal ju na ďalšie konanie.

Sťažovateľ bol neúspešným žalovaným v spore o ochranu osobnosti, v ktorom bol právoplatným rozhodnutím zaviazaný k povinnosti ospravedlniť sa žalobcovi a zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 100 000 Sk. Ako príslušníkPolicajného zboru uvádzal v rámci tohto pôvodného konania len tie skutočnosti, ktoré uviesť mohol, pretože nebol oslobodený od povinnosti zachovávať mlčanlivosť. Po právoplatnom skončení konania ho na základe jeho žiadosti minister vnútra Slovenskej republiky oslobodil od povinnosti zachovávať mlčanlivosť, a preto sťažovateľ podal žalobu na obnovu konania, ktorú Okresný súd Kežmarok (ďalej len "okresný súd") povolil rozsudkom č. k. 3 C 160/2006 z 28. augusta 2017 [§ 397 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP")].

Po právoplatnosti tohto rozhodnutia vzal žalobca žalobu späť, pretože sťažovateľ splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu z rozsudku, a teda odpadol dôvod pokračovať v konaní. Sťažovateľ so späťvzatím žaloby nesúhlasil, keďže obnova konania bola povolená z dôvodu, že bez svojho zavinenia nemohol v pôvodnom konaní vypovedať o všetkých skutočnostiach, o ktorých vedel. Zastavením konania bysa potlačil zmysel obnovy konania, ako aj jeho právo na prejednanie veci vykonaním nových dôkazov, ktoré pre neho môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie. V uvedenom identifikoval vážny dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby podľa § 146 CSP.

Okresný súd sa s argumentáciou sťažovateľa nestotožnil a uznesením z 23. marca 2021 konanie zastavil s odôvodnením, že späťvzatie žaloby je dispozičným oprávnením žalobcu (§ 145 CSP). Ďalej uviedol, že v obnovenom konaní došlo k späťvzatiu skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie, a preto na nesúhlas sťažovateľa neprihliadal (§ 146 ods. 1 CSP).

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol o trovách konania.

Podstatou ústavnej sťažnosti bolo tvrdené porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola potvrdená správnosť záveru o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby pôvodným žalobcom v štádiu po povolení obnovy konania, a to bez toho, aby bol zohľadnený nesúhlas sťažovateľa s týmto späťvzatím. V dôsledku tvrdenej nezákonnosti tohto postupu sa podľa názoru sťažovateľa nedosiahol účel obnovy konania, keďže mu bolo znemožnené vykonať nové dôkazy, ktoré by potenciálne mohli pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie, v čom identifikuje zásah do svojho práva.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 8. júla 2022 vo veci rozhodol nálezom takto: