Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Ústavné a neústavné verejné dávky v Slovenskej republike (2.) Pokuty a odvody
Ústavné a neústavné verejné dávky v Slovenskej republike (2.)
Pokuty a odvody
Zanedbanie ústavnej ochrany spoločenských vzťahov zásadného významu nie je na Slovensku
pravdepodobne nikde inde také markantné, ako v prípade odvodov, s ktorými počíta Ministerstvo
financií SR, ale nie Ústava SR (ďalej len "Ústava").
Platenie odvodov je v súlade s Ústavou iba tam a vtedy, kde a keď ide o odvod slúžiaci na
dosiahnutie účelu ústavnej normy, čo sa deje v prípade platieb podľa
článku 39 a
40 Ústavy. Osobitné odvody, ktoré sa platia podľa
vzrastajúceho počtu zákonov, nemajú základ v Ústave. Ak osobitný odvod nie je nesprávne pomenovanou
daňou, je protiústavne určenou verejnou dávkou.
Najzávažnejšia otázka interpretácie a aplikácie
článku 59 Ústavy je, či podľa tohto ustanovenia
možno subjekty súkromného práva zaťažovať aj inými verejnými platbami, aké sú výslovne uvedené v
článku 59, alebo či súkromné subjekty môžu byť zaťažené povinnosťou odvádzať v prospech verejných
zdrojov iba verejné dávky výslovne určené v článku 59.
Ústava výslovne umožňuje štátu zaťažovať členov spoločnosti daňami a poplatkami. V spojení s čl.
1 Protokolu č. 1 možno subjekty súkromného práva zaťažiť aj pokutami. To na prvý pohľad vedie k
uprednostneniu extenzívneho výkladu čl. 59, lebo tak Slovenská republika plní svoj záväzok z
medzinárodného dohovoru.
Zdanie klame. Článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru sa nevymedzujú verejné platby. Účelom úpravy
článku 1 Protokolu č. 1 je ochrana práva pokojne užívať svoj majetok. Článkom 1 Protokolu č. 1 sa
ustanovujú dôvody verejného záujmu, kvôli ktorým možno obmedziť vlastníka v pokojnom užívaní jeho
majetku. Verejné platby (dane a poplatky) sú jedným z dôvodov verejného záujmu legitimizujúcim
obmedzenie vlastníka v uplatnení práva pokojne užívať svoj majetok. Pokuty sú iným dôvodom verejného
záujmu. Pokuta je majetková sankcia, prostriedok uplatnenia zodpovednosti za protiprávne správanie.
Viac rozdielov zásadného významu vylučuje stotožnenie pokút s daňami a poplatkami. Napríklad,
povinnosť platiť pokutu vznikne až vtedy a tomu, kto sa správal protiprávne, kto porušil platnú
právnu úpravu alebo nesplnil svoju právnu povinnosť. Povinnosť platiť daň nevznikne až vtedy a tomu,
kto sa správal protiprávne. Povinnosť platiť daň vznikne každému, kto splní podmienky pre vznik
daňovej povinnosti. Povinnosť platiť pokutu sa ustanovuje podľa miery závažnosti protiprávneho
správania. Výška dane závisí od iných kvalifikačných kritérií. Nie je právny dôvod pre označenie
pokút za formu verejnej dávky a ich subsumáciu pod režim ústavnej ochrany
článkom 59 Ústavy. Pokuty sú formou zásahu do
práva pokojne užívať svoj majetok, ktorá v nomenklatúre právnych inštitútov upravených Ústavou
podlieha ustanoveniu článku 20 ods. 1 v spojení s ustanovením článku 20 ods.
3.1)
Článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru uvádza viac právnych dôvodov pre obmedzenie práva pokojne
užívať svoj majetok, ako ich uvádza čl. 59
Ústavy, no táto okolnosť nie je relevantná pre odpoveď na otázku, či v súlade s
článkom 59 Ústavy možno uložiť aj verejné dávky,
ktoré nie sú zahrnuté do taxatívneho výpočtu verejných platieb v článku 59. K odpovedi sa treba
dopracovať metódami interpretácie práva.
Ústavný súd na základnú otázku článku 59 spočiatku vôbec neupriamil pozornosť. Len tak utrúsil
vetu, podľa ktorej: "Uvedené rozlíšenie však nemení nič na tom, že vo vzťahu k ustanoveniu daní,
poplatkov, odvodov či iných obdobných povinností sa uplatnia v zásade rovnaké ústavnoprávne
požiadavky."2)
Slová "odvodov či iných obdobných povinností" sa vo výklade Ústavného súdu objavili odrazu, bez
zmienky v návrhu na konanie, bez zmienky v predchádzajúcom texte odôvodnenia rozhodnutia aj bez
zmienky v nasledujúcom texte.
Deus ex machina
slovenského ústavného práva.Táto veta výslovne a bez pochybností zaujíma postoj, podľa ktorého obsahom článku 59 je možnosť
zaťažiť subjekty súkromného práva nielen povinnosťami platiť dane a poplatky, ale aj odvody a všetky
"iné obdobné povinnosti" slúžiace na napĺňanie príjmov štátu a ostatných subjektov verejnej moci.
Príjmy štátu sú proste posvätné, štát nemožno obmedzovať v jeho odhodlaní zaznamenať vyššie príjmy
prostredníctvom verejných dávok. pokračovanie na nasledujúcich stranách ...)
Výklad článku 59 je zdanlivo v súlade s výkladom článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Ako uviedol
Ústavný súd: "Podľa ESĽP opatrenie, ktorým dochádza k zasahovaniu do práva na pokojné užívanie
majetku (a teda aj ukladanie daní či iných obdobných povinností - pozn.), musí zachovávať požiadavku
verejného (všeobecného) záujmu spoločnosti a imperatívu ochrany základných práv jednotlivca
(Sporrong a Lönnroth v. Švédsko, Sweden, rozsudok z 23. septembra 1982 a
iné)."3)
Sprostredkované hodnotenie case-law ESĽP Ústavným súdom SR zdanlivo verifikoval sám ESĽP v
konaniach proti Slovenskej republike, kde sťažovatelia opakovane namietli nadmerné obmedzenie práva
pokojne užívať svoj majetok nadmerným odvodovým zaťažením.
Najskôr sa pred ESĽP ocitla sťažnosť vo veci Baláž,4) ktorá sa týkala
platenia príspevkov na dôchodkové zabezpečenia a na nemocenské poistenie pracujúcim dôchodcom. ESĽP
sťažnosť zamietol ako zjavne nepodloženú.
V druhom prípade5) sťažovateľ namietol, že povinnosť platiť poistné do
fondu sociálneho zabezpečenia podľa zákona č. 274/1994
Z.z. o Sociálnej poisťovni v spojení so zákonom č.
100/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení bola v rozpore
s článkom 1 Protokolu č. 1, pretože pre sťažovateľa predstavovala neprimeranú finančnú záťaž.
ESĽP uviedol, že povinnosť sťažovateľa prispievať do systému sociálneho zabezpečenia je
ustanovená zákonom č. 274/1994 Z.z., a že medzi
stranami konania nie je sporná zákonnosť tejto povinnosti. Súd dospel k záveru, že tým je vo
vnútroštátnom práve vytvorený právny základ, ktorý je dostatočne jasný, aby umožnil sťažovateľovi
predvídať, že v prípade vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti bude povinný platiť príslušné
poistné.
ESĽP následne konštatoval, že cieľom zákona č. 274/1994
Z.z. je zabezpečiť funkcie štátu v sociálnej oblasti a medzi stranami nie je sporná zákonnosť
tohto cieľa. Súd preto akceptoval, že zásah do vlastníckych práv sťažovateľa sleduje legitímny cieľ
v súlade s verejným záujmom.
O podmienke primeranosti zásahu ESĽP uviedol, že okrem definovania spôsobu výpočtu bežného
poistného, ktoré majú samostatne zárobkovo činné osoby platiť na nemocenské poistenie a dôchodkové
zabezpečenie, zákon č. 274/1994 Z.z. ustanovuje aj
minimálnu a maximálnu výšku poistného. Sťažovateľ bol zaťažený minimálnou výškou poistného, ktoré
bolo vypočítané ako percento z minimálneho výpočtového základu, ktorý nikdy neprekročil zákonom
definovanú minimálnu mzdu.
Vzhľadom na všetko uvedené, ESĽP dospel k záveru, že výška poistného na sociálne zabezpečenie,
ktoré mal platiť sťažovateľ, nepredstavovala pre neho takú neprimeranú individuálnu záťaž, ktorá by
mohla byť považovaná za rozpornú s článkom 1 Protokolu č. 1.6)
K sporu o odvody došlo aj v konaní o sťažnosti, ktorú podal pracujúci dôchodca z titulu
diskriminácie,7) no znovu bez námietky o nezlučiteľnosti inštitútu odvodov s
verejnými dávkami, akými Ústava dovoľuje zaťažiť majetok povinných osôb.
Pre Slovenskú republiku najvýznamnejšia otázka o zlučiteľnosti odvodov s ochranou práva pokojne
užívať svoj majetok v oboch sporoch pred ESĽP nezaznela. Sťažovatelia svojimi sťažnosťami konanie na
otázku nenasmerovali, azda chceli, aby sa ESĽP sám dovtípil. ESĽP sa uspokojil s konštatovaním, že
sťažovateľ platil poistné ustanovené zákonom. Neporozumenie pre základ sporu prejavil ESĽP už
používaním terminológie obvyklej v členských štátoch (nemocenské poistenie; dôchodkové
zabezpečenie), pričom prehliadol, že dávky, o ktorých rozhoduje, patria do systému verejných dávok
zo sústavy, ktorá je určená zákonom odporujúcim ústave. Tým sa predmetom konania nestala otázka, či
na akceptovateľnosť verejnej dávky stačí, ak ju určí akýkoľvek zákon, alebo či zákon musí spĺňať
obmedzujúce podmienky, ktorými časť zákonov stratí povahu prameňa práva legitímne obmedzujúceho
vlastníka v pokojnom užívaní majetku a s jeho stratou príde aj o generálnu, druhovú spôsobilosť
určovať verejnú dávku zaťažujúcu vlastníka platbou v prospech verejného zdroja. ESĽP sa pri výklade
čl. 1 Protokolu č. 1 dopustil nepozornosti, ktorú niet rozumného dôvodu interpretovať ako indíciu
zámeru subsumovať odvody pod verejné dávky, akými je dovolené obmedzovať vlastníkov v dostupnosti
práva pokojne užívať svoj majetok. Či ESĽP v budúcnosti bude ochotný prihliadnuť na túto dosiaľ
prehliadanú okolnosť v slovenskej právnej úprave, alebo či sa bude držať stabilizovaného case-law,
hoci ho stabilizoval približným prieskumom relevantných otázok, niet podľa akých indícií
predpokladať. Ani jednu z alternatív nemožno vylúčiť. Za "tromf v rukáve" možno označiť argument
ESĽP vo veci Frátrik, podľa ktorého odvod na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie sleduje
legitímny cieľ v súlade s verejným záujmom, lebo slúži na uskutočnenie sociálnej politiky štátu.
Spor o rozsah verejných platieb, ktoré štát môže ukladať pri uplatnení článku 59, sa tak zdanlivo
odsúva do budúcnosti, v ktorej ESĽP (možno) jedného dňa rozhodne, či odvody predstavujú legitímny
zásah do p
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).