Výber judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti medzinárodných únosov detí

V oblasti medzinárodných únosov detí musia byť záväzky uložené zmluvným štátom článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako "Európsky dohovor" alebo "Dohovor") vykladané vo svetle požiadaviek Haagskeho dohovoru a požiadaviek Dohovoru o právach dieťaťa z 20. novembra 1989 (ďalej ako "Dohovor o právach dieťaťa"), ako aj z relevantných pravidiel a zásad medzinárodného práva uplatnitelného na vzťahy medzi zmluvnými stranami.

Tento prístup zahŕňa kombinovanú a súladnú aplikáciu medzinárodných nástrojov, a to ob- zvlášťv prípade Európskeho dohovoru a Haagskeho dohovoru, s ohľadom na ich účel a dosah na ochranu práv detí a rodičov. Takéto zohľadňovanie medzinárodných ustanovení by nemalo vyústiť do konfliktu či opozície medzi rôznymi dohovormi, pravda, za predpokladu, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj "ESLP" alebo "Súd") bude schopný naplno vykonávať svoju úlohu, konkrétne zabezpečiť plnenie záväzkov prijatých zmluvnými stranami Európskeho dohovoru.

S vývojom v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd (napríklad prijatím Dohovoru o právach dieťaťa), ale aj v súvislosti s vývojom judikatúry ESLP k Európskemu dohovoru sa tento, pomerne jednoduchý mechanizmus, začal komplikovať a konanie o návrat vyvoláva čoraz ťažšie a vážnejšie teoretické a praktické otázky; napríklad - aký dôraz má byť kladený v tomto konaní na najlepší záujem dieťaťa, akým spôsobom efektívne vykonať rozhodnutie v konaní o návrat a pod.

Zásadnou otázkou je, či bola dodržaná spravodlivá rovnováha medzi súperiacimi záujmami dieťaťa, dvoch rodičov a verejného poriadku v rámci voľnej úvahy poskytnutej štátom v takýchto otázkach. Najlepší záujem dieťaťa je hlavným kritériom a s ohľadom na svoju povahu a závažnosť môže prevážiť nad záujmom rodičov.

Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom jednotlivom prípade je teda primárne úlohou vnútroštátnych orgánov, ktoré často majú výhodu priameho kontaktu s dotknutými osobami. Preto majú určitú mieru voľnej úvahy, avšak ESLP preskúmava podľa Európskeho dohovoru rozhodnutia, ktoré tieto orgány prijali pri výkone takejto právomoci.

Vnútroštátny rozhodovací proces musí byť spravodlivý a umožniť všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Vnútroštátne súdy však musia dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov, a pritom mať neustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre dieťa.

Princíp preskúmavania celej rodinnej situácie pri hľadaní čo najlepšieho riešenia pre dieťa je demonštrovaný v právnej veci z 1. februára 2018, ktorá sa týkala sťažnosti sťažovateľky, matky dvoch detí, o nemožnosti vykonávať starostlivosť o jedného zo svojich synov (A.) napriek rozhodnutiu gréckych súdov, ktoré jej ho zverili do trvalej starostlivosti. Jej bývalý manžel žil s ich dvomi synmi v Grécku, zatiaľ čo ona žila vo Francúzsku. Sťažovateľka namietala najmä to, že grécke orgány nepostupovali v súlade s rozsudkami gréckych a francúzskych súdov, vydanými v jej prospech vo veci starostlivosti o jej syna. Ďalej tvrdila, že orgány odmietli uľahčiť návrat dieťaťa do Francúzska a nekonali o jej sťažnostiach na únos dieťaťa jej bývalým manželom. Súd rozhodol, že nedošlo k porušeniu článku 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) Európskeho dohovoru, pričom usúdil, že grécke orgány prijali také opatrenia, ktoré bolo od nich rozumné očakávať pre naplnenie pozitívnych záväzkov vyplývajúcich im z článku 8 Európskeho dohovoru. Okrem iného, zobrali do úvahy najlepšie záujmy oboch bratov, najmä A., i celkovú rodinnú situáciu a spôsob, akým sa postupom času zmenila. A., v tom čase 13-ročný, pred gréckymi orgánmi jasne vyjadril želanie zostať s bratom a otcom v Grécku. V tomto prípade ESLP poukázal najmä na to, že želanie vyjadrené dieťaťom, ktoré má dostatočnú rozumovú úroveň, je kľúčovým faktorom, ktorý je potrebné zohľadniť v akomkoľvek súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa dieťaťa týka. Právo dieťaťa byť vypočuté a byť zahrnuté do rozhodovacích procesov v rodinnoprávnom konaní, ktoré sa týka hlavne jeho, je tiež garantované viacerými medzinárodnými právnymi dokumentmi. Predovšetkým článok 13 Haagskeho dohovoru ustanovil, že orgány môžu odmietnuť nariadenie návratu dieťaťa, ak dieťa proti návratu namietalo a dosiahlo vek a stupeň zrelosti, pri ktorých je vhodné jeho názor zohľadňovať.

Z hľadiska aplikácie Haagskeho dohovoru - eliminujúce dôvody návratu maloletého podľa článku 13 Haagskeho dohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z uloženého návratu, boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené. ESLP aplikoval uvedené princípy na skutkové prípady napríklad v nasledovných konaniach.

V rozsudku z 1. marca 2016 bolo rozhodnuté o sťažnosti poľského štátneho občana na konanie poľských súdov o návrate jeho dieťaťa do Spojeného kráľovstva, kde žil a kde sa dieťa narodilo a bolo vychovávané prvé dva roky života. Matka, tiež Poľka, odišla v júli 2012 s dcérou zo Spojeného kráľovstva na dovolenku do Poľska a už sa nevrátila. V následnom konaní vedenom podľa Haagskeho dohovoru poľské súdy zamietli otcovu žiadosť o návrat jeho dcéry. Súd rozhodol, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru tým, že bez ohľadu na voľnú úvahu v predmetnej otázke Poľsko nesplnilo svoje pozitívne záväzky podľa článku 8. Obzvlášť poukázal na to, že matka namiesto toho, aby dokázala akékoľvek osobitné riziká hroziace jej dcére v prípade návratu do Spojeného kráľovstva, sa odvolávala len na rozpad manželstva a obavu, že dieťa by nesmelo opustiť Spojené kráľovstvo. Poľské súdy však akceptovali jej dôvody ako dostatočne presvedčivé pre prijatie záveru, že návrat dieťaťa - s matkou alebo bez nej - d