Vybrané rozhodnutia ESĽP vyhlásené od 15. júla do 15. septembra 2022 - H. F. a ostatní proti Francúzsku

Sťažovatelia, H. F. a M. F. sa narodili v rokoch 1958 a 1954. Sťažovatelia J. D. aA. D. sa narodili v roku 1955. Všetci sú francúzski občania. Sú rodičmi dcér, ktoré odišli z Francúzska do Sýrie so svojimi partnermi na územie kontrolované tzv. Islamským štátom (známym tiež ako Daeš, ďalej len "IŠ"), a starými rodičmi detí, ktoré sa tam narodili.

V roku 2017 IŠ stratil kontrolu nad svojím hlavným centrom, mestom Rakká. Kontrolu získali SDF, miestne ozbrojené zložky bojujúce proti IŠ, v ktorých prevládali kurdské milície jednotiek ľudovej ochrany (YPG). Od marca 2019 SDF kontrolovali už celé sýrske územie na východ od rieky Eufrat. Ofenzíva SDF mala za následok útek desiatok tisícov mužov, žien a detí, väčšina z nich rodinní príslušníci bojovníkov IŠ. Mnohí z nich, vrátane dcér sťažovateľov, boli údajne zatknutí silami SDF počas záverečného boja a po ňom a od decembra 2018 do marca 2019 boli umiestnení v tábore al-Hol. Tábory al-Hol a Roj boli pod vojenským dohľadom SDF a prevádzkovala ich "Autonómna správa severnej a východnej Sýrie" (ďalej "AANES"). Podľa Medzinárodného výboru Červeného kríža (ďalej "ICRC") žilo v júli 2019 v tábore al-Hol 70 000 ľudí. V tom čase regionálny riaditeľ ICRC opísal situáciu v táboroch ako "apokalyptickú". Podľa tlačovej správy z 29. marca 2021 bolo toto číslo znížené na 62 000 osôb, z nich "dve tretiny boli deti, mnohé z nich siroty alebo oddelené od rodiny." Podľa tlačovej správy tieto deti vyrastali v drsných a často nebezpečných podmienkach.

Podľa správ mimovládnej organizácie RSI (Rights and Security International), zverejnených 25. novembra 2020 a 13. októbra 2021, deti v táboroch al-Hol a Roj trpeli podvýživou, dehydratáciou, niekedy vojnovými zraneniami a posttraumatickým stresom a údajne im hrozilo nebezpečenstvo násilia a sexuálneho zneužívania. Počasie bolo extrémne. Podmienky života v tábore boli neľudské a ponižujúce, väzni boli vystavení zaobchádzaniu, ktoré možno charakterizovať ako mučenie. Existovala v ňom atmosféra násilia spôsobená napätím medzi ženami, ktoré stále patrili k IŠ, a ostatnými, ako aj násilníckym správaním strážcov v tábore.

Medzi marcom 2019 a januárom 2021 Francúzsko organizovalo repatriáciu detí z táborov v severovýchodnej Sýrii na základe posúdenia konkrétneho prípadu. Do Sýrie vyslalo päť misií a repatriovalo 35 francúzskych maloletých, "sirôt, detí bez sprievodu, alebo ak išlo o humanitárny prípad".

V liste z 13. júla 2022 právny zástupca sťažovateľov informoval Súd, že ich dcéry a vnúčatá neboli medzi repatriovanými francúzskymi občanmi, čo potvrdila aj vláda listom z 28. júla 2022.

Vo svojej sťažnosti sťažovatelia namietajú, že odmietnutím žalovaného štátu repatriovať ich dcéry a vnúčatá z táborov v severovýchodnej Sýrii vystavili týchto rodinných príslušníkov neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 Dohovoru a porušili ich právo na vstup na územie štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, pričom toto právo garantuje článok 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru. Sťažovatelia v prípade sťažnosti č. 44234/20 namietali aj zásah do práva na rešpektovanie ich súkromného života v zmysle článku 8 Dohovoru.

Sťažovatelia ďalej namietali porušenie článku 13 Dohovoru v spojitosti s článkom 3 ods. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru tým, že nemali k dispozícii efektívny prostriedok nápravy, ktorým by napadli rozhodnutie nevyhovieť žiadosti o repatriáciu ich dcér.

Dňa 16. marca 2021 Komora Súdu, ktorej boli veci pridelené na rozhodnutie, postúpila svoju právomoc Veľkej komore Súdu. Pojednávanie pred Veľkou komorou sa uskutočnilo 29. septembra 2021.

Vo veci intervenovali v postavení tretích strán Komisár Rady Európy pre ľudské práva, zástupcovia vlád Belgicka, Veľkej Británie, Dánska, Holandska, Nórska, Španielska a Švédska, ďalej osobitní spravodajcovia OSN, mimovládne organizácie, ombudsman a ďalší.