Vybrané rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vyhlásené v období od 15. septembra do 31. októbra 2020 - Guz proti Poľsku

Sťažovateľ je poľský štátny príslušník, ktorý sa narodil v roku 1973, a žije v meste íaziska v Poľsku. Prípad sa týka sťažnosti, že bol uznaný vinným v disciplinárnom konaní pre porušenie dôstojnosti sudcovskej funkcie po jeho kritike správy o jeho práci vypracovanej iným funkčne starším sudcom.

Začiatkom roka 2009 sťažovateľ, sudca okresného súdu, požiadal o preloženie na Krajský súd v Gliwiciach. Súčasťou tohto procesu bola aj príprava správy o doterajšej profesionálnej činnosti sťažovateľa zo strany sudkyne - spravodajkyne, okrem iného aj o tom, že sťažovateľ mal zložitý vzťah so svojimi nadriadenými, pretože neplnil ich príkazy.

Sťažovateľ napísal predsedovi Krajského súdu v Gliwiciach. Reagoval na posúdenie jeho práce tvrdiac, že správa bola "umelá, nespravodlivá a tendenčná". Svojich vyjadrení sa pridržiaval aj na stretnutí valného zhromaždenia sudcov krajského súdu, ktorí hlasovali proti preloženiu sťažovateľa.

Sťažovateľ podal odvolanie na Národnú radu súdnictva (Súdnej rade) proti následnému rozhodnutiu nepredložiť jeho kandidatúru prezidentovi. V odvolaní opäť kritizoval správu. Najvyšší súd jeho odvolanie zamietol v novembri 2009.

Proti sťažovateľovi sa začalo disciplinárne konanie a v marci 2011 bol uznaný vinným za porušovanie dôstojnosti sudcovskej funkcie. Ako sankcia mu bolo uložené upozornenie. Jeho odvolanie proti tomuto rozhodnutiu a ústavná sťažnosť boli neúspešné. Súdy v zásade konštatovali, že kritika, ktorú vyslovil sťažovateľ, porušila štandardy sudcovskej slušnosti, čím porušil nielen dobrú povesť sudkyne - spravodajkyne, ale aj správu súdnictva ako celku.

Poukázaním na ustanovenie článku 10 Dohovoru (sloboda prejavu) sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že jeho odsúdenie za disciplinárne previnenie porušilo jeho právo na vyjadrenie vlastného názoru na správu o jeho práci, čo považoval za neprimerané. Tvrdil najmä, že jeho komentáre neboli útočné, boli vyjadrené interne a bolo vo verejnom záujme obhajovať pravidlá kariérneho postupu sudcov.

Sťažovateľ tvrdil, že zásah do jeho práva na slobodu prejavu nebol uskutočnený na základe zákona, pretože právny rámec z roku 2001 nebol dostatočne presný. Ďalej tvrdil, že zásah nesledoval legitímne ciele, najmä riadny výkon súdnictva a ochranu dobrej povesti sudcov, a nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

Sťažovateľ zdôraznil, že vo svojich vyjadreniach kspráve sudcu spravodajcu o jeho práci používal neosobné vyjadrovanie, a nikdy sa neznížil k domnienke, že sudkyňa spravodajkyňa úmyselne vychádza