Znásilnenie v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva

Medzi základné ľudské práva, ktoré sú znásilnením porušené, patríaj zákaz mučenia.Zákaz mučenia spolu s právom na život patria medzi prirodzené práva. Zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu sú právami mimoriadne závažnej povahy . Zákaz mučenia má medzi ostatnými právami garantovanými Európskym dohovorom osobité postavenie. Porušenie tohto práva je prakticky neospravedlniteľné. V porovnaní s inými právami, do zákazu mučenia nie je prípustný žiadny legitímny zásah, ako napr. v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných, ktorého dosiahnutím by sa štát mohol exkulpovať z jeho porušenia.

Medzi prvé prípady, kedy sa ESLP venoval znásilneniu ako porušeniu čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len patrí prípad Uvedený prípad sa týkal vojenskej intervencie Turecka v roku 1974 na ostrove Cyprus, počas ktorej bolo civilné obyvateľstvo údajne znásilňované tureckými jednotkami. V správe Komisie sa konštatuje, že znásilnenia predstavovali neľudské zaobchádzanie. Komisia v pomere dvanásť hlasov proti jednému dospela k záveru, že Turecko porušilo článok 3 Dohovoru.

O dve desaťročia neskôr boli štrasburské orgány konfrontované s ďalším prípadom znásilnenia príslušníkmi tureckých bezpečnostných orgánov. V prípade išlo o znásilnenie mladej tureckej ženy kurdského pôvodu príslušníkmi bezpečnostných síl počas výkonu väzby. Následne po čine bola obeť vyšetrená lekárom, ktorý nebol na to odborne pripravený a ani s takýmto vyšetrením nemal žiadne skúsenosti - nikdy predtým nevyšetroval znásilnenú ženu. ESLP zdôraznil, že znásilnenie zadržiavanej osoby úradníkom štátu sa musí považovať za obzvlášť vážnu a ohavnú formou zlého zaobchádzania vzhľadom na ľahkosť, s akou páchateľ môže využiť zraniteľnosť a oslabený odpor obete. Okrem toho, znásilnenie zanecháva hlbokú psychickú traumu, z ktorej sa obeť zotavuje v podstatne dlhšom čase než pri iných formách fyzického či psychického násilia. V tejto súvislosti je Súd presvedčený, že akumulácia činov fyzického a psychického násilia spôsobeného sťažovateľke plus veľmi krutý čin znásilnenia, ktorému bola vystavená, boli v rozpore s článkom 3 Dohovoru. Súd navyše uviedol, že požiadavka dôkladného a účinného vyšetrovania obvinenia zo znásilnenia zadržanej osoby štátnym úradníkom znamená aj to, že obeť bude so všetkou primeranou citlivosťou vyšetrená nezávislými zdravotníckymi pracovníkmi s osobitnou odbornou spôsobilosťou v tejto oblasti. Súd uviedol, že v danej veci nebolo možné dospieť k záveru, že lekárske prehliadky nariadené prokurátorom splnili túto požiadavku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Súd dospel k záveru, že nebolo vykonané riadne dôkladné a efektívne vyšetrovanie a že toto zlyhanie narušilo účinnosť akýchkoľvek iných opravných prostriedkov, vrátane odškodnenia obete. Z uvedených dôvodov Súd pomerom hlasov 14:7 dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 13 Dohovoru.

Obdobným príkladom znásilnenia príslušníkmibezpečnostných zložiek je aj prípad . Počas výsluchu prvej sťažovateľky v postavení svedka trestného činu jej policajt spútal ruky putami a udieral ju do hlavy a po tvári. Neskôr ju znásilnil a následne ju prinútil, aby s ním vykonávala orálny sex. Dodatočne bola sťažovateľka znásilnená aj viacerými vyšetrovateľmi prokuratúry. Súd znova zopakoval, že podľa ustálenej judikatúry musí byť Súd došiel k presvedčivým záverom, že akumulácia činov fyzického násilia, spôsobených prvej sťažovateľke, ako aj obzvlášť kruté činy opakovaného znásilňovania, ku ktorým došlo, predstavovali porušenie zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru.