ZR II/2019 (73/2016) ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014)

1. Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/ až 6/ zaplatiť mu do troch dní náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, ku ktorému došlo v období od 8. septembra 2009 do 7. septembra 2011. Uviedol, že je vlastníkom pozemku (ďalej len „sporná parcela“), ktorý nadobudol kúpnou zmluvou. Na spornej parcele stavebné bytové družstvo v roku 1973 bez súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku postavilo bytový dom (ďalej len „bytový dom“) so štyrmi bytmi, ktoré sú vo vlastníctve žalovaných; na liste vlastníctva je poznamenané, že k spornej parcele je zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“). Žalobcovi, ako vlastníkovi spornej parcely, je odopieraná akákoľvek náhrada za pretrvávajúce obmedzenie (pokračujúce obmedzovanie) jeho vlastníckeho práva. Za toto obmedzenie požadoval od žalovaných náhradu, ktorú vypočítal vo výške primeraného nájomného (12 €/m²).

2. Okresný súd Prešov rozsudkom z 27. apríla 2012 č. k. 29 C 208/2011-234 žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že k spornej parcele vzniklo podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vecné bremeno (ex lege). Právny poriadok Slovenskej republiky definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Vecné bremená zriaďované zákonom takýto charakter majú, aj keď ich režim nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou právnou úpravou. Ak osobitná úprava neobsahuje riešenie týkajúce sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, je táto právna situácia riešiteľná aj využitím čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“), v zmysle ktorého možno vlastnícke právo obmedziť len za náhradu. K obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu k spornej parcele došlo v danom prípade zriadením vecného bremena. Finančná náhrada za takéto obmedzenie je jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Krajský súd v Prešove už v iných rozhodnutiach (napríklad sp. zn. 18 Co 10/2010, 18 Co 11/2011) uzavrel, že nárok na zaplatenie finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. má iba ten, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena – to znamená k 1. septembru 1993, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 182/1993 Z. z. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti, v danom prípade žalobca, už nadobudol pozemok zaťažený vecným bremenom. Vecné bremená in rem prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, nadobúdateľ (nový vlastník) sa už nemôže domáhať ďalšej finančnej náhrady. V prejednávanej veci bolo na pôvodnej vlastníčke spornej parcely, aby sa rozhodla, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo neuplatní. Bez ohľadu na to, ako sa rozhodla, treba konštatovať, že žalobcovi, ktorý spornú parcelu nadobudol v roku 2007, takéto právo nevzniklo. Nepatrí mu preto finančná náhrada za pokračujúce obmedzovanie jeho vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa z týchto dôvodov jeho neopodstatnenú žalobu zamietol.

3. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok potvrdil rozsudkom zo 6. mája 2013 sp. zn. 1 Co 79/2012. Zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. Samostatným výrokom rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné so zreteľom na zásadný právny význam otázky, či „bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu posudzovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. za jednorazovú“. V odôvodnení rozsudku konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Odvolací súd poukázal na § 135c ods. 1 a § 151o Občianskeho zákonníka, ako aj na § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. Uviedol, že žalobca je vlastníkom spornej parcely nadobudnutej v roku 2007, na ktorej stojí bytový dom so štyrmi bytmi vo vlastníctve žalovaných a sporná parcela je zaťažená vecným bremenom, ktoré ex lege vzniklo v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. Pokiaľ sa žalobca v súčasnosti domáha voči žalovaným náhrady za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva za obdobie od 8. septembra 2009 do 7. septembra 2011 vo výške obvyklého nájomného, treba vyriešiť otázku, či sa žalovaní na úkor žalobcu bezdôvodne neobohacujú. Bezdôvodné obohatenie vzniká totiž nielen vtedy, keď sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, keď sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo v prípade plnenia povinností obohacujúcim sa subjektom. Súd prvého stupňa správne uviedol, že finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. má jednorazový charakter a patrí tomu, kto bol vlastníkom pozemku v deň, v ktorom tento zákon nadobudol účinnosť. Nároky uplatňované žalobcom v tomto konaní vo forme