ZR XXIV/2019 (96/2015) – ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2015, sp. zn. 8 Sžf 5/2014)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 10/2015, s. 5 – 13.

Pozemok, ktorý je v katastri nehnuteľností vedený ako orná pôda, ale je územným plánom obce, resp. zóny, určený na zastavanie, je podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov stavebným pozemkom, a preto je stavebným pozemkom aj pre účely zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2015, sp. zn. 8 Sžf 5/2014)

Krajský súd v K. napadnutým rozsudkom zo dňa 11. septembra 2013 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 23. mája 2012, ktorým zmenil rozhodnutie Daňového úradu K. – dodatočný platobný výmer zo dňa 6. februára 2012 tak, že znížil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) zo sumy 1 262,86 € na sumu 1 061,23 €.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu žalobných bodov dospel k záveru, že rozhodnutie i postup žalovaného bol v súlade so zákonom.

Súd prvého stupňa zhodne so žalovaným dospel k záveru, že pozemky zapísané v Katastri nehnuteľností, Správa katastra K. – okolie, kat. územie Č., vedené v katastri nehnuteľností ako orná pôda, boli v čase ich predaja, t. j. v kontrolovanom zdaňovacom období, stavebnými pozemkami. Žalobca považoval prevod predmetných pozemkov na kupujúcich za oslobodený od DPH podľa § 38 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Krajský súd konštatoval, že podľa § 38 ods. 2 prvá veta zákona o DPH oslobodenie od dane je dodanie pozemku okrem dodania stavebného pozemku.

Krajský súd ďalej uviedol, že zákon o DPH sa v ustanovení § 38 ods. 1 v súvislosti s definíciou stavebného pozemku odvoláva v poznámke č. 19 na ustanovenie § 43h zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Z tohto ustanovenia vyplýva, že stavebným pozemkom je okrem iného aj časť územia určená územným plánom obce na zastavanie. Nezastavaný pozemok, ktorý je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho fondu, možno v územnom pláne obce alebo v územnom pláne zóny určiť za stavebný pozemok, ak sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo z lesného pôdneho fondu, alebo ak je v zastavanom území.

Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že je nepochybné, že predmetné pozemky v kat. území Č. sa nachádzajú v lokalite Juhovýchod územného plánu Obce Č., ktorý bol schválený uznesením obecného zastupiteľstva z 28. mája 2004. V záväznej časti územného plánu sa v bode 1.3. uvádza okrem iných plochy v lokalite Juhovýchod zabezpečiť na funkciu bývania. V bode 7.1. záväznej časti územného plánu je vymedzené zastavané územie obce v zmysle zákona č. 152/1996 Z. z. rozšírené o nové lokality bývania v rodinných domoch v južnej, západnej a východnej časti obce. V tabuľkovej časti priestorového usporiadania nových lokalít bývania sa pre lokalitu Juhovýchod v územnom pláne počíta so 140-timi bytovými jednotkami.

Súd uviedol, že z ustanovenia § 43h ods. 1 stavebného zákona vyplýva, že stavebným pozemkom sa rozumie časť územia určená územným plánom obce alebo územným plánom zóny, alebo územným rozhodnutím na zastavanie a pozemok zastavaný stavbou. Bolo preukázané, že pred schválením územného plánu Obce Č., Krajský pozemkový úrad v K. dňa 2. marca 2004 udelil podľa § 7 zákona č. 307/1992 Z. z. súhlas na budúce možné použitie poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely v rozsahu návrhu územného plánu Obce Č. spolu vo výmere 75-47-00h, z toho 67-76-00h mimo zastavaného územia a 07-71-00h v zastavanom území, celkovo vrátane nepoľnohospodárskej pôdy 97-03-00h v kat. území Č. v okrese K. – okolie s navrhovaným obdobím platnosti územného plánu obce do roku 2015 podľa tabuľkových prehľadov, ktoré sú súčasťou udeleného súhlasu.

Napokon žalobnú námietku žalobcu, že územný plán obce Č. územie Juhovýchod kvalifikuje ako plošnú územnú rezervu bez uvedenia konkrétnych pozemkov, ktoré sa opiera o vyjadrenia starostu obce Č., súd tiež sú považoval za nedôvodnú. V územnom pláne obce bola ako rezerva pre bytovú výstavbu označená lokalita Sever.

Záver správcu dane, ako aj žalovaného, že žalobca porušil ustanovenie § 19 ods. 1 zákona o DPH krajský súd považoval na základe zistení v daňovom konaní za správny a súladný so zákonom.

Pokiaľ žalobca v žalobe dal do pozornosti súdu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/47/2011 z 24. novembra 2011 s tým, že v rozsudku bol riešený skutkovo a právne obdobný prípad, súd poukázal na skutočnosť, že nejde o skutkovo zhodné veci. Preto právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžf/47/2011 z 24. novembra 2011 nie je relevantný pre vec žalobcu.

Keďže podľa názoru krajského súdu v právnej veci žalobcu bolo rozhodnuté v súlade so zákonom, súd postupujúc podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) žalobu zamietol.

Žalobca podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd bez pojednávania zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil rozhodnutie žalovaného z 23. mája 2012 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu K. zo dňa 6. februára 2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne žiadal, aby mu súd priznal právo na náhradu trov konania vo výške 393,49 €.

Žalobca namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav – § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p., vec nesprávne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Odôvodnenie rozsudku nemá oporu v logickom výklade základného právneho ustanovenia, t. j. § 43h ods. 1, resp. ods. 2 stavebného zákona. Žalobca zastáva názor, že len pozemky zahrnuté do územnoplánovacích dokumentov prijatých a schválených obcou označené konkrétnym parcelným číslom môžu byť považované za stavebné pozemky. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 3 katastrálneho zákona, ktoré pojem pozemok charakterizuje a toto ustanovenie v odvolaní citoval. Vychádzajúc z citácie tejto zákonnej normy poukázal na to, že žiadny z územnoplánovacích dokumentov prijatých a schválených obcou Č., pozemky s príslušným parcelným číslom ako parcely neobsahuje. Namietal, že tvrdenie krajského súdu, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/47/2011 z 24. novembra 2011 vychádzal z odlišného skutkového stavu veci neobstojí. Je toho názoru, že najvyšší súd v danom prípade jasne deklaroval, že v prípade, že územný plán obce neobsahuje parcelné čísla pozemkov je nekonkrétnym dokumentom, čiže právne irelevantným čo do zmeny pozemku na stavebný pozemok. Vychádzajúc z tohto tvrdenia poukázal na ústavne zakotvený princíp právnej istoty, na základe ktorého sú súdy povinné na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dávať rovnakú odpoveď. Iný postup by bol v rozpore s princípom právneho štátu.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Správca dane na základe daňovej kontroly a vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že pozemky už v čase predaja boli stavebnými pozemkami a žalobcovi vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. V súlade s platnou právnou úpravou – § 43h stavebného zákona boli p