ZR XXV/2019 (97/2015) – ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. augusta 2014, sp. Zn. 8 Sžo 41/2013)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 10/2015, s. 14 – 19.

Ak má podanie nedostatky, táto skutočnosť sama o sebe nie je dôvodom na odmietnutie podania správnym orgánom, keďže by to bolo v rozpore s princípom súčinnosti [§ 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov], podľa ktorého sú správne orgány povinné poskytovať pomoc a poučenia, aby účastníci konania pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. augusta 2014, sp. Zn. 8 Sžo 41/2013)

Krajský súd v B. rozsudkom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 2. apríla 2012, ktorým tento zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie riaditeľa Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky zo dňa 13. decembra 2011 o nepovolení obnovy konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynul záver, že správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, preto ich rozhodnutia treba považovať za správne a v súlade so zákonom, pričom námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ďalej uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca svoj návrh opiera o § 62 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“), pričom z obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2011 zo dňa 2. júna 2011 vyplýva, že dôvodom zrušenia personálnych rozkazov zo dňa 26. januára 2009, ktorým žalobcovi ukončili dočasné vyčlenenie na plnenie úloh Vojenskej polície dňom 20. januára 2009, personálneho rozkazu riaditeľa Vojenskej polície zo dňa 27. januára 2009, ktorým žalobcu odvolali z funkcie vedúceho staršieho dôstojníka – špecialistu dňom 28. januára 2009 a personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu zo dňa 27. januára 2009, ktorým mu zmenili miesto výkonu štátnej služby z T. do T. a bol zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených profesionálnych vojakov, bolo, že žalovaný v ich odôvodnení nerozviedol dostatočne východiská odôvodňujúce úvahu ministra obrany prípadne vedúceho služobného úradu, ktoré by umožnilo riadne preskúmať jeho postup v zmysle § 82 ods. 3 písm. b) a § 82 ods. 4 písm. g) zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konštatoval, že z uvedeného nevyplýva, že by predmetné personálne rozkazy boli vydané na základe nepravdivých dôkazov, alebo že by sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom. Rovnako mal za nesporné, že personálny rozkaz zo dňa 15. júna 2009 o ukončení služobného pomeru profesionálneho vojaka bezprostredne logicky nadväzoval na vyššie uvedené personálne rozkazy. Preto súd prvého stupňa zhodne s názorom žalovaného považoval za moment začatia plynutia trojmesačnej subjektívnej lehoty deň po dni právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2011 zo dňa 2. júna 2011, ktoré právoplatnosť nadobudlo dňom 22. júna 2011, teda o obnovu konania bolo možné sa uchádzať najneskôr do 23. septembra 2011, ale len za podmienok stanovených podľa § 62 ods. 1 správneho poriadku, ktorých hmotnoprávne naplnenie nijako žalobca nepreukázal.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) O. s. p., navrhujúc, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Namietal nesprávnosť záveru krajského súdu, že dňom po dni doručenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2011 zo dňa 2. júna 2011 začala plynúť subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania, nakoľko uvedeným rozsudkom podľa žalobcu došlo len k zrušeniu vydaných nezákonných rozhodnutí. Mal za to, že samotné zrušenie rozhodnutí nemožno považovať za meritórne rozhodnutie vo veci, z čoho vyplýva, že ako také nemôže zakladať dôvod pre podanie návrhu na obnovu konania. Poukázal na skutočnosť, že účastník konania až do vydania a doručenia nového rozhodnutia, nemá možnosť vedieť, akým spôsobom správny orgán rozhodne, a či sú dané dôvody pre podanie návrhu na obnovu konania. Doplnil, že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania v súlade s § 63 ods. 3 správneho poriadku preto jednoznačne začína plynúť až po doručení nových rozhodnutí. Za začiatok plynutia lehôt „pre jednotlivé rozhodnutia“ pokladal dni doručenia rozhodnutia zo dňa 13. októbra 2011, rozhodnutia riaditeľa Voje