ZR XXXIX/2019 (95/2018) – ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/10/2017 z 15. mája 2018)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 9/2018, s. 132 – 135.

Samotná skutočnosť, že konkurzný súd iba v dôvodoch právoplatného uznesenia o schválení konečnej správy konštatoval, že neboli schválené výdavky správcu konkurznej podstaty, sama o sebe v konaní o náhradu škody proti bývalému správcovi konkurznej podstaty nepostačuje k tomu, aby bol správca konkurznej podstaty zaviazaný z titulu zodpovednosti za škodu, keďže predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody sú iné, ako predpoklady pre neschválenie výdavkov správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/10/2017 z 15. mája 2018)

Z odôvodnenia:

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 3Cbi/1/2014-176 zo dňa 13. decembra 2016 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 185 829,70 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 185 829,70 € od 17. marca 2011 do zaplatenia. Súčasne rozhodol, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že suma 185 829,70 € spolu s príslušenstvom, zaplatenia ktorej sa žalobkyňa domáha, predstavuje škodu, ktorú mal spôsobiť žalovaný ako bývalý správca konkurznej podstaty neefektívnym a nehospodárnym spravovaním a nakladaním s konkurznou podstatou úpadcu, ktoré je v rozpore s ustanovením § 8 ods. 2 a 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zákonov (ďalej aj „zákon č. 328/1991 Zb.“) v spojení s ustanoveniami § 415, § 420 ods. 1 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „Obč. zák.“). Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že v prejednávanej veci neboli produkované žiadne konkrétne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné mať za preukázané porušenie právnych povinností žalovaným v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Poukázal na to, že žalobkyňa v spore nenavrhla vykonať dôkazy, ktorými by preukázala opodstatnenosť svojho nároku a v podstate uviedla len jediný dôkaz, a to právoplatné uznesenie konkurzného súdu o schválení konečnej správy. Konštatovanie konkurzného súdu o nehospodárnosti konania správcu v dôvodoch uznesenia, ktorým konkurzný súd schválil konečnú správu, súd prvej inštancie nepovažoval za postačujúce na to, aby dospel k jednoznačnému záveru o spôsobení škody žalovaným v zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák. tak, ako to tvrdí žalobkyňa. Pozornosť upriamil na to, že uznesením č. k. 5K/184/01-598 z 20. mája 2010 Krajský súd v Košiciach vo výrokovej časti schválil konečnú správu s príslušným vyúčtovaním odmeny a výdavkov správcu, avšak absentuje výrok o tom, že neboli schválené výdavky správcu, na ktorý odkazuje vo svojej žalobe žalobkyňa. Z tohto dôvodu aj podľa hodnotenia súdu išlo zo strany žalovaného o účinné popretie skutkových okolností tvrdených žalobkyňou. S poukazom na § 237 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) konštatoval, že pri rozhodovaní je viazaný len výrokovou časťou uznesenia, a nie dôvodmi v uznesení, ktoré sú nevykonateľné. Za dôkaz preukazujúci dôvodnosť podanej žaloby preto nemožno považovať