Zmluvná pokuta v nepeňažnej forme

Zmluvná pokuta je v súčasnosti právnym inštitútom, ktorý veritelia často využívajú za účelom zabezpečenia svojich záväzkov, a to nielen v obchodnoprávnych, ale aj v občianskoprávnych vzťahoch. Zmluvnú pokutu upravuje tak zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ"), ako aj zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Obchodný zákonník" alebo "ObZ"). Zmluvná pokuta je zabezpečovací právny inštitút, ktorý sa dojednáva v zmluve. Účelom zmluvnej pokuty zakotvenej v ustanoveniach § 544 a 545 OZ je donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zmluvná pokuta predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju povinnosť, vznikne mu povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané plnenie. Z hľadiska zaradenia zmluvnej pokuty k jednotlivým inštitútom súkromného práva je zmluvná pokuta radená k zabezpečovacím inštitútom, ktoré - spravidla preto, lebo Občiansky zákonník v § 545 ods. 1 umožňuje zmluvným stranám, aby sa dohodli, že zaplatením zmluvnej pokuty dlžník prestane byť zaviazaný plniť tú povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou. V tomto prípade nejde o naplnenie uhradzovacej funkcie v zmysle, v akom túto funkciu chápeme napríklad vo vzťahu k ručeniu alebo k zrážkam zo mzdy¹⁾, ale skôr možno hovoriť o zmluvnej pokute, ktorá je koncipovaná ako alternatívny záväzok, keďže dáva dlžníkovi možnosť voľby vo vzťahu k splneniu záväzku - dlžník má právo výberu medzi splnením dohodnutého predmetu záväzku alebo uhradením zmluvnej pokuty. Pokiaľ ide o ďalšie funkcie zmluvnej pokuty tak, ako je zmluvná pokuta využívaná v praxi, do popredia vystupuje skôr tohto inštitútu, keďže zmluvná pokuta má dlžníka nútiť splniť svoj dohodnutý záväzok s tým, že ak ho nesplní, nielenže sa dostane do omeškania a s tým spojenými následkami²⁾, ale vznikne mu ďalšia povinnosť plniť veriteľovi to, čo je dohodnuté ako zmluvná pokuta. Zmluvná pokuta tak primárne plní funkciu sankcie za nesplnenie záväzku. Vo vzťahu k funkciám zmluvnej pokuty nemožno opomenúť skutočnosť, že zmluvná pokuta plní aj , aj keď povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu nie je závislá od vzniku škody, len od jej platného dojednania v zmluve. Táto funkcia zmluvnej pokuty vychádza z ustanovenia § 544 ods. 1 OZ: Zo znenia druhej vety citovaného ustanovenia , tiež možno zmluvnú pokutu vnímať ako zákonom limitovanú náhradu škody.

je zmluvná pokuta známa už z rímskeho práva. V sa stretávame s dvoma formami zmluvnej pokuty: rímske právo používalo tak pojem stipulatio poenae pre peňažnú sumu, ktorá slúžila k utvrdeniu záväzku tým, že dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi určitú sumu pre prípad, že riadne a včas nesplní to, k čomu sa zaviazal, ako aj pojem na označenie takého druhu závdavku (preddavku), ktorého zmyslom bola vopred zaplatená zmluvná pokuta, a ak sa zmluva nesplnila, ponechal si ho prijímateľ ako minimálnu náhradu škody.³⁾ Inštitút zmluvnej pokuty bol známy aj v stredovekom práve. upravovalo zmluvnú pokutu ako vedľajší dohovor, ktorý mal zabezpečiť lepšie dosiahnutie cieľa daného právneho úkonu. Zmluvná pokuta (poena vincularis) bol sľub plnenia pre prípad, že strana zavinene nesplní záväzky prevzaté právnym úkonom.⁴⁾ Všeobecný rakúsky občiansky zákonník z roku 1811 () upravoval zmluvnú pokutu v § 1336 nasledovne: ABGB v pôvodnom znení výslovne dovoľovalo zmluvným stranám dohodnúť si zmluvnú pokutu aj v nepeňažnej forme. Súčasný ABGB už dojednanie zmluvnej pokuty v inej ako peňažnej forme neumožňuje. platné na Slovensku až do roku 1950, na rozdiel od dnešnej právnej úpravy, zmluvnú pokutu neradilo k zabezpečovacím inštitútom, ale spolu so závdavkom boli považované za vedľajšie ustanovenia pri právnych úkonoch. V rámci občianskoprávnych vzťahov si zmluvné strany mohli vopred určiť, akú sumu má dlžník zaplatiť titulom pokuty, ak k plneniu z jeho zavinenia nedôjde alebo ak nebude plniť náležite (prípad vadného plnenia, ale aj omeškania).⁵⁾ Zmluvná pokuta bola koncipovaná ako paušálne odškodnenie, s tým, že ak spôsobená škoda bola vyššia ako zmluvná pokuta, dlžník bol povinný rozdiel veriteľovi doplatiť. V oblasti obchodného práva platil na území Slovenska až do roku 1950 (zákonný článok XXXVII/1875)⁶⁾, ktorý vo svojej druhej časti v § 273 až 275 obsahoval ustanovenia o zmluvnej pokute, a to nie ako osobitného inštitútu, ale v rámci všeobecných ustanovení o obchodných jednaniach. Z textácie Uhorského obchodného zákonníka⁷⁾ a z ďalších nám dostupných súdnych rozhodnutí a prameňov však nemožno jednoznačne určiť, či zmluvná pokuta mohla byť dohodnutá aj ako nepeňažné plnenie. Nepeňažná suma ako predmet zmluvnej pokuty sa na rozdiel od ABGB výslovne nikde neuvádza. Text zákona v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty je vo vzťahu k predmetu zmluvnej pokuty skôr všeobecný - len v jednom prípade hovorí o zaplatení zmluvnej pokuty⁸⁾. Na základe analýzy dostupných relevantných súdnych rozhodnutí⁹⁾, ktoré sa výslovne zmieňujú o platení zmluvnej pokuty, o sume zmluvnej pokuty a o vzťahu zmluvnej pokuty a náhrady škody, sa však prikláňame k záveru, že v spomínanom období bolo obvyklé predmet zmluvnej pokuty vymieniť len v peňažnej forme, čo však neznamená, že nepeňažná forma zmluvnej pokuty nebola dovolená. , ktorý však nikdy nebol kodifikovaný, koncipoval zmluvnú pokutu ako Návrh výslovne koncipuje predmet zmluvnej pokuty širšie ako len peňažnou sumou, čo, ako sa domnievame, možno pripísať tomu, že návrh koncepčne aj obsahovo vychádzal z rakúskeho ABGB. Ako jeden z prostriedkov zabezpečenia záväzkov poznal zmluvnú pokutu aj (zákon č. 141/1950 Zb.), ktorý v § 284 ustanovil: Ide v podstate o jediný prameň práva na území Slovenska, ktorý výslovne zakazoval zmluvnú pokutu dohodnúť v inej forme ako v peniazoch. Keď bol v rámci kodifikačných prác v rokoch 1963 - 1964 Občiansky zákonník nahradený troma samostatnými kódexmi (Zákonník medzinárodného obchodu, Občiansky zákonník, Hospodársky zákonník), podstatne sa to dotklo aj inštitútu zmluvnej pokuty. (zákon č. 40/1964 Zb.) zmluvnú pokutu vôbec neupravoval, a to až do jeho novelizácie v roku 1991. (zákon č. 109/1964 Zb.) upravoval penále za omeškanie a penále za vadné plnenie, ako aj hospodárke pokuty, nie však zmluvnú pokutu. Zmluvná pokuta zostala zachovaná len v , (zákon č. 101/1963 Zb.), ktorý v § 191 ods. 3 výslovne uvádzal, že zmluvná pokuta sa môže dojednať aj v inom plnení ako v peniazoch. Inštitút zmluvnej pokuty v súkromnoprávnych vzťahoch bez cudzieho prvku bol do slovenského právneho poriadku opätovne zavedený až novelou Občianskeho zákonníka z roku 1964 zákonom č. 509/1991 Zb., keď zakotvil zmluvnú pokutu v podobe, v akej ju poznáme dnes, s neskorším doplnením moderačného oprávnenia súdu. Na túto úpravu nadväzuje úprava v Obchodnom zákonníku (zákon č. 513/1991 Zb.), ktorý úpravu zmluvnej pokuty v Občianskom zákonníku pre účely obchodnoprávnych vzťahov dopĺňa a modifikuje. Pokiaľ teda ide o historický pohľad na predmet zmluvnej pokuty, od čias rímskeho práva až po dnešok sa v právnych normách stretávame tak s peňažnou, ako aj nepeňažnou formou zmluvnej pokuty.

Obdobne ako väčšina súkromnoprávnych inštitútov, ani inštitút zmluvnej pokuty nemá v slovenskom právnom poriadku svoju legálnu definíciu. Definície vytvára skôr právna spisba, pričom jednotliví autori sa rozchádzajú v názoroch na to, či možno predmet zmluvnej pokuty definovať užšie, t.j. len ako