Absencia intertemporálnych ustanovení a retroaktivita právnej normy

Je všeobecne známe, že tak ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa,¹⁾ ako aj § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka²⁾ sú z hľadiska právnoteoretického, ako aj z hľadiska právnoaplikačného problémové a pri ich výklade a aplikácii vzniká celý rad nezodpovedaných otázok. Svedčí o tom tak článok M. Budjača, ako aj ním rozoberaný judikát Najvyššieho súdu SR. K viacerým z týchto otázok sme sa už vyjadrili.³⁾ Pokladáme však za potrebné vrátiť sa k problematike intertemporality, ktorá rieši časovú pôsobnosť novej právnej úpravy, resp. k problému, kedy a za akých okolností možno aplikovať novú právnu úpravu od jej účinnosti aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

Sústredíme sa na problematiku intertemporality ustanovenia § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, je situácia komplikovanejšia, a to vzhľadom na nevyjasnenosť problému, či ustanovenie ukladajúce súdu povinnosť prihliadať na premlčanie ex officio má čisto procesný charakter, alebo vzhľadom na jeho pôvod v oblasti hmotného práva a dopad do tejto oblasti má aj charakter hmotnoprávny.⁴⁾ Tu však kľúčovou otázkou nie je ani tak retroaktivita, ako skôr samotný zásah do podstaty inštitútu premlčania, ako aj nejasnosť a nepresnosť formulácie povinností ustanovených v tejto norme.⁵⁾

Základ celého problému spočíva v tom, že novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 102/2014 Z. z. (účinnosť posunutá na 1. apríla 2015), ktorá doplnila § 52 ods. 2 o tretiu vetu, , ktoré by riešilo spôsob časového stretu novej a starej právnej úpravy. Z toho sa potom odvíja rôzny pohľad na riešenie intertemporality uvedeného ustanovenia.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku zaujal k uvedenému nasledujúce stanovisko: "⁶⁾ Uvedený postulát nie je v rozhodnutí odôvodnený, hoci pre svoju extravagantnosť a možnosť viacerých výkladov by si to zaslúžil.

Autor článku sa k uvedenej téze hlási a ponúka aj dôvody, ktoré ho k tomu vedú. Základom, z ktorého autor pri obhajobe uvedenej tézy vychádza, je dôvodová správa k ustanoveniu § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka v nasledujúcom znení:

⁷⁾

Na základe toho, že v danom prípade išlo o zákonodarnú iniciatívu výborov Národnej rady SR, a na základe § 96 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady SR v znení neskorších predpisov,⁸⁾ autor vychádza z autentickosti výkladu a z uvedenej dôvodovej správy vyvodzuje nasledovné:

"V kontexte daného výkladu možno mať ⁹⁾

Autor uvedeného textu vyvodzuje tézu, že na základe nasledujúcich skutočností:

V prvom rade vychádza z uvedeného textu dôvodovej správy. Znenie dôvodovej správy však ani tak nezdôvodňuje intertemporalitu novelizovaného ustanovenia, ale hovorí o zmene režimu spotrebiteľských zmlúv, resp. prechod týchto zmlúv z režimu Obchodného zákonníka na režim Občianskeho zákonníka. Týmto argumentom sa nebudeme podrobnejšie zaoberať, a to vzhľadom na to, že .

K tomu preto len stručne. Najskôr faktická poznámka. Na základe iniciatív Výboru Národnej rady SR pre hospodárske záležitosti bola tretia veta § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka presunutá z návrhu novely zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch do § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čím dostala všeobecnejšiu platnosť. Pôvodne sa mala týkať len zmlúv o spotrebiteľskom úvere, čo je zrejmé aj z citovanej dôvodovej správy.

Vážne sa však treba ohradiť voči tvrdeniu autora, že dôvodová správa, a to aj keď ide o odôvodnenie poslaneckého pozmeňujúceho návrhu, by mala mať silu nielen "autentického výkladu", ktorý je nielen metódou interpretačnou, ale dokonca za istých podmienok aj . Škoda len, že autor nekonkretizoval všeobecný odkaz na literatúru venujúcu sa metodológii interpretácie a nachádzania práva, z ktorej čerpal. Autor ďalej v tejto súvislosti dôvodí, že práve preto nemá ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka prechodné ustanovenie, lebo v kontexte autorovho výkladu významu dôvodovej správy možno mať za to, že od účinnosti novely sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Spájať s dôvodovou správou metódu "originálnej tvorby práva" a na tomto základe vyvodzovať z dôvodovej správy retroaktivitu (pravú) právnej normy je odvážne tvrdenie.

V druhom rade autor uvádza argument