Akcionárske dohody - vybrané aspekty 1. časť

Akcionárske dohody¹⁾ predstavujú významný fenomén v oblasti korporačného, ako aj v oblasti záväzkového práva, o vznik ktorého sa pričinila predovšetkým aplikačná prax. Ako téma a predmet skúmania však v súčasnosti čoraz výraznejšie rezonujú aj v oblasti právnej vedy.

O akcionárskej dohode dokážeme s určitosťou povedať, že ide o zmluvu, ktorá v slovenskom súkromnom práve predstavuje všeobecný dôvod vzniku záväzkového vzťahu a je vyjadrením zásady zmluvnej autonómie.²⁾ Zmluvou sa rozumie dvojstranný alebo viacstranný právny úkon vznikajúci konsenzom.³⁾ Pre vznik perfektnej zmluvy sa bude vyžadovať dodržanie zákonom predpísaného postupu kontraktácie (uskutočnenie návrhu a jeho včasná a bezvýhradná akceptácia). Návrh a jeho akceptácia sú jednostranné právne úkony, pre ktoré platí, že musia spĺňať náležitosti požadované zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "Občiansky zákonník") a inými právnymi predpismi. Konsenzus je úplné a bezpodmienečné prijatie návrhu. Ak chýba konsenzus pri podstatných pojmových znakoch zmluvy, zmluva nevznikne.⁴⁾

Iba samotná fakticita spoločného konania, spoločného postupu alebo existencia spoločného záujmu medzi spoločníkmi nie je v tomto prípade dostatočná na to, aby sme hovorili o uzatvorenej akcionárskej dohode, musí ísť o dohodnuté dojednanie.⁵⁾ Ako už bolo zmienené, v prípade akcionárskej dohody musí ísť aspoň o dvojstranný právny úkon, ktorý musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti pre platný právny úkon.

Akcionárske dohody predstavujú inominátny typ zmluvy podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "Obchodný zákonník" alebo "OBZ"), no so špecifickými subjektmi a špecifickým predmetom regulácie právnych vzťahov. Akcionárske dohody možno charakterizovať ako zmluvy, ktoré medzi sebou uzatvárajú všetci alebo len niektorí spoločníci v spoločnosti a ktorých predmetom býva rôznorodá úprava existujúcich alebo vznikajúcich vzťahov titulom účasti v spoločnosti medzi týmito spoločníkmi navzájom; medzi spoločníkmi na jednej strane a spoločnosťou a orgánmi spoločnosti na druhej strane; prípadne medzi spoločníkmi a tretími osobami (napr. veriteľmi). A práve otázky súvisiace s účasťou, ktoré bývajú predmetom úpravy, sú rozhodujúce. Úprava týchto otázok umožňuje odlíšenie akcionárskych dohôd od akýchkoľvek iných zmlúv či dohôd uzatváraných v rámci súkromnoprávnych vzťahov. V rámci tohto odlíšenia potom tieto dohody nesú označenie s prívlastkom "akcionárske".

V praxi zaužívané označenie akcionárska dohoda možno chápať v užšom zmysle, keď akcionárska dohoda rieši len vybrané parciálne vzťahy vyplývajúce z účasti spoločníkov na spoločnosti (napr. dohoda o predkupnom práve na obchodný podiel, dohoda o výkone hlasovacích práv). V širšom zmysle slova potom akcionárskou dohodou rozumieme pomerne komplexnú úpravu širokej škály vzťahov od obmedzení nakladania s podielmi, cez rôzne otázky týkajúce sa správy a riadenia spoločnosti, až po riešenie sporov spoločníkov. Pod akcionárskou dohodou možno rozumieť neformálnu dohodu, dokonca aj len dohodu, až po detailne prepracovanú dohodu regulujúcu fungovanie podniku.

Ako sme už uviedli, akcionárska dohoda je typom zmluvy so špecifickými subjektmi a špecifickým predmetom regulácie právnych vzťahov. Možnosť uzatvárania akcionárskych dohôd je výrazom zmluvnej autonómie spoločníkov ako zmluvných strán. To však neznamená, že spoločníci môžu slobodne uzatvárať akékoľvek akcionárske dohody. Aj zmluvná autonómia má svoje limity. Tieto majú podobu kogentných noriem (tak korporačných, ako aj zmluvných). Akcionárske dohody nesmú byť svojím obsahom alebo účelom v rozpore so zákonom ani nesmie nimi dochádzať k obchádzaniu zákona. Materiálnym korektívom sú dobré mravy, ako aj zásady, na ktorých Obchodný zákonník spočíva.

Z uvedeného prístupu vychádza aj zahraničná prax. Uzatváranie takýchto akcionárskych dohôd býva bežnou súčasťou obchodnej praxe, ktorá je v právnych poriadkoch krajín angloamerického, ako aj kontinentálneho právneho systému všeobecne prijímaná a dlhodobo akceptovaná (a to tak zo strany súdov, ako aj doktrinálne). Napríklad v anglickom práve bola prípustnosť akcionárskych dohôd uznaná už v rozhodnutí Welton v. Saffery z roku 1897.⁶⁾ V uvedenom prípade išlo o rozhodnutie britskej Snemovne lordov, v ktorom lord Davey vo veci akcionárskych dohôd výslovne uviedol: ⁷⁾

S právnou úpravou akcionárskych dohôd sa v rámci vnútroštátnych právnych poriadkov stretávame skôr výnimočne. V rámci kontinentálnej Európy sa s právnou úpravou akcionárskych dohôd stretávame napríklad v Taliansku, kde zákonná úprava aj limituje pri vybraných akcionárskych dohodách ich časovú dĺžku, a to v trvaní najviac piatich rokov.⁸⁾ Dohody medzi spoločníkmi sú tiež "legislatívne" vymedzené napríklad v článku 36 modelového zákona UNCITRAL o jednoduchej obchodnej spoločnosti z roku 2015 (UNCITRAL Draft model law on a simpliefied business entity. A/CN.9/WG.I/WP.89.). V zahraničí však vo väčšine prípadov platí, že regulácia je ponechaná na aplikáciu všeobecných noriem záväzkového a korporačného práva.

Slovenská zákonná úprava akcionárskych dohôd uskutočnená novelou Obchodného zákonníka (zákon č. 389/2015 Z.z.), ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2017, preto v tomto ohľade zostáva skôr výnimkou. Právny rámec, o ktorý bolo možné prípustnosť akcionárskych dohôd oprieť, existoval v slovenskom právnom poriadku, a to aj pred zavedením novej zákonnej úpravy. Tá v prvom rade vznikla v súvislosti so zavedením novej právnej formy - jednoduchej spoločnosti na akcie (ďalej len "j. s. a.")⁹⁾ do právneho poriadku, pričom s výnimkou niektorých vedľajších dojednaní v akcionárskej zmluve uzatváranej akcionármi j. s. a.¹⁰⁾ by ju vzhľadom na uvedené bolo možné označiť aj ako nadbytočnú.

Možnosť regulácie vzájomných vzťahov medzi spoločníkmi s využitím akcionárskych dohôd slovenskému právnemu poriadku nijako neodporovala, a to ani v rámci pôvodného právneho stavu, ktorý existoval do 31. decembra 2016. Naopak, aj v tomto období išlo o právne aprobované konanie, ktoré treba vnímať ako výraz zmluvnej autonómie strán (spoločníkov). V tomto prípade možno vychádzať aj zo základného princípu materiálneho právneho štátu, že , ktorý sa v plnej miere aplikuje aj v oblasti súkromnoprávnych vzťahov.

Argumenty odôvodňujúce prípustnosť uzatvárania akcionárskych dohôd, resp. argumenty, ktoré nijako nepodporujú záver o zákaze uzatvárania takýchto dohôd v právnom poriadku, nachádzame priamo v Obchodnom zákonníku, ako aj v iných osobitných zákonoch.

Akcionárske dohody vždy predstavovali inominátny (nepomenovaný) typ zmluvy (§ 269 ods. 2 OBZ). Účastníci môžu v praxi uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je v zákone upravená ako pomenovaný zmluvný typ. Prípustnosť uzatvárania inominátnych zmlúv je úplne prirodzená, pretože zákonodarca nikdy nedokáže udržať krok s dynamikou rozvoja sociálnych a ekonomických vzťahov v prostredí trhovej ekonomiky. Ďalším ustanovením Obchodného zákonníka, z ktorého bolo možné odvodiť prípustnosť akcionárskych dohôd, bolo ustanovenie § 261 ods. 6 písm. a) OBZ. Podľa tohto ustanovenia sa záväzkové vzťahy medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ sa tieto týkajú ich účasti na spoločnosti, spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Akcionárske dohody vždy predstavovali a aj v súčasnosti predstavujú absolútny obchodný záväzkový vzťah, ktorý obligatórne podli