Otcovstvo manžela matky predstavuje domnienku
ex lege
, a teda sa uplatňuje priamo zo zákona. Uvedená domnienka otcovstva vychádza z pochopenia manželstva ako životného spoločenstva muža a ženy, ktoré tvorí základ rodiny. Zákon považuje manželský zväzok za hodnovernú garanciu otcovstva dieťaťa. Domnienka manžela matky nastupuje okamihom narodenia dieťaťa automaticky a teda nezávisí od vôle matky či otca, ktorí eventuálne môžu disponovať vedomosťou, že otcom dieťaťa je niekto iný.
2)
Vzhľadom na uvedené možno uviesť, že pri uplatňovaní predmetnej domnienky nerozhoduje skutočný stav, ale stav právny, z čoho možno vyvodiť, že táto domnienka je založená na právnom zväzku manželov.
3)
Podľa
§ 86 ods. 1 Zákona o rodineplatí, že
manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, žeje otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom
.
4)
Pôvodná právna úprava umožňovala manželovi matky zaprieť otcovstvo len do troch rokov odo dňa, keď zistil, že sa jeho manželke narodilo dieťa. Avšak takáto úprava nebrala na zreteľ situáciu, keď manžel matky nadobudne na základe prvej domnienky status otcovstva a dobromyseľne sa ujme plnenia rodičovských práv a povinností s vedomím, že je biologickým otcom dieťaťa, no po uplynutí lehoty na zapretie zistí, že biologickým otcom dieťaťa nie je. V takomto prípade by manžel matky nemal vo svojej dispozičnej sfére žiadne právne prostriedky na zmenu vzniknutého právneho stavu, čo v zmysle nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 1/2010-57 neprimerane a značne oslabovalo jeho záujmy.
5)
Uvedené ustanovenie bolo následne Ústavným súdom SR označené ako ustanovenie, ktoré je v rozpore s
čl. 6 ods. 1 a
čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako "
Dohovor"). Zo strany Národnej rady SR nedošlo k uvedeniu tohto sporného ustanovenia do súladu s uvedenými článkami
Dohovoru, následkom čoho dané ustanovenie stratilo platnosť a bolo zrušené.
6)
Skutočnosť, že zákonodarca predmetné ustanovenie neuviedol do súladu, malo za následok vznik tzv. vákua, počas ktorého manžel matky nebol pri zapieraní otcovstva ohraničený absolútne žiadnou lehotou, čo rozhodne nenapomáhalo právnej istote. Uvedený právny stav bol príčinou viacerých problémov v praxi, napríklad dieťa sa nemohlo návrhom domáhať zapretia otcovstva podľa
§ 96 Zákona o rodine, keďže otcovi ako manželovi matky reálne nikdy neuplynula lehota na zapretie otcovstva.
7)
K náprave znenia predchádzajúcej právnej úpravy došlo novelou č.
175/2015 Z.z., ktorou sa lehota na zapretie otcovstva manžela matky upravila na tri roky odo dňa, keď sa manžel dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, žeje otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke. Takouto skutočnosťou môže byť napríklad odlišná genetická štruktúra manžela matky dieťaťa a samotného dieťaťa, o ktorej sa manžel dozvedel v rámci darovania krvi.
8)
Správnosť skôr uvedenej zmeny právnej úpravy potvrdzuje aj náhľad do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako "ESĽP"), v rámci ktorej bolo zdôraznené právo na prístup k súdnemu konaniu o určenie, resp. zapretie otcovstva. Pre lepšiu ilustráciu je v týchto intenciách žiaduce zvýrazniť rozhodnutie ESĽP vo veci
Shofman proti Rusku
z 24.11.2005, č. 74826/01, kde sa dieťa síce narodilo v manželstve, ale sťažovateľ disponoval vedomosťou, resp. mal dôvody predpokladať, že otcom nie je, avšak z dôvodov nezávislých od práva z jeho strany neboli podniknuté kroky smerujúce k zapretiu otcovstva v zákonom stanovenej lehote. ESĽP v tomto rozhodnutí konštatoval, že právo určiť biologické otcovstvo k dieťaťu je súčasťou
čl. 8 Dohovoru, chrániaceho rodinný a súkromný život.
9)
Súčasne zo strany ESĽP došlo ku konštatovaniu porušenia práva sťažovateľa, vyplývajúceho z
čl. 8 Dohovoru, v dôsledku nemožnosti poprieť otcovstvo.
10)