Žaloba putatívneho otca o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve k dieťaťu

Žalobca sa žalobou podanou na okresný súd 27. júna 2013 domáhal, aby súd určil, že súhlasné vyhlásenie rodičov o určenie otcovstva urobené žalovanou v prvom rade a žalovaným v druhom rade 26. februára 2013 je neplatné, aby súd určil, že žalobca je otcom maloletého dieťaťa (ďalej aj "maloletý"), a aby ho súd zveril do osobnej výchovy žalovanej v prvom rade a uložil mu povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 100 eur mesačne k rukám žalovanej v prvom rade vždy do 15. dňa príslušného mesiaca vopred a aby upravil jeho styk s maloletým.

Okresný súd (ďalej aj "súd prvej inštancie") rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením.

Vo vzťahu k žalobe o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia o otcovstve urobené žalovanou v prvom rade a žalovaným v druhom rade uviedol, že žalobca osvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP"), lebo v prípade vyhovenia žalobe, by sa zmenilo jeho právne postavenie v tom, že by sa stal aktívne legitimovaným na podanie žaloby o určenie otcovstva k maloletému. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že neboli preukázané v konaní tvrdenia žalobcu o neplatnosti právneho úkonu súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve žalovaného v druhom rade k maloletému.

Súd uviedol, že žalobcom tvrdené okolnosti, že žalovaná v prvom rade musela vedieť o jeho biologickom otcovstve k maloletému, a že žalovaný v druhom rade podľa jeho vedomostí neudržiaval so žalovanou v prvom rade žiadny partnerský a ani intímny vzťah a o dieťa sa vôbec nezaujímal, nevylučujú existenciu intímneho vzťahu žalovaných v prvom a druhom rade v rozhodnom období pre počatie maloletého a teda nedokazujú nedostatok ich vôle pri súhlasnom vyhlásení otcovstva. Ani okolnosť, že žalovaná v prvom rade nepopierala biologické otcovstvo žalobcu k maloletému, prípadne, že sa priamo vyjadrovala o otcovstve žalobcu k maloletému, nevylučuje možnosť biologického otcovstva žalovaného v druhom rade. V tejto súvislosti súd poukázal na písomné vyjadrenie žalovaných v prvom a druhom rade, v ktorom uviedli, že súhlasné vyhlásenie o otcovstve žalovaného v druhom rade k maloletému urobili slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, že si boli vedomí právnych účinkov s týmto úkonom spojených a že tieto účinky svojím prejavom chceli vyvolať.

Podľa okresného súdu uvedený právny úkon žalovaných v prvom a druhom rade neodporuje ani zákonu, lebo nie je v rozpore s ustanovením § 91 Zákona o rodine. Jeho zmyslom je určenie otcovstva k maloletému, čo v danom prípade súhlasným vyhlásením žalovanej v prvom rade a žalovaného v druhom rade bolo dosiahnuté. Žalobca nepreukázal, že výsledok tohto súhlasného vyhlásenia je nepravdivý (ním uvádzané skutočnosti nedokazujú jeho otcovstvo k maloletému) ako ani to, že úmyslom žalovaných v prvom a druhom rade bolo iba vylúčiť žalobcu z otcovstva k maloletému. Žalobu o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia o otcovstve považoval preto za nedôvodnú. Následne považoval za neopodstatnenú aj žalobu žalobcu o určenie otcovstva a o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému. Zákon o rodine totiž umožňuje určenie otcovstva podľa tretej zákonnej domnienky len v prípade, ak otcovstvo k maloletému dieťaťu nebolo určené v zmysle prvej alebo druhej zákonnej domnienky. Keďže v danom prípade otcovstvo k maloletému bolo určené súhlasným vyhlásením žalovanej v prvom rade a žalovaného v druhom rade, neboli splnené podmienky pre rozhodnutie súdu o určení otcovstva žalobcu k maloletému. Nevykonal preto žalobcom a kolíznym opatrovníkom navrhnuté dôkazy smerujúce k preukázaniu biologického otcovstva žalobcu k maloletému a za nevyhnutný nepovažoval vykonať ani dôkaz výsluchom žalovanej v prvom rade a žalovaného v druhom rade. Právne vec posúdil podľa §37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ") resp. podľa § 84, § 85 ods. 1, § 90, § 91 ods. 1 a § 94 Zákona o rodine.

Krajský súd (ďalej aj "odvolací súd") na odvolanie žalobcu rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

V odôvodnení súd uviedol, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav veci, v súlade s § 132 OSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci a vec posúdil podľa správnych ustanovení Zákona o rodine. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považoval za presvedčivé a s jeho závermi sa v celom rozsahu stotožnil. Poukázal na to, že podľa platnej právnej úpravy otcovstvo k dieťaťu môže byť určené len na základe jednej z domnienok otcovstva, ktoré pripúšťa Zákon o rodine. Právoplatne určené otcovstvo k dieťaťu môžu zaprieť len zákonom taxatívne vymenované aktívne legitimované osoby, t.j. matka, otec a dotknuté dieťa za predpokladu, že na zapretie otcovstva boli splnené podmienky, ktoré ustanovuje zákon. Vyslovil názor, že o právnom úkone, ktorým je súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve k maloletému dieťaťu, nemožno riadne a zákonne rozhodnúť v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa Občianskeho súdneho poriadku, lebo platnosť tohto právneho úkonu je predmetom konania o zapretie otcovstva podľa zákonných ustanovení Zákona o rodine, ktorý je špeciálnou právnou úpravou k Občianskemu súdnemu poriadku. V opačnom prípade by tak došlo k nezákonnému obchádzaniu špeciálnej právnej úpravy postupom podľa všeobecnej právnej úpravy.

S prihliadnutím na zákonnú úpravu aktívne legitimovaných osôb v konaní o zapretie otcovstva súd uviedol, že hoci v konaní boli preukázané skutočnosti svedčiace o prítomnosti žalobcu pri pôrode maloletého a následnej komunikácii medzi ním a žalovanou v prvom rade o jeho otcovstve k maloletému, čo vyvoláva pochybnosti o skutočnom otcovstve žalovaného v druhom rade a hoci je v záujme maloletého dieťaťa, aby bolo jednoznačne dokázané, kto je jeho biologickým otcom dospel k záveru, že v tomto konaní nebolo možné túto skutočnosť preukázať. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval preto za vecne správny a podľa § 219 ods. 1 OSP ho potvrdil. K nevykonaniu dôkazu nariadením znaleckého dokazovania okresným súdom v zmysle jeho uznesenia z 30. septembra 2014 uviedol, že matka neposkytla súčinnosť a preto tento dôkaz nemohol byť vykonaný. Konajúce súdy mohli už len rozhodnúť na zá