Nový dôkaz v dovolacom konaní

Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že je neplatný prevod na základe kúpnych zmlúv z 2. septembra 1997 a 9. apríla 1998 uzavretých medzi predávajúcim Okresným úradom V. a kupujúcimi MUDr. D. B. a JUDr. M. B., ktorý sa týkal nehnuteľností v katastrálnom území V. presne špecifikovaných v žalobe. Neplatnosť týchto zmlúv vyvodzovala z toho, že boli uzavreté bez ponukového konania, nebola správne stanovená kúpna cena za ne a jej určenie sa priečilo zákonu č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení platnom v čase prevodu (ďalej len "zákon č. 278/1993 Z. z."). Kúpa sa realizovala na základe dvoch geometrických plánov, ktoré zámerne a s úmyslom obísť zákon rozdelili pozemok na parcely do výmery 200 m2.

Okresný súd rozsudkom zo 4. novembra 2005 žalobu zamietol. Rozhodol tak po zistení, že Okresný úrad V. predal žalovaným v druhom a treťom rade pozemok, o nadobudnutie vlastníctva ktorého nikto iný neprejavil záujem. Súd prvého stupňa nezistil nesprávnosť postupu predávajúceho pri predaji majetku štátu, ani pri určení primeranej kúpnej ceny. V konaní nebolo zistené ani úmyselné drobenie výmery pozemku.

Krajský súd na odvolanie žalobkyne a žalovaného v prvom rade rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd, viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 OSP) sa stotožnil s názorom, že pri uzatváraní kúpnych zmlúv nebol porušený zákon č. 278/1993 Z. z. Osobitné ponukové konanie nebolo potrebné vykonať, ak sa predával majetok štátu, ktorý sa považoval za prebytočný, ak nezastavaný pozemok bol vo vlastníctve štátu, a ak jeho celková výmera nepresahovala 200 m2 [§ 8 ods. 4 písm. a) predmetného zákona].

Najvyšší súd SR (ďalej len "najvyšší súd") uznesením z 11. decembra 2008 sp. zn. 3 M Cdo 17/2007 zrušil uvedené rozsudky súdov prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nebolo dostatočne zistené, či správca majetku štátu splnil povinnosť ponúknuť sporné nehnuteľnosti ako prebytočný majetok rozpočtovým alebo príspevkovým organizáciám v zmysle § 8 ods. 1 prvá veta zákona č. 278/1993 Z. z.

Okresný súd rozsudkom z 31. júla 2009 žalobu zamietol a účastníkom a štátu náhradu trov konania nepriznal. Po doplnení dokazovania dospel k záveru, že žalovaný v prvom rade splnil povinnosť prednostnej ponuky prebytočného majetku štátnym rozpočtovým a príspevkovým organizáciám. Aj keď sa o tom nezachoval žiaden písomný dôkaz, uskutočnenie ponuky preukázali výpovede svedkov, ktorí potvrdili, že organizáciám, v ktorých pracovali ako riadiaci pracovníci, bola predložená ponuka na účelné využitie voľnej plochy; na uskutočnenú ponuku však zareagovali negatívne. Z ďalších dôvodov, ktoré bližšie uviedol v rozsudku, dospel súd opätovne k záveru, že pri predaji sporných nehnuteľností nedošlo k porušeniu zákona č. 278/1993 Z. z.

Krajský súd na odvolanie žalobkyne uznesením z 30. apríla 2010 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vychádzal z toho, že pre postup správcu majetku štátu platili pri predaji nadbytočného majetku osobitné pravidlá a ústnymi svedeckými výpoveďami nebolo (nemohlo byť) preukázané, že bola dodržaná písomná forma ponuky správcu majetku štátu na predaj nadbytočného majetku štátu rozpočtovým a príspevkovým organizáciám. Odvolací súd poukázal aj na krátkosť lehôt, v ktorých mala byť splnená ponuková povinnosť; kúpne zmluvy boli uzavreté 2. septembra 1997 a 9. apríla 1998 a žiadosti žalovaných v druhom a treťom rade o odkúpenie pozemkov boli predložené žalovanému v prvom rade 27. augusta 1997 a 3. apríla 1998.

Okresný súd doplnil dokazovanie a rozsudkom z 24. augusta 2008 určil, že predmetný prevod nehnuteľností je neplatný; účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak po zistení, že právny predchodca žalovaného v prvom rade pri predaji majetku štátu žalovaným v druhom a treťom rade nesplnil povinnosť prednostnej ponuky prebytočného majetku rozpočtovým a príspevkovým organizáciám tak, ako mu to ukladalo ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. Splnenie tejto ponuky totiž predpokladalo jej písomnú formu. V konaní však – napriek žiadosti súdu adresovanej ­Obvodnému úradu V. – zostala nepreukázaná existencia takého listinného dôkazu, ktorý by preukazoval, že ponuková povinnosť bola v danom prípade splnená v písomnej forme. Výpovede svedkov neboli v tomto smere postačujúce.

Krajský súd na odvolanie žalovaných v druhom a treťom rade rozsudkom z 10. júna 2011 napadnutý rozsudok potvrdil; žalobkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.