Otázka bezprávnej vyhrážky v pracovnoprávnom vzťahu (ZSP 12/2023)

Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovanej (obchodnej spoločnosti) na základe pracovnej zmluvy uzavretej na dobu neurčitú. Dňa 1. októbra 2014 sa na podnet žalovanej uskutočnilo stretnutie, na ktorom bolo žalobkyni predložené upozornenie, že svojím nevhodným správaním sa k zákazníkom žalovanej porušuje pracovnú disciplínu. Žalobkyňa odmietla prevziať písomné vyhotovenie tohto upozornenia, následne ale sama požiadala o ukončenie pracovného pomeru. Dňa 28. februáru 2015 strany sporu uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru (ďalej aj "Dohoda"), na základe ktorej žalovaná do skončenia pracovného pomeru neprideľovala žalobkyni prácu a vyplácala jej náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku. Súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané tvrdenie žalobkyne, že Dohoda sa prieči dobrým mravom a že pri jej uzavieraní neprejavila slobodnú vôľu, lebo žalovaná na ňu vyvíjala nátlak a predložila jej výpoveď z pracovného pomeru. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že Dohoda je diskriminačná, súd uviedol, že v prípade iných zamestnancov postupovala žalovaná obdobne. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že Dohoda spĺňa všetky náležitosti platného právneho úkonu, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že nejde o donútenie, pokiaľ niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Keď žalovaná po prešetrení rôznych sťažností upozornila žalobkyňu na porušovanie pracovnej disciplíny, bola nepochybne oprávnená tak postupovať. Upozornenie dané žalobkyni preto nemohlo byť bezprávnou vyhrážkou. V konaní bolo pritom preukázané vyjadrenie žalobkyne, že chce skončiť pracovný pomer Dohodou, ktorú napokon aj podpísala. Dohoda podľa názoru odvolacieho súdu neobsahuje žiadne diskriminačné klauzuly a v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti nasvedčujúce tomu, že žalovaná nútila žalobkyňu, aby konala neslobodne a Dohodu na jej nátlak podpísala. Nie sú preto dané dôvody neplatnosti tohto právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "OZ"). Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že ak na rokovaní strán sporu požadovala prítomnosť právnika, mala to žalovaná považovať za žiadosť o prítomnosť zástupcu zamestnancov a rokovanie prerušiť až do jeho príchodu. Žalobkyni totiž nič nebránilo nepodpísať Dohodu, poradiť sa s právnikom, ktorého služby mohla sama vyhľadať a následne podľa uváženia konať.

Prípustnosť dovolania vyvodzovala žalobkyňa z ustanovení § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "CSP") a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Namietala, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, lebo odvolací súd v odôvodnení nedal dostatočnú odpoveď na jej námietky uvedené v odvolaní, ktoré sa týkali priebehu rokovania o uzavretí Dohody. Podľa jej názoru sa v danom prípade súdy pri právnom posúdení bezprávnej vyhrážky odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], najmä pokiaľ ide o právne závery vyjadrené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 4Cdo/306/2009, v ktorom sú formulované doktrinálne požiadavky na posudzovanie bezprávnej vyhrážky. Súdom vytkla, že - izolovane, nesystematicky a oddelene od súvisiacich kritérií formulovaných najvyšším súdom - posudzovali len otázku, či má jedna zo strán oprávnenie hroziť niečím druhej strane. Podľa nej žalovaná konala protiprávne, keď jej predložila upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, tým sa jej vyhrážala a v rozpore so zásadou zmluvnej slobody vynucovala akceptáciu návrhu Dohody. V súvislosti s touto argumentáciou žalobkyňa uviedla, že žalovaná voči nej diskriminačne konala aj v iných prípadoch, čo len znásobilo jej obavu z toho, že upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny smeruje ku ukončeniu pracovného pomeru. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedla, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli doposiaľ vyriešené otázky, či: 1. v prípade, ak zamestnanec pri rokovaní o skončení pracovného pomeru vyjadrí vôľu konzultovať obsah zamestnávateľom predložených materiálov s "právnikom", je povinný prerušiť rokovanie a poskytnúť zamestnancovi dostatočný priestor na konzultáciu, prípadne zabezpečiť prítomnosť zástupcu zamestnancov, resp. 2. znamená takéto narušenie kontraktačného procesu neplatnosť uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru. Podľa presvedčenia žalobkyne bola žalovaná povinná prerušiť rokovanie s ňou a poskytnúť jej dostatočný časový priestor pre využitie nezávislej právnej pomoci. Keďže žalovaná neumožnila žalobkyni prítomnosť zástupcov zamestnancov na rokovaní a trvala na jeho pokračovaní a uzavretí Dohody, dopustila sa porušenia dobrých mravov, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť Dohody. Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie.