Posúdenie dovolania a platnosti právnych úkonov (ZSP 25/2024)

I. Skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. júna 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. februára 2023, sp. zn. 5Cdo/66/2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) v časti, v ktorej bolo dovolanie zamietnuté (ďalej len „napadnutá časť rozsudku“). Navrhuje v napadnutej časti výroku o zamietnutí dovolania rozsudok zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pred všeobecnými súdmi, ktorého predmetom bolo určenie vlastníctva z titulu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, vystupovala sťažovateľka v procesnej pozícii žalovanej.

2.1. Podaniu žaloby žalobcom Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 16. októbra 2018 predchádzali namietané prevody, a to: (1) uzavretie kúpnej zmluvy 23. septembra 2015, ktorej predmetom bol byt č. 2 na 1. poschodí vo vchode č. 1 domu č. 37 so spoluvlastníckym podielom 12618/23933 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku /.../ a (2) uzavretie darovacej zmluvy 24. mája 2018 medzi kupujúcim, ktorý je synom sťažovateľky, a sťažovateľkou, ktorej predmetom boli tie nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu kúpnej zmluvy.

3. Okresný súd primárne posudzujúci absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu nemožnosti plnenia podľa § 37 v spojení s § 41 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) dospel k záveru, že z predložených listinných dôkazov nevyplýva rozdelenie domu č. 37 na dva samostatné byty v právnom zmysle. Skutočnosť, že rodinný dom nie je a nebol tvorený dvomi samostatnými bytmi, vyplynulo aj z rozhodnutia Okresného úradu Žilina z 8. marca 2018 (ďalej len „rozhodnutie okresného úradu z roku 2018“). Myšlienkové postupy okresného súdu vo formulovaní jeho skutkových a právnych záverov viedli v rozsudku z 8. júna 2020, sp. zn. 41C/82/2018 ku konštatovaniu dôvodnosti žaloby, a tak k určeniu, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, zapísanej ako dom, zastavaná plocha a nádvorie s výmerou 160 m² ,3, a to v celosti. Vychádzajúc z § 41 Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že predmet kúpy bol naviazaný na „hlavný“ predmet kúpy – rodinný dom a neexistujúci byt č. 2.

4. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd sa so skutkovým a s právnym záverom súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a poukazuje na ne podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Preto vo svojom rozsudku z 23. septembra 2021, sp. zn. 9Co/19/2021 rozsudok okresného súdu potvrdil a priznal žalobcovi voči sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

5. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že dovolanie v časti rozsudku okresného súdu (potvrdeného krajským súdom) o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľnosti zamietol podľa § 448 CSP ako nedôvodné.

II. Argumentácia sťažovateľky

6. Argumentácia sťažovateľky mieri proti podstatnému právnemu záveru konajúcich súdov o tom, že v čase prevodu byt č. 1 a byt č. 2 v právnom slova zmysle neexistovali, teda plnenie v zmysle kúpnej zmluvy nebolo možné podľa § 37 Občianskeho zákonníka, a preto je kúpna zmluva z 23. septembra 2015 absolútne neplatným právnym úkonom. Podľa sťažovateľky, aj keď stavebné povolenie bolo vydávané v čase, kedy sa byty nemohli stať samostatne vlastníctvom v rodinnom dome v horizontálnej polohe, nevylučuje to, že by nemohli byť predmetom občianskych vzťahov. V konaní nebolo preukázané, že nehnuteľnosť bola užívaná inak ako byt (na podporu svojho tvrdenia poukazuje na nález ústavného súdu z 11. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 294/2018). Takmer celým textom sa prelína kľúčová argumentácia sťažovateľky, ktorou zdôrazňuje faktický a predovšetkým užívací stav miestností, ktoré spĺňajú charakter obytných miestností ako bytu, naproti formalistickej a z časového hľadiska nenáležitej požiadavky (od postavenia horného bytu uplynulo takmer 70 rokov) na predloženie rozhodnutia stavebného úradu o užívacom povolení na existenciu bytu (a to aj vzhľadom na medzerovitosť štátneho archívu). Aj keď užívacie povolenie nebolo predložené, nemožno vylúčiť, že neexistovalo. Tvrdí, že predpoklad užívania na základe riadne vydaného stavebného povolenia k miestnostiam musí prevážiť nad formálnym (predloženie užívacieho povolenia) s poukazom na uznesenie ústavného súdu z 10. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS 234/2012 4, podľa ktorého dôležitým znakom „bytu“ je účelové určenie miestností, čo súdy nepovažovali za dôvodné pre rozhodnutie. Súdy nezobrali do úvahy, že stavby postavené pred rokom 1976 sa do katastra zapisujú bez toho, aby bolo nutné predkladať stavebné a kolaudačné rozhodnutie.

7. Sťažovateľka tak popri kritike skutkových záverov konajúcich súdov týkajúcich sa skutkových okolností významných z hľadiska charakteru domu (príp. stavebno-technickej charakteristiky či stavebno-technického riešenia spornej stavby ešte pre 1. januárom 1957) namieta aj: a) nedostatočné vykonanie dokazov