Právo odpočítať daň z tovaru alebo služby

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len "zákon o DPH") a § 15 ods. 6 a 10, § 29 ods. 8 a § 44 ods. 1 a 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov.

Krajský súd dospel k záveru, že všetky žalobné námietky žalobcu neboli dôvodné. Poukázal na skutočnosť, keď správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy, ktorými mohol čo najúplnejšie zistiť skutkový stav a preto mu nemožno vytýkať neuskutočnenie vyrubovacieho konania. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že žalobcovi nič nebránilo v rámci daňovej kontroly navrhovať a predkladať správcovi dane dôkazy, ktorými by preukázal uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení. Podľa krajského súdu mal žalobca v súlade s § 15 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov v lehote osem pracovných dní od doručenia Protokolu o kontrole z 8. júla 2011 vznášať námietky a navrhovať dôkazy. Toto svoje právo však žalobca riadne nevyužil a ním navrhované dôkazy by k tomuto účelu neprispeli. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia zásady úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom v zmysle § 2 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov.

Podľa súdu bolo nemysliteľné, aby si konateľ spoločnosti O., s. r. o - O. V. nevedel spomenúť, či v roku 2009 zamestnával zamestnancov, či dodávky služieb a tovarov realizoval prostredníctvom vlastných zamestnancov, resp. subdodávateľským spôsobom a nespomenul si na zrealizovanie ani jedného zo 14 sporných zdaniteľných plnení, pričom ten istý záver vyvodil aj pri konateľovi spoločnosti B., s. r. o. J. K. Podľa súdu mal žalobca dostatočný časový priestor na splnenie si svojej dôkaznej povinnosti a to do 10. januára 2011, resp. do skončenia daňovej kontroly do 10. augusta 2011. Krajský súd v súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžf 1/2011 poukázal na konštantnú rozhodovaciu prax pri posudzovaní práva daňového subjektu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sa nezohľadňuje existencia materiálneho plnenia u platiteľa dane, ale jednoznačne sa akcentuje na preukázanie dodania zdaniteľných plnení konkrétnymi podnikateľskými subjektmi.

Z dôvodov odvolania žalobcu vyplýva, že v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa sa prvostupňový súd nesprávne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré žalobca napádal rozhodnutie žalovaného z 5. decembra 2011 a rozhodnutie Daňového úradu K. I z 12. augusta 2011. Namietal formu v akej bol dodatočný platobný výmer vydaný, t.j. že nemal formu jednej listiny, ale 48 samostatných hárkov papiera, bez akéhokoľvek trvalého alebo dočasného spojenia. Je toho názoru, že tak, ako nemožno považovať za verejnú listinu napr. rozstrihnutý občiansky preukaz, nie je možné za verejnú listinu považovať ani rozhodnutie orgánu verejnej moci vydané na viacerých samostatných listiná