Daňové konanie (DPH) / Dôkazné bremeno a spravodlivý proces / Informácia získaná v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií nie je dôkazným prostriedkom bez zapojenia daňového subjektu (ZSP 20/2019)

1. Ústavný súd SR (ďalej len "ústavný súd") uznesením sp. zn. I. ÚS 30/2018-27 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Z. H. spol. s r. o. (ďalej len "sťažovateľka") vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR (ďalej len "ústava"), základného práva na osobnú účasť a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 34/2015 z 26. júla 2017 (ďalej len "najvyšší súd" a "rozsudok najvyššieho súdu").

2. Daňový úrad Trenčín (ďalej len "správca dane") rozhodnutím č. 645/230/91032/10/Feč z 12. októbra 2010 v spojení so zmeňujúcim rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR (ďalej len "odvolací orgán) č. I/226/1149-91565/2011/994159-r z 13. septembra 2011 sťažovateľke vyrubil za zdaňovacie obdobie jún 2008 rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 345 871 eur. Rozhodnutím správcu dane č. 645/230/91042/10/Feč z 12. októbra 2010 v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho orgánu č. I/226/1149-91566/2011/994159-r z 13. septembra 2011 bol sťažovateľke vyrubený za zdaňovacie obdobie júl 2008 rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 353 175,06 eur.

3. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len "krajský súd") na podklade žaloby sťažovateľky preskúmal zákonnosť predmetných rozhodnutí odvolacieho orgánu, a rozsudkom sp. zn. 11 S 90/2011 z 13. januára 2015 žalobu zamietol.

V totožnej veci pritom išlo už o druhý zamietajúci rozsudok krajského súdu, keď v poradí prvý rozsudok zo 17. apríla 2012 najvyšší súd zrušil uznesením sp. zn. 2 Sžf 39-40/2012 z 19. júna 2013. Na odvolanie sťažovateľky voči zamietajúcemu rozsudku krajského súdu z 13. januára 2015 o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou, v poradí druhý rozsudok krajského súdu potvrdil.

4. Sťažovateľka v sťažnosti formulovala podrobné dôvody, ktorými preukazuje ňou tvrdenú ústavnú neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Podstatné námietky sťažovateľka zhrnula nasledovne:

Vôbec neprebehlo prvostupňové vyrubovacie konanie, napriek tomu, že daňové konanie je dvojstupňové, čím došlo k porušeniu ustanovení zákona o správe daní a poplatkov, čím bola sťažovateľke odňatá možnosť konať ako účastník konania v prvostupňovom konaní, čím došlo aj k porušeniu ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a možnosti vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom" (...)

5. Všetky uvedené čiastkové dôvody sťažnostnej argumentácie následne sťažovateľka rozvádza, pričom konštatuje, že tieto boli súčasťou jej odvolacej argumentácie v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, najvyšší súd sa však nimi vôbec nezaoberal, resp. ich ponechal bez povšimnutia. V rámci sťažnostnej argumentácie sťažovateľka bližšie uviedla:

"Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s nesprávnymi a neprijateľnými a ústavne nekonformnými právnymi závermi krajského súdu a k podstatným námietkam sťažovateľky prijal takéto závery, príp. k niektorým námietkam sťažovateľky sa vôbec nevyjadril" (...)

6. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že ústavný súd už rozhodoval v jej veciach, ktoré sa týkajú rovnakej daňovej kontroly, len za iné zdaňovacie obdobia. Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo 16. decembra 2015, ktorým bolo vyslovené porušenie jej práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2014, a to z viacerých dôvodov. Záver ústavného súdu vyplynul z toho, že v súdenej veci (i) opakovaná daňová kontrola bola nezákonná, (ii) vôbec neprebehlo prvostupňové daňové konanie a (iii) bolo nezákonne prihliadnuté na dôkazy získané z medzinárodnej výmeny daňových informácií. Predmetný nález ústavného súdu bol v otázke absencie vyrubovacieho konania odôvodnený aj s odkazom na nález sp. zn. I. ÚS 238/06, na ktorý sťažovateľka opakovane poukazuje aj v tejto sťažnosti. Sťažovateľka súčasne uviedla, že ústavný súd v inej veci týkajúcej sa iného zdaňovacieho obdobia (skutkové a právne okolnosti však boli obdobné), odmietol jej sťažnosť uznesením sp. zn. II. ÚS 506/2016 z 23. júna 2016 ako zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľka v tejto súvislosti vytýka ústavnému súdu, že v uznesení sp. zn. II. ÚS 506/2016, vôbec neodôvodnil odklon od nálezu sp. zn. I. ÚS 314/2015, vo veci neuskutočnenia prvostupňového daňového konania.

7. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby nálezom vyslovil porušenie jej označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Súčasne žiada priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

8. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom. Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 5. marca 2018 v podstatnom uviedla:

Obdobná vec toho istého žalobcu bola rozhodnutá rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 133-137/2013 z 1. augusta 2014. V danej veci preto najvyšší súd zákonným postupom podľa § 250ja ods. 7 OSP poukázal na uvedené rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uviedol."

Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení zároveň uviedla, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

9. Sťažovateľka zastúpená advokátom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 19. februára 2018 uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto v