Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Rozhodovanie Ústavného súdu SR o možnosti väzobného stíhania sudcov
Článok je reakciou na uznesenia ústavného súdu, ktoré vydal v konaní sp. zn. PL. ÚS 4/2020. Konkrétne sa v ňom analyzuje doterajší prístup k právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 136 ods. 3 ústavy, ktorý je hodnotený kriticky. Autor ponúka alternatívne riešenie, ktoré by spočívalo v rigoróznejšom postupe pri posudzovaní návrhu generálneho prokurátora na väzobné stíhanie sudcov - testovanie prítomnosti svojvôle, odôvodnenosti podozrenia, proporcionality a aj prieskumu jednotlivých väzobných dôvodov. Článok poukazuje aj na obmedzenie tohto prístupu - tajnosť hlasovania - ktoré je však len relatívne.
The article is a reaction to the decisions of the Constitutional Court in the proceeding PL. ÚS 4/2020. It critically examines existing approach to the power under the Art. 136 § 3 of the Constitution. The author offers an alternative solution resting on more vigorous approach in assessing the application of the general prosecutor for detention on remand of judges, namely testing arbitrariness, rationality of suspicion, proportionality of the measure and a review of respective reasons for detention on remand. The article also outlines a limitation of the approach - secrecy of voting - which is only of relative importance.
ĽALÍK, T.: Rozhodovanie Ústavného súdu SR o možnosti väzobného stíhania sudcov; Justičná revue, 72, 2020, č. 6-7, s. 747 - 757.
ÚVOD
Dňa 12. marca 2020 Ústavný súd SR (ďalej aj "ústavný súd") prijal 13 uznesení pod sp. zn. PL. ÚS 4/2020, v ktorých posudzoval, či dať alebo nedať súhlas na väzobné stíhanie sudcov, ktorých zadržali príslušníci polície. Ústavný súd nakoniec rozhodol, že súhlas na väzobné stíhanie piatich sudcov udelí, ale v ôsmich prípadoch súhlas dať odmietol. Keďže rozhodovanie ústavného súdu bolo tajné, nie je jasné nielen to, akým pomerom hlasov bolo rozhodnutie v jednotlivých prípadoch prijaté, ale ani to, aké dôvody viedli tých-ktorých sudcov k hlasovaniu za prijatie konkrétneho rozhodnutia. Z tohto dôvodu sú aj odôvodnenia rozhodnutí formulované veľmi všeobecne. V zásade ústavný súd len konštatoval, čo je jeho úlohou pri rozhodovaní o súhlase na väzobné stíhanie sudcu.
Predmetom tohto článku bude práve polemika s ústavným súdom, čo má ústavný súd v konaní podľa Čl. 136 ods. 3 Ústavy SR (ďalej aj "ústava") vlastne skúmať, resp. akým spôsobom má k svojej úlohe garanta ústavnosti pristúpiť. Prípad 13-tich zadržaných sudcov slúži len ako vzor, ktorý podnietil ďalej v texte formulované úvahy. Cieľom príspevku pre to nie je hodnotiť (ne)väzobné stíhanie voči konkrétnym osobám, ale len v základných črtách ponúknuť návrh postupu ústavného súdu pri výkone právomoci podľa Čl. 136 ods. 3 ústavy. Konkrétne príspevok ponúka odlišný prístup ústavného súdu k tejto svojej právomoci v porovnaní s rozhodnutiami vo veci PL. ÚS 4/2020. Text tohto príspevku je rozdelený do troch častí. Prvá časť analyzuje predmetnú právnu úpravu a doterajšiu judikatúru ústavného súdu v tejto oblasti. Druhá časť ponúka alternatívne posúdenie návrhu na vyslovenie možnosti väzobného stíhania sudcov - postup, ako by mal ústavný súd vo veci konať a čo by mal aj skúmať. Zároveň táto časť poukazuje aj na určité negatíva doterajšej praxe. Tretia časť analyzuje limity navrhnutého prístupu a konkrétne sa venuje tajnosti hlasovania, ktoré je do istej miery obmedzujúcim faktorom akéhokoľvek prístupu.
AKO ÚSTAVNÝ SÚD POSTUPUJE
Právna úprava, ktorá viazala možnosť trestného stíhania a vzatia sudcov všeobecných súdov do väzby na súhlas ústavného súdu, bola do našej ústavy doplnená ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z. Dovtedy súhlas ústavného súdu na trestné stíhanie sudcov, vrátane ich možného vzatia do väzby, sa vyžadoval len vo vzťahu k predsedovi a podpredsedom Najvyššieho súdu SR (ďalej aj "najvyšší súd"). Vo vzťahu k ostatným sudcom bola problematika začatia trestného stíhania a vzatia do väzby upravená v zákonnej rovine, a to v zákone č. 335/1991 Zb. Podľa § 55 ods. 1 tohto zákona bol taký postup možný len na základe súhlasu toho subjektu, ktorý sudcu do funkcie menoval, t.j.NR SR. Dôvodom, prečo sa zákonná úprava "katapultovala" do ústavy, bola snaha delegovaného ústavodarcu zjednotiť trestnoprávnu exempciu medzi všetkými sudcami všeobecných súdov v prípade ich trestného stíhania, vrátane vzatia do väzby, ako aj skutočnosť, že NR SR prestala menovať sudcov všeobecných súdov do ich funkcií.
1)
Prvé rozhodnutie, v ktorom ústavný súd postupoval podľa novej právnej úpravy Čl. 136 ods. 3 ústavy, bolo uznesenie sp. zn. PL. ÚS 19/02. V ňom ústavný súd posudzoval, okrem súhlasu na väzobné stíhanie, aj súhlas s trestným stíhaním sudcu. V tomto uznesení vo vzťahu k väzobnému stíhaniu však ústavný súd len stroho skonštatoval: "V tejto veci ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by v dobe jeho rozhodovania odôvodňovali podozrenie, že ide o pokus zneužiť prostriedky trestného stíhania voči sudcovi JUDr. I. Š. Preto ústavný súd dáva súhlas na jeho trestné stíhanie a vzatie do väzby, čím umožňuje, aby o jeho trestnom stíhaní a vzatí do väzby rozhodli príslušné orgány činné v trestnom konaní."
Samotnú dôvodnosť väzby ústavný súd neskúmal, ale venoval sa len otázke potenciálneho zneužitia inštitútov trestného stíhania voči sudcovi.
2)
Na tejto premise sa judikatúra ústavného súdu ustálila a aplikovala sa aj v ďalších veciach (napr. PL. ÚS 24/03, PL. ÚS 4/04, PL. ÚS 8/09).Podstatnou skutočnosťou na účely tohto článku však je, že vo všetkých ďalších veciach ústavný súd rozhodoval iba výlučne o súhlase ústavného súdu s trestným stíhaním sudcu. Po analýze približne 30-tich prípadov, ktorými sa ústavný súd do uznesenia PL. ÚS 4/2020 zaoberal, sme zistili, že o súhlase s väzobným stíhaním sudcu rozhodol s výnimkou veci PL. ÚS 19/02 len vo veci PL. ÚS 4/2020. Jeho judikatúra tak bola výlučne zameraná iba na možnosť trestného stíhania sudcu. Samostatná argumentačná línia ústavného súdu pri posudzovaní súhlasu na väzobné stíhanie sudcu prakticky do marca 2020 neexistovala, keďže sa ústavný súd zaoberal jedinou vecou, ktorá bola zároveň aj prvá. Generálny prokurátor návrhy na vyslovenie súhlasu ústavného súdu s väzobným stíhaním sudcov nedával.
A tu je podstatná tá skutočnosť, že argumentácia ústavného súdu pri udeľovaní súhlasu s trestným stíhaním (približne 30 prípadov v doterajšej histórii) je diametrálne odlišná od rozhodnutia, či dať alebo nedať súhlas na potenciálne väzobné stíhanie (jediný prípad). Aj keď je vedenie trestného stíhania nepochybne tiež späté so zásahmi do ľudských práv a slobôd, tak potenciálne väzobné stíhanie je ultimátny zásah do najvzácnejšieho dobra, ktorým človek disponuje - osobnou slobodou, ktorej ochranu garantuje aj Čl. 17 ústavy. Máme taký názor, že nemožno použiť argumentáciu z rozhodnutí o udelení súhlasu na trestné stíhanie sudcu s argumentáciou, ktorú je potrebné aplikovať pri potenciálnom zásahu do osobnej slobody väzobným stíhaním, ktorá je základnou slobodou, pretože umožňuje jeho fyzickú slobodu. Ústavný súd však tieto dve predmetné situácie doteraz nerozlišoval, pretože až na jedinú výnimku, doteraz vždy generálny prokurátor žiadal súhlas iba na trestné stíhanie sudcov.
Túto koncepciu k právomoci ústavného súdu podľa Čl. 136 ods. 3 ústavy použitú v inej právnej situácii, aj keď rozpracovanejšiu, aplikovalo plénum ústavného súdu aj v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 4/2020.
In concreto,
ústavný súd posudzoval, či neprichádza k porušeniu princípu deľby moci voči sudcom a či inštitúty trestného práva nie sú zneužívané zo strany exekutívy a prokuratúry či už (i) s cieľom odvety za konkrétne rozhodnutia sudcov alebo (ii) s úmyslom zabrániť sudcom v rozhodovaní.
3)
Ultimátnou hodnotou, ktorej ústavný súd poskytuje ochranu, je nezávislosť súdnej moci, resp. nemožnosť vyvodzovať zodpovednosť voči sudcom za ich rozhodovanie.
4)
Účelom konania je tak eliminovať prípadnú extrémnu svojvôľu pri vznesení obvinenia, v dôsledku ktorej by mohlo prísť k zneužitiu prostriedkov trestného práva voči sudcovi.Na druhej strane, ústavný súd rezignoval na ochranu a prieskum skutkových (dôkazných) a právnych okolností vzneseného obvinenia, vrátane existencie dôvodného podozrenia z konkrétnej trestnej činnosti, ako aj na návrh na vzatie sudcu do väzby, ktorý je podľa ústavného súdu oprávnený posudzovať autonómne všeobecný súd vo vzťahu k obvineným, vrátane naplnenia abstraktných a konkrétnych väzobných dôvodov.
5)
Dokonca ústavný súd akceptuje situáciu, keď návrh na súhlas s väzobným stíhaním podá generálny prokurátor aj napriek tomu, že návrh prokurátora na vzatie do väzby sudcu nebol na všeobecný súd ešte podaný
6)
, a tak ani nemohol byť súčasťou návrhu podaného na ústavný súd.Ústavný súd zisťoval, či bola v príslušnej procesnej fáze dodržaná forma; či bolo vznesené obvinenie vrátane jeho vykonateľnosti, či bol dodržaný postup podľa trestného práva pred podaním návrhu, ako aj či bola dodržaná lehota podľa Čl. 17 ods. 2 ústavy.
7)
Okrem toho uviedol, že ak by "návrh na vyslovenie súhlasu na vzatie do väzby bol natoľko všeobecný či povrchný, že by z ústavného hľadiska nebolo možno ospravedlniť, prečo je nevyhnutné uprednostniť obmedzenie osobnej slobody sudcu ako reprezentanta nezávislej súdnej moci pred vykonávaním trestného stíhania jeho osoby na slobode", tak by súhlas nedal.
8)
AKO BY MOHOL A MAL ÚSTAVNÝ SÚD POSTUPOVAŤ
Teda ako by mal ústavný súd postupovať a čo by mal vlastne posudzovať? V tejto časti článku ponúkame návrhy, ktoré by ústavný súd, podľa nás, nemal stratiť zo zreteľa pri prejednávaní návrhu generálneho prokurátora na súhlas s väzobným stíhaním sudcu. Ide o východiská a garancie čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudsk
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 6-7/2020
