Väznenie sudcov a prokurátorov počas výnimočného stavu v Turecku

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva ("ESĽP") vo veci je zaujímavé už tým, že sa týka masového zatýkania a väznenia sudcov a prokurátorov (sťažnosť podalo 427 sudcov a prokurátorov, ale rovnako postihnutých bolo takmer tri tisíc sudcov a prokurátorov všetkých stupňov, vrátane najvyšších súdov a ústavného súdu) z dôvodu ich údajného zapojenia sa do pokusu o štátny prevrat, ktorý bol aj dôvodom pre vyhlásenie výnimočného stavu v Turecku. Celkom pochopiteľne tak (a to aj v prepojení na výnimočné stavy vyhlasované v európskych štátoch z dôvodu pandémie COVID-19) nadobúda toto rozhodnutie na význame najmä z hľadiska a) odôvodnenosti vyhlásenia výnimočného stavu, b) zákonnosti a primeranosti opatrení zasahujúcich do ľudských práv počas výnimočného stavu.

Je potrebné hneď na úvod uviesť, že rozhodnutiu vo veci predchádzali precedentné rozhodnutia ESĽP, vydávané na základe sťažností z Turecka, ktoré ESĽP preskúmaval individuálne. V nich sa zásadným spôsobom vyjadril k podstatným otázkam, ktoré boli aj predmetom sťažností preskúmavaných v rámci prípadu . Vzhľadom na to, že sa ESĽP na ne priamo odvolával a jeho závery v prípade nemožno pochopiť bez poznania reálií konkrétnych precedentných rozhodnutí, budú tieto podrobnejšie priblížené, aj keď z časového hľadiska nejde o nové rozhodnutia. Týka sa to aj posúdenia odôvodnenosti vyhlásenia výnimočného stavu, ktoré bolo sprevádzané aj aktiváciou čl. 15 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ("Dohovor"), ktorá umožnila Turecku odstúpiť od časti záväzkov vyplývajúcich mu z Dohovoru. K opodstatnenosti a relevantnosti tohto postupu z pohľadu Dohovorusa ESĽP zásadne vyjadril v rozhodnutí vo veci .

Udalosti, ktoré predchádzali vyhláseniu výnimočného stavu v Turecku v roku 2016, sú verejnosti všeobecne známe, avšak pre pochopenie postupu ESĽP v kontexte jeho predchádzajúcej judikatúry je vhodné si ich pripomenúť. V noci z 15. na 16. júla 2016 sa skupina príslušníkov tureckých ozbrojených síl, ktorí si hovorili "Rada mieru", pokúsila vykonať vojenský prevrat, ktorého cieľom bolo zvrhnúť demokraticky zvolený parlament, vládu a prezidenta Turecka. Počas pokusu o prevrat vojaci pod kontrolou podnecovateľov bombardovali niekoľko strategických štátnych budov, vrátane budovy parlamentu a prezidentského komplexu, zaútočili na hotel, v ktorom bol prezident ubytovaný, zadržali náčelníka generálneho štábu ako rukojemníka, napadli budovy televízií a strieľali do demonštrantov. Počas noci násilia bolo zabitých viac ako 300 ľudí a viac ako 2 500 bolo zranených. Deň po pokuse o vojenský prevrat národné orgány obvinili sieť napojenú na Fetullaha Gülena, tureckého občana žijúceho v USA (v Pensylvánii) a považovaného za vodcu teroristickej organizácie (tak je prezentovaná tureckou vládou), označovanej tureckými orgánmi ako FETÖ/PDY ("Gülenist Terror Organisation/Parallel State Structure"). Príslušné orgány činné v trestnom konaní následne začali niekoľko trestných vyšetrovaní v súvislosti s podozrivými členmi tejto organizácie. Dňa 21. júla 2016 turecké orgány oznámili generálnemu tajomníkovi Rady Európy výnimku z Dohovoru podľa čl. 15 Dohovoru.

Celkom pochopiteľne, vláda už v rámci predložených otázok namietala, že zásahy do ľudských práv boli legitimizované naplnením účelu, pre ktorý bol vyhlásený výnimočný stav a nespadajú tak pod ochranu Dohovoru v zmysle jeho čl. 15, ktorý bol aktivovaný. Preto sa ESĽP musel zaoberať otázkou, či derogácia Dohovoru v zmysle čl. 15 spĺňala nielen formálne náležitosti, ale aj hmotnoprávne podmienky, a teda či v Turecku pri pokuse o štátny prevrat došlo k takému verejnému ohrozeniu "života národa", ktoré by odôvodňovalo výnimku z plnenia záväzkov vyplývajúcich pre Turecko z Dohovoru. Posúdenie ESĽP bolo o to dôležitejšie, že dovtedy ESĽP postupoval vždy podľa precedentného rozhodnutia vo veci kde vytvorením doktríny (široký priestor voľnej úvahy štátu) v zásade stanovil, že je na každom zmluvnom štáte zodpovedajúcom za "život svojho národa", aby určil, či je tento život ohrozený v miere pripúšťajúcej prijímanie výnimočných opatrení. Jedinou výnimkou bol práve vojenský prevrat v Grécku, ktorý v tzv. posúdila Európska komisia pre ľudské práva za taký, že nenapĺňa hmotnoprávne podmienky čl. 15 Dohovoru.

Vo veci ESĽP vzal na vedomie stanovisko vlády, že pokus o vojenský prevrat a jeho následky predstavovali vážne nebezpečenstvo pre demokratický ústavný p