Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Hlasovanie sudcov ústavného súdu a význam odlišných stanovísk
Autorka sa vo svojom článku zaoberá transparentnosťou v hlasovaní sudcov ústavného súdu, ktorú predstavuje na jednej strane zverejňovanie hlasovania jednotlivých sudcov a tiež v určitej miere aj možnosť sudcov pripojiť k rozhodnutiu svoje odlišné stanovisko. V rámci analýzy sa autorka snaží priniesť aj kritický pohľad na problematiku odlišných stanovísk prostredníctvom priblíženia názorov v ich prospech, ako aj názorov, ktoré význam týchto menšinových stanovísk popierajú.
The author, in her article, deals with the transparency in voting of the judges of the constitutional court, represented by publishing of the vote of individual judges on one side and by possibility of the judges to attach their separate opinions to the decision on the other side. In the analysis, the author tries to introduce critical in sghtto the question of separate opinions through the voices in their favour as well as contradictory views denying their importance.
1)
KURILLOVÁ, S.: Hlasovanie sudcov ústavného súdu a význam odlišných stanovísk; Justičná revue, 73, 2021, č. 2, s. 174 - 183.
Hlasovanie sudcov ústavného súdu
Ústavné súdnictvo predstavuje špecifickú formu súdnictva, ktorá pôsobí nezávisle od všeobecných súdov a jeho hlavnou úlohou je kontrola ústavnosti, v konkrétnej aj abstraktnej rovine. Aj napriek tomu, že jednotlivé nálezy a uznesenia uvádzajú, že rozhodol ústavný súd, za rozhodnutím vždy stoja konkrétne osoby - ústavní sudcovia a ich početné diskusie. O tom, že tieto diskusie nie sú vždy jednoduché, nám čosi napovedia odlišné stanoviská, ktoré majú možnosť pripojiť tí sudcovia, ktorí pri výslednom rozhodnutí ostali v menšine, či už s ohľadom na výrok rozhodnutia, alebo jeho odôvodnenie.
Hlasovanie sudcov, ako aj umožnenie vyjadriť nesúhlas, sú úzko späté s demokratickými princípmi transparentnosti a nezávislosti. Vo vzťahu k hlasovaniu ústavných sudcov možno vo 79 svete pozorovať rôznu mieru transparentnosti. Prístupom, ktorý umožňuje najširšiu mieru transparentnosti súdneho rozhodovania, je zverejnenie postoja jednotlivých sudcov, takže máme možnosť vedieť, ktorý sudca hlasoval s väčšinou a ktorí sudcovia hlasovali proti prijatému stanovisku. Takáto miera verejnosti je typická najmä pre anglo-americký typ právnej kultúry, ktorej najznámejším predstaviteľom je Najvyšší súd Spojených štátov amerických.
Za určitý medzistupeň možno označiť uvedenie pomeru hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté. Zástupcom tohto modelu je napríklad nemecký ústavný súd, kde má súd možnosť, nie však povinnosť tento pomer zverejniť
2)
. Najmenej transparentným modelom, ktorý je príznačný pre kontinentálny právny systém, je ten, keď ústavný súd nezverejňuje ani pomer hlasov, ktorým súd v danej veci rozhodol. V rámci tohto modelu niektoré ústavné systémy umožňujú sudcom pripojiť k rozhodnutiu aspoň svoje nesúhlasné stanovisko. Táto možnosť však nie je pravidlom a stále existuje mnoho súdov, ktoré toto právo ústavným sudcom nepriznávajú.Slovenský právny poriadok v súčasnosti nepozná verejné hlasovanie sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd"). Podrobnosti o hlasovanísudcov Ústavného súdu sa nezverejňujú, a to ani ako pomer hlasov, ktorým Ústavný súd rozhodol. V súlade so Zákonom č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon o ÚS"), je rokovanie pléna Ústavného súdu neverejné. Na rokovaniach sa môžu zúčastniť iba zamestnanci kancelárie Ústavného súdu alebo ďalšie osoby, ktoré na rokovanie prizve predseda alebo o ich prítomnosti rozhodne plénum, v prípade ak je ich prítomnosť z procesných dôvodov nevyhnutná. Pri hlasovaní pléna môže byť okrem sudcov prítomný iba zapisovateľ z radu zamestnancov kancelárie Ústavného súdu. Sudcovia hlasujú tajne o veciach podľa článku 136 ods. 2 a ods. 3 Ústavy, ako aj o ďalších personálnych otázkach, na ktorých tajnom hlasovaní sa uznesie aspoň sedem ústavných sudcov. Uvedené však neznamená, že by hlasovanie o ostatných otázkach nebolo tajné z pohľadu verejnosti. Hlasovanie ostáva aj v ostatných otázkach neverejné, avšak hlasovanie ostáva "odtajnené" voči ostatným ústavným sudcom.
Účelom vylúčenia verejnosti z rokovania a hlasovania je najmä sloboda inštitúcie, ale aj sudcov rozhodovať podľa svojho svedomia a presvedčenia a v medziach práva
3)
. Neverejné a tajné hlasovanie je inštitútom, ktorý garantuje ústavným sudcom vnútornú nezávislosť. Sudca môže svoj právny názor a hlasovanie v konkrétnej veci zverejniť sám, prostredníctvom využitia svojho práva pripojiť odlišné stanovisko
4)
.Sudcovia sú, resp. by mali byť najmä nezávislými arbitrami, preto je v tomto neverejnosť prerokovania odôvodnená a je akceptované, že rokovanie sudcov nemusí dosahovať rovnakú mieru transparentnosti v porovnaní s rokovaním priamo volených orgánov. Neverejné hlasovanie v tomto prípade umožňuje lepšie podmienky pre deliberáciu, ktorá je chránená od vonkajších tlakov
5)
. Neverejnosť diskusie zabezpečí, že sudcovia sa budú cítiť menej zodpovední voči prípadným divákom a budú mať voľnejší priestor na slobodné prerokovanie veci bez nátlaku, možnosť vyjadriť sa, zargumentovať aj spochybniť odlišné názory. V prípade verejného prerokovania by mohla byť jednou z hrozieb aj snaha sudcov o vytvorenie si určitého "verejného obrazu", ktorý by si sudca chcel udržať aj za cenu, že by si odoprel možnosť "nepopulárnej" zmeny názoru do budúcnosti
6)
.Ústavní sudcovia sú povinní zachovávať mlčanlivosť nielen počas trvania ich funkcie, ale aj po jej zániku. Aj napriek tomu, že ústavných sudcov môže predseda Ústavného súdu zbaviť mlčanlivosti, táto výnimka sa nevzťahuje na povinnosť zachovávať mlčanlivosť o hlasovaní Ústavného súdu. Sudca Ústavného súdu teda môže zverejniť, ako v konkrétnej veci hlasoval, avšak nemôže prezradiť, ako hlasovali
7)
v konkrétnej veci jeho kolegovia
8)
.Mlčanlivosť súdu o hlasovaní pléna i senátu Ústavného súdu, okrem už spomenutej slobodnej deliberácie, chráni aj kolegialitu a dôveru medzi sudcami Ústavného súdu navzájom. Aby mohli ústavní sudcovia medzi sebou slobodne a bez obáv rokovať, nemali by cítiť tlak verejnosti ani tlak zo strany svojich kolegov
9)
.V súvislosti so zverejňovaním pomeru hlasov ústavných sudcov Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) priblížila vo svojej správe niekoľko argumentov v jeho prospech aj neprospech. Argumentom v prospech zverejnenia pomeru je najmä lepší náhľad do hlasovania, čo môže priniesť presnejší odhad možných zmien judikatúry v budúcnosti. Kritici však môžu na druhej strane tvrdiť, že účelom zverejnenia pomeru hlasov a odlišných stanovísk by nemalo byť predpovedanie budúceho vývoja alebo sily väčšiny. Sila rozhodnutia by mala vždy spočívať v argumentácii a nie v počte hlasov ústavných sudcov.
10)
Stotožňujeme sa s názorom, že neverejnosť deliberácie sudcov má v slovenskom ústavnom systéme svoje opodstatnenie a taktiež veríme, že neverejnosť, resp. tajnosť hlasovania dokážu chrániť nezávislosť a integritu Ústavného súdu ako takého, ako aj jednotlivých ústavných sudcov. Myslímesi však, že zverejnenie pomeru hlasov, ktoré nie je neznáme ani v európskom právnom priestore - a dokonca ani v slovenskom právnom poriadku - by nemuselo predstavovať zásah do nezávislosti. Naopak, mohlo by byť významným zdrojom poznania ústavného práva, ktoré by zároveň do istej miery chránilo verejnosť pred možnou snahou jednotlivých ústavných sudcov skresľovať skutočné hlasovanie prostredníctvom svojich odlišných stanovísk.
Ako sme práve naznačili, aj napriek tomu, že súčasná právna úprava neumožňuje verejnosti poznať podrobnosti hlasovania sudcov Ústavného súdu, mnoho nám dokážu napovedať aspoň ich odlišné stanoviská. Práve odlišné stanoviská a ich význam budeme bližšie skúmať v ďalších častiach tohto článku.
Komparatívny pohľad na odlišné stanoviská
Odlišné stanoviská, separátne stanoviská alebo separátne vóta predstavujú formu nesúhlasu sudcu so stanoviskom väčšiny. V súčasnosti sú v určitej forme zakotvené v ústavných poriadkoch väčšiny európskych štátov. Samozrejme, existuje aj niekoľko výnimiek, medzi ktoré patrí napríklad Belgicko, Luxembursko, Francúzsko, Taliansko či s nami susediace Rakúsko.
Právna komparatistika v oblasti odlišných stanovísk prináša niekoľko úskalí.Aj napriek tomu, že sa vieme pomerne ľahko dopracovať k právnej úprave odlišných stanovísk v rámci európskych štátov v niektorom zo svetových jazykov
11)
, samotná úprava nám často nenapovie viac o využívaní tohto inštitútu v praxi. Odlišné stanoviská ústavných sudcov, ktoré sú pripojené k rozhodnutiam súdu, sú (podobne ako tieto rozhodnutia) vo väčšine prípadov dostupné iba v originálnom jazyku, bez ich anglického prekladu. Podrobnosti o obsahu týchto odlišných stanovísk sa teda dozvedáme iba sprostredkovane, cez odborné články alebo štúdie lokálnych autorov.V nasledujúcich odsekoch tohto článku sme sa rozhodli priblížiť len zopár míľnikov v histórii európskeho práva, ktoré mohli mať vplyv aj na zakotvenie inštitútu odlišných stanovísk v slovenskom ústavnom systéme.
Odlišné stanoviská nemožno považovať za nový inštitút
12)
. V španielskej právnej tradícii poznali podobný inštitút už v 15. storočí, kedy tzv.
"voto reservado"
mohlo byť uvedené v tajnej nezverejnenej knihe. Odlišné stanoviská poznali ešte pred zjednotením aj niektoré štáty na území dnešného Talianska a Nemecka. Návrh nemeckého
"Gerichtsverfassungsgesetz"
v roku 1877 pôvodne tiež počítal so separátnym stanoviskom, avšak z obavy pred ohrozením autority súdu a dobrých vzťahov medzi sudcami bolo nakoniec z návrhu vypustené
13)
.Po páde socialistického režimu prevažne stredoeurópske krajiny prijali nové ústavy, ktoré boli v mnohom ovplyvnené najmä nemeckým ústavným systémom. Následkom toho boli odlišné stanoviská v právnych poriadkoch zakotvené už od vzniku ústavných súdov. Existovali však niektoré výnimky (ako napr. Litva alebo Slovensko), v prípade ktorých bol inštitút zavedený až neskôr. V prípade Litvy bola dôvodom najmä potreba, aby si ústavný súd najskôr vybudoval potrebnú autoritu
14)
.Separátne stanoviská sú typické najmä pre ústavné súdnictvo. Ich využitie v civilnom súdnictve je skôr výnimkou
15)
. Uvedené môže vychádzať aj z odlišností medzi týmito typmi súdov. Ústavné súdy sú totiž nezávislé orgány, ktorých prieskum sa zameriava na ústavnosť v konkrétnej alebo abstraktnej rovine. Ústavné súdy sa od všeobecných súdov odlišujú napríklad aj svojím vzťahom k politike, keďže sa tu čiastočne prelína súdnictvo s politickým prvkom, keď ústavné súdy rozhodujú politické spory a ich rozhodnutia majú výrazný vplyv na politických predstaviteľov štátu. Ústavné súdy majú tiež možnosť ovplyvniť účinnosť legislatívy a teda aj odlišné stanoviská môžu byť prínosom pre ďalší vývoj ústavného práva. V neposlednom rade je ústavné súdnictvo oveľa mladšie než všeobecné súdnictvo. Odlišné stanoviská môžu byť tiež nástrojom, ktorý podporuje väčšiu transparentnosť, čím napomáha legitimizovať činnosť súdu a zvýšiť jeho kredibilitu
16)
.Odlišné stanoviská majú naprieč európskymi štátmi odlišnú formu. Publikovanie odlišného stanoviska je vo väčšine prípadov dobrovoľné a sudca sa teda môže rozhodnúť, či odlišné stanovisko k rozhodnutiu pripojí alebo nie
17)
. Formou vyjadrenia nesúhlasu môže byť napríklad iba uvedenie menšinového stanoviska v zápisnici o hlasovaní
18)
, zverejnenie odlišného stanoviska spolu s väčšinovým rozhodnutím, zverejnenie stanovísk raz ročne v zbierke rozhodnutí,
19)
alebo sú stanoviská zverejnené iba na stránke súdu
20)
.Inštitút odlišného stanoviska pozná aj slovenský ústavný systém. Nebol však od začiatku prítomný v takej forme, ako ho poznáme dnes. Právo sudcu Ústavného súdu podať odlišné stanovisko sa od vzniku samostatnej Slovenskej republiky a od vzniku Ústavného súdu vyvíjalo.
Zákon č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postaveníjeho sudcov, v znení neskorších predpisov (ďalej len "starý zákon o ÚS"), obsahoval pomerne stručnú úpravu s ohľadom na hlasovanie sudcov Ústavného súdu, ako aj pripájanie odlišných stanovísk. Sudca, ktorý s rozhodnutím Ústavného súdu nesúhlasil, nemal právo pripojiť k rozhodnutiu svoje odlišné stanovisko, avšak mal právo, aby sa jeho odlišné stanovisko stručne uviedlo v zápisnici o hlasovaní. Zápisnica o hlasovaní však nebola prístupná verejnosti, čím bolo fakticky aj odlišné stanovisko neverejným. Právo sudcu pripojiť k rozhodnutiu odlišné stanovisko vo forme, ktorú poznáme dnes, zaviedla až novela starého zákona o ÚS č. 226/2000 Z.z. s účinnosťou od 1. augusta 2000. Dôvodová správa k spomínanej novele označovala takéto stanovisko ako "menšinové stanovisko". Spomínaná novela bola predložená skupinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, pričom vychádzala z námetov Ústavného súdu SR, ktorý nedisponuje právom zákonodarnej iniciatívy Právo sudcov ústavných súdov na uverejnenie odlišných stanovísksudcov bolo už v tom čase zavedené vo väčšine krajín Európskej únie, či v celom rade post-socialistických štátov (napr. Česká republika, Ruská federácia, Slovinsko, Chorvátsko, Maďarsko atď.). Tento inštitút bol zároveň obsiahnutý aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo mohlo byť ďalším argumentom v prospech jeho zavedenia
21)
.Súčasný Zákon o ÚS s účinnosťou od 1. marca 2019 priznáva sudcovi Ústavného súdu, ktorý sa zúčastnil hlasovania o rozhodnutí Ústavného súdu (či už ide o rozhodnutie pléna alebo senátu), právo pripojiť k tomuto rozhodnutiu svoje odlišné stanovisko. Odlišné stanovisko sudcu Ústavného súdu sa môže týkať výroku rozhodnutia (tzv. disent sudcu) aj odôvodnenia rozhodnutia (konkurujúce stanovisko). Svoje odlišné stanovisko je sudca povinný vyhotoviť do tridsiatich dní od písomného vyhotovenia rozhodnutia, voči ktorému odlišné stanovisko sudcu smeruje. Ak je odlišné stanovisko vyhotovené v lehote stanovenej Zákonom o ÚS, zverejňuje sa spolu s rozhodnutím, dokonca aj v prípade, ak sa rozhodnutie Ústavného súdu zverejňuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Odlišné stanovisko aj napriek tomu nie je súčasťou rozhodnutia Ústavného súdu
22)
. Odlišné stanoviská sú v súlade so Zákonom o ÚS dobrovoľné, a teda ústavný sudca sa môže slobodne rozhodnúť, či svoje odlišné stanovisko pripojí alebo nie
23)
.Kritický pohľad na odlišné stanoviská
V praxi slovenského, ale aj zahraničných ústavných súdov môžeme pozorovať pomerne časté využívanie inštitútu odlišných stanovísk. V literatúre, ale aj medzi samotnými sudcami má však táto forma vyjadrenia nesúhlasu s väčšinou nielen svojich stúpencov, aj svojich odporcov.
Medzi najčastejšie uvádzanú kritiku patria názory, že odlišné stanoviská (a to najmä tie, ktoré boli pripojené k rozhodnutiam prijatým tesnou väčšinou
24)
) ohrozujú autoritu a prestíž súdu, oslabujú legitimitu súdu a majú za následok, že rozhodnutie súdu je spájané s konkrétnymi osobami a nie súdom ako takým
25)
, čím ohrozujú jednotu súdu a v konečnom dôsledku aj právnu istotu
26)
. Táto neistota môže viesť až k neželanej neprehľadnosti a znížiť presvedčivosť rozhodnutia, keďže je svojím spôsobom rozdelené na stanovisko väčšiny a stanovisko menšiny. Odlišné stanovisko predstavuje zásah do tajnosti rokovania súdu, čo môže ovplyvniť vnímanie nezávislosti a nestrannosti sudcu. Odlišné stanoviská navyše predstavujú pre ústavný súd aj administratívnu záťaž, keďže ich príprava zaberie jednotlivým sudcom ďalší čas
27)
.V neposlednom rade môže byť nesúhlasné stanovisko zneužité sudcom na získanie verejnej pozornosti alebo vlastnej prestíže.
28)
V očiach kritikov preto môže odlišné stanovisko pôsobiť ako strata času, ktorej výsledkom je teoretické dielo bez významných právnych účinkov. Možno sa stretnúť tiež s postojom, že úlohou súdu nie je prispieť do verejnej, teoretickej či akademickej diskusie, ale cieľom je vysloviť konečné rozhodnutie sporov
29)
. Konkurujúce stanovisko môže ústavný sudca navyše použiť aj ako spôsob "oklamania" verejnosti, kedy síceodlišné stanovisko budí dojem, že bol sudca proti navrhovanému rozhodnutiu a to aj napriek tomu, že mohol za rozhodnutie hlasovať alebo ho dokonca obhajovať pred ostatnými sudcami
30)
.Bývalý sudca izraelského najvyššieho súdu A. Barak napríklad označil odlišné stanoviská za nevyhnutné zlo, skôr než dôvod k hrdosti. Sudca by si mal podľa neho v každom prípade starostlivo zvážiť, či potreba vyjadriť konzistentné stanovisko bez disentu v danom prípade nepreváži nad nevýhodami tejto konzistentnosti.
31)
Podobne sa vyjadril aj bývalý sudca Ústavného súdu L. Mészáros. Vo svojich odlišných stanoviskách
32)
uviedol, že aj napriek tomu, že je odlišné stanovisko pre sudcu oslobodzujúce a môže pomôcť vytvoriť dôveru verejnosti (keďže dáva na známosť dialóg z pracovne ústavného súdu
33)
), odlišné stanovisko je vždy prehrou, keďže sa sudcovi nepodarilo presvedčiť väčšinu.Bývalý sudca Ústavného súdu Lubomír Dobrík rozlišuje význam odlišných stanovísk pre rozhodovanie Ústavného súdu vo veci abstraktnej kontroly ústavnosti a konkrétnej kontroly ústavnosti. V prípade abstraktnej kontroly Ústavný súd vystupuje ako jediný súdny orgán ochrany ústavnosti. V tomto prípade aj odlišné stanoviská sudcov predstavujú právny zdroj poznania prejednávaných problémov, ako aj pestrosti názorov jednotlivých členov pléna. Svoje výhrady, naopak, vyjadril k zverejňovaniu odlišných stanovísksudcov najmä v konaniach, kde prichádza k individuálnej kontrole ústavnosti podľa článku 127 ods. 1 Ústavy, kedy Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv alebo slobôd. V takýchto prípadoch by mal byť, podľa jeho názoru, sudca skôr zdržanlivý a poskytovať informácie najmä meritórnym rozhodnutím, ktoré vo výroku koncentruje právne stanovisko k veci.
34)
Zástancom odlišných stanovísk bol na druhej strane napríklad bývalý sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických - Antonin Scalia
35)
, ktorý v nich videl nastavenie zrkadla hlasujúcej väčšine
36)
. Rovnako sa v prospech odlišných stanovískvyjadrila aj sudkyňa kanadského najvyššieho súdu Claire L'Heureux-Dubé, ktorá tieto prirovnala k polyfónii v hudbe. Touto metaforou vyjadrila myšlienku, že rovnako ako hudba, aj právo dokáže rozprávať viacerými hlasmi. Takáto pluralita podnecuje rozvoj práva a tiež právnej kultúry ako takej.
37)
Podľa Ruth Bader Ginsburg, sudkyne Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických, odlišné stanoviská majú svoj význam a mali by byť využívané najmä tam, kde sú v stávke dôležité témy. V prípade, ak nejde o dôležitú otázku, slúži sudcovi ku cti, ak sa svojho odlišného stanoviska vzdá v prospech autority, sily a konzistentnosti inštitúcie.
38)
Dôvodov, pre ktoré sa ústavný sudca rozhodne, že zverejní alebo nezverejní svoje odlišné stanovisko, môže byť niekoľko. Hlavným dôvodom pre zverejnenie odlišnéhostanoviska je väčšinou podstatný nesúhlas sudcu s názorom, resp. odôvodnením väčšiny, a teda menšie názorové odchýlky nemusia byť dostatočné pre napísanie takéhoto stanoviska. Nemožno však vylúčiť ani osobné dôvody sudcu, ako napríklad vôľa nebyť v určitých kruhoch spájaný s daným výsledkom
39)
. Dôvodom pre nepripojenie odlišného stanoviska môže byť napríklad lojalita voči inštitúcii, s čím súvisí, ako už bolo uvedené, určité sebaobmedzenie sa sudcu v prospech autority súdu, najmä v prípadoch, ak pôjde, podľa sudcu, o menej závažnú otázku.Diskusiu ohľadom odlišných stanovísk víria dva základné demokratické princípy, ktorými sú sudcovská nezávislosť a transparentnosť súdneho rozhodovania. V praxi môže byť často problematické nájsť medzi týmito princípmi primeranú rovnováhu
40)
.Nezávislosť sudcu môže byť argumentom v prospech aj v neprospech odlišných stanovísk. Ako sme už uviedli, zverejnenie odlišného stanoviska možno vidieť aj ako oddelenie sa od anonymnej väčšiny, keď sudca prejavuje svoj vlastný názor, ktorý môže spochybniť jeho nestrannosť. Ohrozenie nezávislosti môže byť založené aj na obave, že by boli z tohto dôvodu sudcovia zastrašovaní, resp. dokonca postihovaní za vyjadrenie svojho názoru
41)
. Na druhej strane však zverejnenie odlišného stanoviska vyjadruje slobodu prejavu sudcu, ktorý ukazuje svoju nezávislosť od svojich kolegov sudcov
42)
. Niekedy je zverejnenie odlišného stanoviska sudcu akýmsi očistením sa, aby si vyjadrením nesúhlasu mohol naďalej zachovať svoju osobnú integritu
43)
a to aj napriek tomu, že si je sudca vedomý, že jeho stanovisko nie je záväzné. Ako uviedol vo svojom odlišnom stanovisku sudca Mészáros:
"jednou zo základných čŕt odlišných stanovísk je úprimnosť
"
44)
.Je verejne známe, že ústavné súdy nebudú v každom prípade rozhodovať jednomyseľne a preto vyjadrenie odlišného stanoviska iba potvrdzuje túto skutočnosť. Odlišné stanovisko, navyše, často napomáha napraviť chyby súdu a poučiť sa z nich do budúcnosti
45)
, keďže ostáva priestor pre ďalší výklad. V tejto súvislosti možno spomenúť aj teóriu tzv. "odôvodneného nesúhlasu"
46)
, ktorá vychádza z analytickej filozofie a predpokladá, že racionálny rozhovor medzi dobre informovanými ľuďmi, ktorí sú si vedomí hodnôt, nemusí vždy viesť ku konsenzu. Podľa skupiny filozofov totiž aj racionálny rozhovor môže viesť k pluralite názorov
47)
. Pluralita názorov, navyše, prispieva k zvýšeniu kvality výroku aj odôvodnenia rozhodnutia
48)
, keďže vytvára tlak na väčšinu oprieť rozhodnutie o precízne formulované odborné právne argumenty
49)
.Odlišný výklad rozhodnutia v konečnom dôsledku pomáha správne pochopiť aj právny problém a zvýšiť zároveň právne povedomie v spoločnosti. Okrem laickej verejnosti vyvoláva odlišné stanovisko diskusiu aj v rámci odbornej verejnosti, legislatívy a prispieva k rozvoju ústavného práva
50)
. Treba pripomenúť aj psychologický význam, keď aj "porazená" strana dostáva nádej, že má pre svoje argumenty podporu i medzi sudcami.
51)
Tak ako to potvrdzujú mnohé názory uvedené skôr, aj podľa nás majú odlišné stanoviská svoj zásadný význam nielen pre vedu ústavného práva, ako významný zdroj poznania
52)
, ale aj pre samotných ústavných sudcov, verejnosť a v neposlednom rade aj pre účastníkov prejednávanej veci. Dovolíme si tvrdiť, že špeciálne v prípade rozhodovania Ústavného súdu o zásadných otázkach pri výkone abstraktnej kontroly ústavnosti, majú odlišné stanoviská svoje výhody, ako sú najmä pluralita argumentov a tlak na precíznosť odôvodnenia, ale aj prevahu nad možnou hrozbou narušenia autority a konzistentnosti Ústavného súdu.Záver
V našom článku sme sa snažili priniesť komparatívny pohľad na transparentnosť v hlasovaní sudcov ústavných súdov. Aj napriek tomu, že je vo väčšine európskych krajín hlasovanie sudcov ústavných súdov neverejné, resp. tajné, odlišné stanoviská sú v súčasnosti pomerne často využívaným inštitútom. Aj keď existuje mnoho názorov, podľa ktorých sú menšinové stanoviská ohrozením autority súdu a nezávislosti sudcov, môžeme nájsť minimálne rovnaké množstvo názorov, ktoré vidia ich význam a zastávajú sa ich využívania. A to je niečo, čo možno nazvať paradoxom disentu
53)
. Odlišné stanovisko totiž na jednej strane podkopáva autoritu ústavného súdu, keď ukazuje verejnosti, že sudcovia k rozhodnutiu nedospeli jednomyseľne, že existujú medzi nimi rôzne výklady k danej problematike. Avšak, na druhej strane odlišné stanovisko zároveň posilňuje legitimitu súdov, keďže podporuje širšiu diskusiu a presvedčivejšiu argumentáciu.1) Článok vyjadruje osobné názory autorky a nemusí nevyhnutne vyjadrovať postoje a názory inštitúcií, v rámci ktorých pôsobí.
2) Pomer hlasov, ktorým bolo rozhodnutie prijaté, zverejňuje aj Európsky súd pre ľudské práva. Uvedenie pomeru hlasov umožňuje v rámci všeobecného súdnictva napríklad aj slovenský zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov.
3) ĹALIK, M. - ĹALIK, T.: Zákon o ústavnom súde. Komentár; Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, 640 s.
4) Dôvodová správa k zákonu č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov.
5) FEREJOHN, J. in: Warren, M. E. - Pearse, H.: Designing Deliberative Democracy: The British Columbia Citizen's Assembly; Cambridge University Press, 2008, 252 s.
6) ĽALÍK, M. - ĽALÍK, T.: Zákon o ústavnom súde. Komentár; Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, 640 s.
7) V rozpore s uvedeným napr. sudca Ľalík vo svojom odlišnom stanovisku vo veci PL. ÚS 13/2012 zverejnil hlasovanie sudcov Mészárosa, Horvátha a Lubyho v merite veci.
8) Na tomto mieste by sme radi poznamenali, že súčasná právna úprava, podľa nás, nemusí v každom prípade zabezpečiť, že hlasovanie jednotlivých sudcov ostane naozaj tajným. Vo veciach, o ktorých Ústavný súd rozhoduje v trojčlenných senátoch, totiž pripojenie odlišného stanoviska sudcu, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím prijatým na základe hlasovania ostatných členov senátu, môže byt zároveň prezradením pomeru hlasov v prospech, resp. neprospech rozhodnutia. K takejto situácii môže prísť ojedinele aj v prípade hlasovania sudcov v pléne. Plénum Ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. To znamená, že na prijatie návrhu je potrebných sedem hlasov. Ak by nastala situácia, že by v konkrétnom konaní pripojilo k výroku rozhodnutia odlišné stanovisko šesť'sudcov, v ktorom by prezradili, že hlasovali rozdielne ako väčšina, znamenalo by to (za predpokladu, že bolo v pléne prítomných všetkých 13 sudcov ústavného súdu), že je známy aj výsledok hlasovania zvyšných siedmich sudcov.
9) ĽALÍK, M. - ĽALÍK, T.: Zákon o ústavnom súde. Komentár; Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, 640 s.
10) Správa Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) o odlišných stanoviskách ústavných súdov, prija tá na jej 117. plenárnom zasadnutí v dňoch 14.- 15. decembra 2018.
11) Jedným zo zdrojov je napríklad Projekt Constitute (www.constituteproject.org), ktorý poskytuje anglické znenie aktuálne účinných ústav takmer všetkých nezávislých štátov, vrátane niekoľkých návrhov a historických textov.
12) Pre zaujímavosť si dovolíme uviesť, že odlišné stanovisko malo pomerne veľký význam v židovskom práve. Podľa pravidiel Talmudu totiž v prípade, ak Sanhedrin (židovský súd) rozhodol o treste smrti jednomyseľne, obvinený musel byť oslobodený. Ak sa totiž nenašiel žiaden dôvod na oslobodenie, predpokladalo sa, že niečo nie je v poriadku so súdom. K tomu bližšie: GLATT, E.: The Unanimous Verdict According to the Talmud: Ancient Law Providing Insight into Modern Legal Theory; in: Pace International Law Review Online Companion roč. 3, č. 10, 2013, s. 316335. (Za túto pripomienku ďakujem J. Gyárfášovi.)
13) KELEMEN, K.: Dissenting opinions in Constitutional Courts; German Law Journal, roč. 14, č. 8, 2013, s. 1345 - 1371.
14) KELEMEN, K.: Dissenting opinions in Constitutional Courts. German Law Journal, roč. 14, č. 8,2013, s 1345 - 1371. LAFFRANQUE, J.: Dissenting Opinion and Judicial Independence; in: Juridica International, 8, 2003, s. 162 - 172.
15) Príkladom takejto výnimky sú Španielsko a Estónsko.
16) KELEMEN, K.: Dissenting opinions in Constitutional Courts; German Law Journal, roč. 14, č. 8, 2013, s. 1345 - 1371.
17) Výnimkou je napríklad Grécko. Grécka ústava stanovuje povinné zverejňovanie odlišných stanovísk. Rozhodnutie súdu musí zahŕňať počet nesúhlasných hlasov aj ich odôvodnenie, avšak sudcovia hlasujúci proti väčšine ostávajú v anonymite.
18) Príkladom bola aj Slovenská republika do augusta 2000. V tomto prípade však, podľa nášho názoru, nemožno hovoriť o odlišnom stanovisku v pravom zmysle slova. Takéto odlišné stanovisko totiž nie je verejné, čo zásadne ovplyvňuje aj význam takéhoto odlišného stanoviska. Závery uvedené v tomto článku sa teda na takúto formu nesúhlasu budú vzťahovať iba čiastočne.
19) Napríklad Lotyšsko.
20) Napríklad Slovinsko.
21) Dôvodová správa k zákonu č. 226/2000 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postaveníjeho sudcov, v znení neskorších predpisov.
22) Dôvodová správa k zákonu č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov.
23) Podobne aj ĹALÍK, M. - ĹALÍK, T.: Zákon o ústavnom súde. Komentár; Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, 640 s.
24) Správa Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) o odlišných stanoviskách ústavných súdov, prija tá na jej 117. plenárnom zasadnutí v dňoch 14.- 15. decembra 2018.
25) Podobne aj SVÁK, J.: Votum separatum na ceste k spravodlivosti; in: Justičná revue, roč. 62, č. 3, 2012, s. 343 - 347.
26) KELEMEN, K.: Dissenting opinions in Constitutional Courts; German Law Journal, roč. 14, č. 8, 2013, s. 1345 - 1371. ĹALÍK, M. - ĹALÍK, T.: Zákon o ústavnom súde. Komentár; Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, 640 s.
27) Veľmi zaujímavým názorom z praxe Ústavného súdu, ktorý prezentuje Ĺ. Dobrík, je aj prítomnosť poradcov pri príprave odlišného stanoviska. Každý sudca Ústavného súdu má v zmysle Zákona o ÚS právo na pridelenie najmenej štyroch súdnych poradcov. Poradca je povinný riadiť sa pri výkone svojej funkcie pokynmi sudcu a úlohou poradcu je najmä príprava podkladov pre rozhodovanie, spracúvanie konceptov rozhodnutí a plnenie ďalších odborných úloh. Ako sme však konštatovali už skôr, poradca nie je oprávnený zúčastňovať sa na rokovaniach a hlasovaní Ústavného súdu. Z týchto rokovaní sa v súlade so zákonom nespisuje zápisnica, preto poradcovia dostávajú informácie iba sprostredkovane od konkrétneho sudcu a prostredníctvom konečnej verzie rozhodnutia určenej na podpis predsedajúcemu. Bližšie pozri: DOBRÍK, Ĺ.: Votum separatum v praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky; in: Justičná revue, roč. 62, č. 8-9, 2012, s. 891 - 897.
28) LAFFRANQUE, J.: Dissenting Opinion and Judicial Independence; in: Juridica International, 8, 2003, s. 162- 172; podobne aj odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa vo veci PL. ÚS 21/2014.
29) Správa Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) o odlišných stanoviskách ústavných súdov, prija tá na jej 117. plenárnom zasadnutí v dňoch 14.- 15. decembra 2018.
30) ĹALIK, M. - ĹALIK, T.: Zákon o ústavnom súde. Komentár; Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, 640 s.
31) BARAK, A.: The Judge in a Democracy; Princeton: Princeton University Press, 2006, 368 s.
32) Odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa vo veci PL. ÚS 22/2014 a PL. ÚS 21/2014.
33) Podobne sa vyjadrila aj K. Kelemen, podľa ktorej odlišné stanoviská často odhalia fakty, ktoré verejnosti pomôžu lepšie pochopiť, ako súd dospel k danému rozhodnutiu. To platí špeciálne v prípade konkurujúcich stanovísk, ktorých cieľom je často práve bližšie objasnenie názoru súdu a zameranie pozornosti na niektoré konkrétne aspekty rozhodnutia. Bližšie k tomu: KELEMEN, K.: The Road from the Common Law to East-Central Europe: The Case of the Dissenting Opinion; in: Cserne, P.-Konczol, M.: Legal and Political Theory in the Post-National Age, Frankfurt: Peter Lang Publ., 2011, s. 118 - 134.
34) DOBRÍK, Ĺ.: Votum separatum v praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky; in: Justičná revue, roč. 62, č. 8-9, 2012, s. 891 - 897.
35) SENIOR, J.: In Conversation: Antonin Scalia; in: New York magazine, 2013. dostupné on-line: http://nymag.com/news/features/antonin-scalia-2013-10/
36) Podobne aj odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza vo veci PL. ÚS 45/2015.
37) L'HEUREUX-DUBÉ, C.: The Dissenting Opinion: Voice of the Future?; in: Osgoode Hall Law Journal, roč. 38, č. 3, 2000, s. 495 - 517.
38) BADER GINSBURG, R.: The Role of Dissenting Opinions; in: Minnesota Law Review, roč. 95, č. 1,2010, s. 1- 8.
39) GRIMM, D.: Some Remarks on the Use of Dissenting Opinions in Continental Europe; in: Global Constitutionalism, Yale Law School, 2008.
40) KELEMEN K.: Dissenting opinions in Constitutional Courts; German Law Journal, roč. 14, č. 8, 2013, s. 1345 - 1371.
41) SVÁK, J.: Votum separatum na ceste k spravodlivosti; In: Justičná revue, roč. 62, č. 3, 2012, s. 343 - 347.
42) ĹALIK, M. - ĹALIK, T.: Zákon o ústavnom súde. Komentár; Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, 640 s.
43) Maďarský sudca Imre Voros na priblíženie významu odlišných stanovísk použil latinský výraz "Dixi et salvavi animam meam", ktorý v preklade znamená: povedal som a (tým) som zachránil svoju dušu. Na toto slovné spojenie odkázal vo svojom odlišnom stanovisku k rozhodnutiu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 24/2014 aj sudca Lajos Mészáros.
44) Odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa vo veci PL. ÚS 12/2012.
45) Sudca Scalia videl výhodu odlišných stanovísk aj v prípade, ak by sa v budúcnosti ukázalo, že konkrétne rozhodnutie súdu bolo zjavnou chybou. V takom prípade by bolo utešením, že sa môžeme obzrieť späť a uvedomiť si, že existovali sudcovia, ktorí si túto hrozbu už v tom čase uvedomili a využili svoj hlas, aby na ňu upozornili. Pozri aj SCALIA, A: Dissents; in: OAH Magazine of History, roč. 13, č. 1, 1998, s. 18 - 23.
46) L. Mészáros používa aj pojem "tolerovaná" nejednota. K tomu bližšie odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa vo veci PL. ÚS 5/2013, alebo MÉSZÁROS, L.: Obsahové a formálnoprávne poňatie votum separatum a jeho úloha pri zjednocovaníjudikatúry ústavného súdu; in: Zborník konferencie Zjednocovanie a vývoj judikatúry ústavných súdov, 25. - 27. októbra 2000, Levoča, Ústavný súd Slovenskej republiky, 2000, s. 115 - 116.
47) BESSON, S.: The Morality of Conflict - Reasonable Disagreement And The Law; Oxford: Hart Publishing, 2005, 624 s. MCMAHON, CH.: Reasonable Disagreement, A Theory of Political Morality; Cambridge: Cambridge University Press, 2009, 212 s.
48) Bývalý sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických - Antonin Scalia sa vyjadril v prospech odlišných stanovísk, keď vyslovil, že podporuje nesúhlas zo strany iného sudcu s väčšinovým rozhodnutím, ktoré napísal, keďže jednomyseľné rozhodnutia majú často veľmi nízku mieru argumentácie. Odlišné stanovisko teda môže v takýchto prípadoch nastaviť väčšine zrkadlo, keď sa táto bude musieť vysporiadať aj s argumentmi v neprospech, čím nakoniec posilní presvedčivosť rozhodnutia. Bližšie pozri: SENIOR, J.: In Conversation: Antonin Scalia; in: New York magazine, 2013. dostupné on-line: http://nymag.com/news/features/antonin-scalia-2013-10/
49) Dôvodová správa k zákonu č. 226/2000 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
50) Tento názor vyslovil aj zákonodarca v dôvodovej správe k novele starého zákona o ÚS, ktorá prvýkrát umožnila sudcom vyjadriť svoj odlišný názor aj verejne. Podľa tejto dôvodovej správy totiž toto právo nie je iba prostriedkom sebarealizácie sudcu, ktorý nesúhlasí s väčšinovým návrhom, ale predstavuje prínos aj pre ďalšie smerovanie judikatúry Ústavného súdu i ústavnej teórie. Odlišné stanovisko ako významný prvok pri rozvoji právnej doktríny potvrdil zákonodarca aj v dôvodovej správe k Zákonu o ÚS.
51) LAFFRANQUE, J.: Dissenting Opinion and Judicial Independence; in: Juridica International, 8, 2003, s. 162- 172. ĹALÍK, M. - ĹALÍK, T:Zákon o ústavnom súde. Komentár; Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, 640 s. SVÁK, J.: Votum separatum na ceste k spravodlivosti; in: Justičná revue, roč. 62, č. 3, 2012, s. 343 - 347.
52) Na tomto mieste si dovolíme uviesť, že náš názor na význam odlišných stanovísk môže do istej miery ovplyvňovať aj skutočnosť, že tieto tvoria dôležitý zdroj poznania, keďže im venujeme osobitnú pozornosť v rámci svojho doktorandského štúdia.
53) Tento pojem predstavil napríklad Hemi Mistry. Bližšie: MISTRY, H.: The Paradox of Dissent: Judicial Dissent and the Projects of International Criminal Justice; in: Journal of International Criminal Justice, roč. 13, č. 3, 2015, s. 449 - 474.
Vydanie Justičná revue 2/2021
