Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Prípustnosť dovolania

1. (ďalej len "ústavný súd") bola 24. apríla 2008 doručená sťažnosť Ing. V. S. (ďalej len "sťažovateľ"), doplnená podaním zo 16. mája 2008, ktorou sa domáhal zrušenia uznesenia Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 3 Cdo 220/2007 zo 14. februára 2008 a rozsudku Krajského súdu v B . B. (ďalej len "krajský súd") sp. zn. 15 Co 41/2007 z 27. júna 2007 s tvrdením, že nimi boli porušené jeho základné práva garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR (ďalej aj "ústava"), ako aj práva garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") a právo podľa čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj "listina").

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietané porušenie svojich základných práv videl v niekoľkých aspektoch. Zásah do práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces videl hlavne v reštriktívnom poňatí prípustnosti a dôvodnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP") a zamieňaní si týchto pojmov v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu a zásah do práva na slobodu prejavu a šírenia informácií videl v meritórnom rozhodnutí krajského súdu, ktorý mu uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni za niečo, čo on považoval za hodnoverné so skutočnosťou, a teda právne dovolené. Uviedol, že cieľom jeho kritiky nebolo poškodiť žalujúce učiteľky, ale oznámiť isté informácie a myšlienky týkajúce sa výchovno-vzdelávacích procesov na Gymnáziu J. Chalúpku v B., teda otázky verejného záujmu a tlakom verejného mienenia primäť učiteľov tento nesporný fakt zmeniť.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

a)

b)

c)

4. Ústavný súd uznesením z 22. mája 2008 sťažnosť prijal na ďalšie konanie a na návrh sťažovateľa odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí až do rozhodnutia vo veci samej.

5. Na výzvu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho súdu, ktorý uviedol, že

Podľa jeho názoru aj nariadenie dokazovania v určitom smere dôležité pre vyriešenie právnej otázky je relevantné na posúdenie, či nižšie postavený súd rešpektoval názor najvyššieho súdu, či zameranie dokazovania bolo naozaj také, aby sa vyriešila dôležitá právna otázka. Pri takomto postupe by preto nemal najvyšší súd skúmať iba formálnu stránku prípustnosti dovolania, ale zaoberať sa vecou meritórne, či napadnuté rozhodnutie je vecne správne, a tak posúdiť dôvodnosť dovolania v intenciách § 238 ods. 2 v spojení s § 242 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej ej "OSP"). Ponechával preto na úvahu ústavnému súdu, či z tohto hľadiska nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv tak, ako ich uviedol v sťažnosti, keď najvyšší súd jeho dovolanie odmietol.

Predseda krajského súdu v stručnom vyjadrení navrhoval sťažnosť zamietnuť, lebo napadnutými rozhodnutiami nedošlo k namietanému porušeniu označených základných práv. Obidvaja predsedovia všeobecných súdov netrvali na ústnom pojednávaní.

6. Ústavný súd si vyžiadal namietané rozhodnutia všeobecných súdov a relevantný spis, z ktorých zistil tieto skutočnosti:

7. (ďalej len "okresný súd") rozsudkom z 23. júna 2003 č. k. 1 C 29/2001-225, uložil sťažovateľovi povinnosť zdržať sa v budúcnosti verejných tvrdení, že žalobkyne 1, 2 a 3 sú zodpovedné za smrť jeho syna Michala.

Ďalej ho zaviazal v lehote 15 dní zaslať žalobkyniam a riaditeľovi Gymnázia J. Chalúpku v B., PhDr. M. G. písomné ospravedlnenie tohto znenia: