Právo na spravodlivý proces / Právo na zákonného sudcu / Právo na účinný právny prostriedok / Dovolanie v trestnom konaní (ZSP 58/2019)

1. Ústavnému súdu SR (ďalej len "ústavný súd") boli 7. decembra 2009 doručené dve sťažnosti JUDr. P. P. (ďalej len "sťažovateľ"), ktorými namietal porušenie označených základných práv postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") v trestnom konaní vedenom proti nemu ako obvinenému (neskôr obžalovanému a odsúdenému) pre trestný čin podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej aj "TZ").

2. V prvej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava"), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17. septembra 2009 ako dovolacieho súdu v jeho trestnej veci, ktorým najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (ďalej aj "TP") odmietol jeho dovolanie. Súčasne v tejto sťažnosti namietal porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 2/2007 z 9. septembra 2008 ako odvolacieho súdu, ktorým tento zamietol jeho odvolanie proti rozsudku bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 15/2005 z 30. novembra 2006 (ďalej len "špeciálny súd" a "rozsudok špeciálneho súdu"). Uvedeným rozsudkom špeciálneho súdu bol sťažovateľ na tam uvedenom skutkovom základe uznaný za vinného z trestného činu podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3 písm. b) TZ účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba v trvaní štyroch rokov. Súčasne mu bol uložený trest prepadnutia veci - sumy 30 000 Sk, ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu.

3. V druhej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 2/2009 zo 17. septembra 2009 ako dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd podľa § 382 TP per analogiam s odkazom na § 368 ods. 1 TP odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 2/2007 z 9. septembra 2008, ktorým tento zamietol sťažnosť proti uzneseniu špeciálneho súdu z 30. novembra 2006, ktorým bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta 40 000 Sk. Súčasne v tejto sťažnosti namietal porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 2/2007 z 9. septembra 2008 ako sťažnostného súdu. Naostatok sťažnosťou namietal aj konanie a rozhodovanie najvyššieho súdu ako sťažnostného, resp. dovolacieho súdu v súvislosti so skôr uloženou poriadkovou pokutou uznesením špeciálneho súdu z 5. septembra 2006. Išlo o uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 60/2006 z 21. septembra 2006 a sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 z 19. júla 2007.

4. Uznesením ústavného súdu z 31. marca 2010 boli uvedené veci prijaté na ďalšie konanie a spojené na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 129/2010.

5. Z obsahu sťažností vyplynulo, že sťažovateľ bol advokátom, ktorý v rámci obhajoby svojho obvineného klienta, podľa záverov právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov požiadal kolegyňu advokátku ako obhajkyňu spoluobvineného, aby ovplyvnila svojho klienta tak, aby tento zmenil svoju výpoveď na prospech klienta sťažovateľa. Za to jej sľúbil úplatok, čo prvotne odmietla, avšak neskôr, potom, ako bola ustanovená za agenta v zmysle § 88b ods. 1 TP (účinného do 31. decembra 2005) a spoluobvinený zmenil svoju výpoveď, boli peniaze odovzdané s tým, že časť mala byť určená pre ňu a časť pre spoluobvineného.

6. Konaniu a rozhodovaniu najvyššieho súdu v merite jeho trestnej veci - teda v konaní o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku špeciálneho súdu a v konaní o dovolaní proti zamietavému uzneseniu odvolacieho súdu sťažovateľ vytýka, že najvyšší súd ako súd odvolací aj dovolací:

(i) absolútne nezohľadnil dôkazné vady v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi, keď založil svoje rozhodnutie na procesne nepoužiteľných dôkazoch (kolegyňa advokátka - agent provokatér), na nepreskúmateľnom odôvodnení,

(ii) svojvoľne akceptoval kvalifikáciu skutku ako trestný čin podplácania, hoci judikatúra podobné konanie kvalifikuje ako návod na trestný čin krivej výpovede (Výber rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR č. 3/1981),

(iii) v dôsledku toho rozhodoval nepríslušný súd (špeciálny, namiesto okresného súdu),

(iv) ktorý nemal atribút nezávislého a nestranného súdu, lebo sudcov "vyberala" výkonná zložka štátnej moci (previerky NBÚ u sudcov), pričom vzniesol aj námietku, že v odvolacom senáte rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený,

(v) a neprípustne kriminalizoval konanie sťažovateľa, keď ho urobil zodpovedným (vinným) zo spáchania trestného činu, ktorého znaky v jeho konaní neboli naplnené.

7. Vo vzťahu ku konaniu a rozhodovaniu najvyššieho súdu ako sťažnostnému súdu a dovolaciemu súdu v súvislosti s preskúmavaním uznesenia špeciálneho súdu o uložení poriadkovej pokuty okrem už uvedeného sťažovateľ namieta, že odmietnutím dovolania ako neprípustného došlo k zásahu do jeho označených práv. Sťažovateľ bol na rozdiel od najvyššieho súdu názoru, že aj proti uzneseniu odvolacieho súdu o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty je dovolanie prípustné, a to vychádzajúc z obsahu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv, napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu zrušil, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

9. Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k prijatým sťažnostiam listom zo 7. mája 2010 tak, že "z obsahu rozhodnutí najvyššieho súdu jasne vyplýva jeho postoj k danej problematike, ako aj dôvody každého z rozhodnutí. Najvyšší súd v tomto smere v súčasnosti nezisťuje dôvod na zmenu svojich pôvodných stanovísk.". Zároveň oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a pripojil vyžiadané súdne spisy.

10. Zástupkyňa sťažovateľa na výzvu ústavného súdu listom z 3. mája 2010 oznámila, že súhlasí s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

11. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o ústavnom súde") a sťažnosti boli prerokované a rozhodnuté na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. Po posúdení sťažností a ich príloh, uznesení najvyššieho súdu, obsahu vyžiadaných súdnych spisov a vyjadrenia k sťažnosti, dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je v časti dôvodná.

(v tejto časti nálezu (p. č. 12) súd odkazuje na čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 127 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru - pozn. red.)

13. Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že ustanovujú všeobecné súdy ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v SR rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako "pánom zákonov" prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie (a súvisiacich práv) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

14. V konaní o sťažnostiach sťažovateľa bolo takto primárnou úlohou ústavného súdu posúdiť, či interpretácia a aplikácia Trestného poriadku, prípadne Trestného zákona bola zlučiteľná s ústavou a dohovorom, teda či napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do označených práv sťažovateľa.

15. V rámci vymedzeného rozsahu ústavno-súdneho prieskumu sa ústavný súd najskôr zao