K niektorým procesnoprávnym súvislostiam vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti členov štatutárnych orgánov

Trestnoprávna zodpovednosť členov štatutárneho orgánu prichádza do úvahy v prípade, ak z ich strany dôjde k naplneniu znakov skutkovej podstaty niektorého z trestných činov uvedených v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len " "). Ako sme uviedli v úvode tejto štúdie, z pohľadu členov štatutárneho orgánu pôjde spravidla o trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 a § 238 Trestného zákona, ale môže ísť aj o trestný čin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona.

Trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku predstavujú dve základné skutkové podstaty, ktoré sú upravené v § 237 a § 238 Trestného zákona. Pri obidvoch spočíva ich objektívna stránka v porušení povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzného právneho predpisu, resp. ktorá bola uložená právoplatným rozhodnutím súdu, a v prípade § 237 Trestného zákona aj vtedy, ak táto povinnosť vyplýva zo zmluvy. Ide pritom o blanketovú skutkovú podstatu, pretože Trestný zákon v nej odkazuje na iný všeobecne záväzný právny predpis, ktorého porušenie spôsobuje trestno-právne následky. V tomto prípade ide konkrétne o Obchodný zákonník, ktorý upravuje povinnosti členov štatutárnych orgánov. K naplneniu objektívnej stránky sa síce vyžaduje porušenie mimotrestnej povinnosti, avšak nie aj vznik mimotrestnej zodpovednosti (napríklad zodpovednosti za škodu).

Medzi povinnosťou opatrovať a povinnosťou spravovať cudzí majetok, podľa nášho názoru, nie je nutné hľadať významnejšie obsahové rozdiely. Ich obsahom bude vždy povinnosť starostlivosti o majetok patriaci tretej osobe, ktorý zase v sebe implikuje najmä povinnosť zabezpečiť jeho ochranu a zhodnocovanie. Taktiež je potrebné dodať, že nie je dôležité, či bude v právnom predpise, v rozhodnutí súdu alebo v zmluve táto povinnosť výslovne označená ako "povinnosť opatrovať majetok" či "povinnosť spravovať majetok", ale postačí, ak daná povinnosť bude obsahovo zodpovedať povinnosti starostlivosti.

V prípade trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku sa porušenie danej povinnosti musí týkať cudzieho majetku. Cudzí majetok je taký majetok, ktorý hoci čo i len sčasti nepatrí páchateľovi. Z pohľadu člena štatutárneho orgánu preto bude cudzím majetkom majetok obchodnej spoločnosti, a to aj za predpokladu, že člen štatutárneho orgánu bude mať v obchodnej spoločnosti majetkovú účasť (t. j. obchodný podiel alebo akcie). V tejto súvislosti je však sporný vznik trestnoprávnej zodpovednosti člena štatutárneho orgánu v situácii, kedy tento bude zároveň výlučným spoločníkom obchodnej spoločnosti. Domnievame sa, že hoci by v takomto prípade síce došlo k naplneniu všetkých formálnych znakov trestného činu, no aj tak by nemalo dôjsť k spáchaniu trestného činu. V tejto súvislosti by bolo možné uvažovať o súhlase poškodeného, ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť v zmysle § 29 Trestného zákona. Spoločník a člen štatutárneho orgánu je totiž tá istá osoba, a preto možno usudzovať, že akékoľvek úkony zo strany člena štatutárneho orgánu boli realizované "so súhlasom" obchodnej spoločnosti, resp. jej valného zhromaždenia, ktorého pôsobnosť vykonáva jediný spoločník.

Porušenie povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok musí viesť k vzniku škody na strane dotknutého subjektu. V prípade § 237 Trestného zákona postačí vznik malej škody (266,01 EUR), kým v prípade § 238 Trestného zákona je potrebný vznik značnej škody (26 600 EUR). Medzi porušením danej povinnosti a vznikom škody teda musí byť príčinná súvislosť. Základom skúmania príčinnej súvislosti je podľa trestnoprávnej náuky teória podmienky ( ), podľa ktorej je príčinou každý jav, bez ktorého by iný jav buď vôbec nenastal, alebo by nenastal takým spôsobom, akým napokon nastal. V objektívnej realite sa však spravidla objavuje mnoho javov a ich príčin, pričom môže dochádzať aj k tzv. kauzálnym reťazcom, kedy následok jednej udalosti vyvoláva ďalší následok atď. Na zodpovedanie otázky, či konanie páchateľa bolo v príčinnej súvislosti s relevantným trestnoprávnym následkom sa v trestnom práve spravidla používa aj zásada umelej izolácie javov a zásada gradácie príčinnej súvislosti.

Hlavný rozdiel medzi skutkovými podstatami trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 a § 238 Trestného zákona spočíva najmä v požadovanej forme zavinenia, teda v ich subjektívnej stránke. Skutková podstata trestného činu podľa § 237 Trestného zákona vyžaduje úmyselné zavinenie. Na druhej strane, pri skutkovej podstate podľa § 238 Trestného zákona sa zase vyžaduje zavinenie z nedbanlivosti. Zavinenie sa musí vzťahovať na všetky znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu, čo je v tomto prípade konanie páchateľa (zakladajúce porušenie povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok), vznik škody na strane obchodnej spoločnosti a príčinná súvislosť medzi konaním a vznikom škody.

Subjektom, resp. páchateľom tohto trestného činu môže byť fyzická osoba alebo právnická osoba, ak sú nositeľmi zákonom alebo súdom uloženej povinnosti opatrovať alebo spracovať cudzí majetok, pričom v prípade § 237 Trestného zákona môže ísť aj o takú osobu, ktorá túto povinnosť prevzala zmluvne. Ide o špeciálny subjekt v zmysle § 128 ods. 8 Trestného zákona, keďže člena štatutárneho orgánu zaväzuje daná povinnosť vzhľadom na jeho funkciu, resp. postavenie. Platí, že páchateľmi trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku môžu byť aj všetci členovia štatutárneho orgánu (napríklad predstavenstva) poškodenej obchodnej spoločnosti, a to najmä vtedy, ak išlo o kolektívne rozhodnutie štatutárneho orgánu. Kolektívne prijatie daného rozhodnutia teda v žiadnom prípade nezbavuje trestnoprávnej zodpovednosti členov štatutárneho orgánu (fyzických osôb). Na druhej strane je však potrebné túto zodpovednosť posudzovať individuálne u každého člena štatutárneho orgánu.¹⁵⁾

Objektom tohto trestného činu je ochrana majetku fyzických osôb, právnických osôb, štátu či územnej samosprávy pred akýmkoľvek poškodením zo strany osoby, ktorá je povinná k jeho opatrovaniu alebo spravovaniu. Nepriamo je tým chránený aj vzťah dôvery medzi osobou vlastniacou daný majetok, a páchateľom, ktorý túto dôveru zneužil. Vzhľadom na takto vymedzený objekt patrí trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku z hľadiska systematiky medzi trestné činy proti majetku, ktoré sú upravené vo štvrtej hlave Trestného zákona.

Taktiež je možné poukázať na možný súbeh tohto trestného činu s niektorými ďalšími (konkurujúcimi si) trestnými činmi, ktoré v súvislosti s porušením povinnosti člena štatutárneho orgánu prichádzajú do úvahy. Ak by porušenie povinností člena štatutárneho orgánu spočívalo v tom, že tento si prisvojí veci, ktoré mu boli zverené, tak v tom prípade sa dopustí výlučne trestného činu sprenevery podľa § 213 Trestného zákona, pretože súbeh týchto dvoch trestných činov je z dôvodu subsidiarity vylúčený. Ak by zo strany člena štatutárneho orgánu pri porušení jeho povinností došlo zároveň k machinácii či k falšovaniu účtovných dokladov (najmä na účel zakrytia nevýhodných majetkových operácií), prichádza do úvahy spáchanie trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 Trestného zákona. Aj v tomto prípade je však súbeh týchto dvoch trestných činov z dôvodu subsidiarity vylúčený, lebo trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku je tzv. poruchovým trestným činom, pričom trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie je tzv. ohrozovacím trestným činom. Preto by sa člen štatutárneho orgánu dopustil iba trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku.