Legalis

Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Rozšírené vyhľadávanie

Online časopis

M. S. proti Slovenskej republike a Ukrajine rozsudok z 11. júna 2020 k sťažnosti č. 17189/11

______________________________
čl. 3 • vyhostenie (Ukrajina) • zlyhanie ukrajinských orgánov pri preskúmanísťažovateľovho strachu z prenasledovania v Afganistane pred jeho vyhostením • zameranie sa na formálne dôvody pre zamietnutie žiadosti o udelenie azylu • rozporuplné závery týkajúce sa dokladov totožnosti sťažovateľa a určenia jeho krajiny pôvodu • doručenie rozhodnutia sťažovateľovi až po jeho transporte na letisko tri dni pred jeho vyhostením • iracionálne závery vnútroštátneho súdu, pokiaľ ide o príkaz na vyhostenie, na základe preskúmania zastaraných informácií týkajúcich sa možnej hrozby v Afganistane
čl. 5 ods. 2 a 4 (Ukrajina) • sťažovateľ neoboznámený v jazyku, ktorému rozumie, s právnymi dôvodmi jeho zadržania a konania týkajúceho sa jeho zadržania • absencia tlmočníka alebo advokáta v konaní
čl. 34 (Ukrajina) • dodržanie záväzku orgánov nebrániť vo výkone práva na podanie sťažnosti
______________________________
V prípade M. S. v. Slovenská republika a Ukrajina,
Európsky súd pre ľudské práva (piata sekcia), zasadajúc v komore v zložení:
Síofra O'Leary,
predsedníčka,
Ganna Yudkivska,
Yonko Grozev,
Alena Poláčková,
L etif Huseynov,
Lado Chanturia,
Anja Seibert-Fohr,
sudcovia,
a Claudia Westerdiek,
tajomníčka sekcie,
berúc do úvahy:
sťažnosť proti Slovenskej republike a Ukrajine, podanú na Súd podľa článku 34 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") afganským občanom, pánom M. S. (ďalej len "sťažovateľ"), 16. marca 2011;
rozhodnutie o oznámení námietok uvedených ďalej v odseku 1 vládam Slovenskej republiky a Ukrajiny a o vyčiarknutí zo zoznamu a vyhlásení zvyšku sťažnosti za neprijateľný;
rozhodnutie predsedu sekcie povoliť intervenovať v písomnom konaní (článok 36 ods. 2 Dohovoru a pravidlo 44 ods. 2) Úradu vysokého komisára Organizácie spojených národov pre utečencov a slovenskej mimovládnej organizácii Liga za ľudské práva;
rozhodnutie nezverejniť meno sťažovateľa;
po prerokovaní na neverejnom zasadnutí 17. marca 2020,
vyhlasuje tento rozsudok, ktorý bol prijatý v uvedený deň:
ÚVOD
1. Sťažovateľ sa sťažoval, že slovenské orgány, ktoré ho zadržali po tom, čo prekročil hranicu z Ukrajiny, ho v rozpore s článkom 5 ods. 2 Dohovoru neoboznámili s dôvodmi jeho zadržania. Potom ho v rozpore s článkom 3 vrátili na Ukrajinu, kde bol zadržiavaný v neadekvátnych podmienkach, bez ohľadu na jeho údajné postavenie maloletého. V rozpore s článkom 3, článkom 5 ods. 1, 2 a 4 a článkom 13 Dohovoru sa nemohol efektívne zúčastniť na konaní týkajúcom sa jeho zadržania a napokon bol vrátený do Afganistanu bez náležitého posúdenia hrozieb, ktorým tam čelil. Nakoniec tvrdil, s odvolaním sa na článok 34, že na Ukrajine bolo zástupcovi mimovládnej organizácie zabránené dostať sa k nemu, čím mu bolo zamedzené v podaní žiadosti o vydanie predbežného opatrenia na Súd.
SKUTKOVÝ STAV
2. Sťažovateľ žije v Afganistane. Pred Súdom ho zastupoval pán A. Maksymov, advokát pôsobiaci v Kyjeve, ktorý bol v čase podania sťažnosti zamestnancom zastupiteľskej kancelárie Hebrejskej spoločnosti pre pomoc prisťahovalcom (ďalej len "HIAS") na Ukrajine.
3. Vládu Slovenskej republiky zastupovala jej zástupkyňa, pani M. Pirošíková. Vládu Ukrajiny zastupoval jej zástupca, ktorým bol naposledy pán I. Lishchyna.
4. Sťažovateľ tvrdil, že sa narodil v roku 1993 alebo 1994, avšak orgány v Slovenskej republike a na Ukrajine zaznamenali ako jeho dátum narodenia 14. január 1992 (pozri ďalej odseky 9,18a 26). Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľ predložil Súdu spolu s formulárom sťažnosti fotokópiu jeho afganského dokladu totožnosti, v pôvodnom jazyku, s rozmermi 6x7 cm, a jeho "neoficiálny preklad" do angličtiny, urobený právničkou zastupiteľskej kancelárie HIAS na Ukrajine. Podľa prekladu v kolónke dokladu označenej "dátum narodenia a vek" bolo uvedené "vek 8 rokov v roku 2002". Sťažovateľ Súdu predložil aj fotografiu, ktorá podľa neho dokazovala, že vyzeral ako tínedžer.
I. UDALOSTI V AFGANISTANE A SŤAŽOVATEĽOVA CESTA NA SLOVENSKO
5. Sťažovateľ žil pred tým, ako opustil Afganistan, v provincii Kundúz na severe krajiny.
6. Podľa sťažovateľa, jeho otec pracoval na Ministerstve pre bezpečnosť Afganistanu. Po tom, čo zatkol istých drogových dílerov, bol v roku 2005 zabitý neznámymi ľuďmi, pravdepodobne napojenými na Taliban. V roku 2010 sťažovateľov strýko z matkinej strany dostal výhražný list. Sťažovateľ presne nevedel, čo bolo jeho obsahom, ale jeho strýko predpokladal, že sťažovateľovi "tiež hrozí nebezpečenstvo súvisiace so zabitím jeho otca", a preto zariadil všetko tak, aby sťažovateľ mohol opustiť krajinu.
7. Ďalej podľa sťažovateľa, v máji 2010 prevádzači sťažovateľa autom odviezli do Tadžikistanu, kde použitím svojho pasu prekročil hranice. Následne mu prevádzači pas zobrali. Potom cestoval do Kirgizska, Kazachstanu a Ruska.Zostal mesiac v Moskve a potom, začiatkom júla 2010, vstúpil na územie Ukrajiny. Tri mesiace sa zdržiaval v Kyjeve. Počas sťažovateľovej cesty na Ukrajinu ho sprevádzal jeho švagor (manžel jeho sestry). Na Ukrajine sa sťažovateľ a jeho švagor rozdelili. Jeho švagrovi sa podarilo prekročiť hranice so Slovenskou republikou tri dni po sťažovateľovi, odcestovať do Španielska a tam požiadať o azyl.
8. O 16.10 hod. 23. septembra 2010 bol sťažovateľ zadržaný slovenskou hraničnou políciou spolu s tromi ďalšími afganskými štátnymi občanmi pri nedovolenom prekročení štátnej hranice do Slovenskej republiky. Nemal žiadne doklady totožnosti.
9. Podľa záznamov poskytnutých vládou Slovenskej republiky bol sťažovateľ o 19.25 hod. v ten istý deň predvedený príslušníkmi hraničnej polície na účel zistenia jeho totožnosti a objasnenia okolností, za ktorých sa dopustil priestupku neoprávneného vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky. Bolo zabezpečené tlmočenie zo slovenčiny do angličtiny. Istý pán Zazai, zjavne člen skupiny Afgancov, do ktorej patril aj sťažovateľ, tlmočil z angličtiny do paštúnskeho jazyka. Ako dátum sťažovateľovho narodenia bol zaznamenaný 14. január 1992. Sťažovateľ polícii povedal, že sa chcel dostať do západnej Európy a ostať tam pracovať a žiť, a že nežiada o udelenie azylu v Slovenskej republike.
10. Zápisnicu o podaní vysvetlenia podpísal príslušník polície a tlmočníčka zo slovenčiny do angličtiny, ale nie sťažovateľ, ani pán Zazai. Vláda Slovenskej republiky uviedla, že sťažovateľ bol požiadaný o podpísanie zápisnice, čo ale bez udania dôvodu odmietol. Naopak, dvaja iní členovia jeho skupiny podobné zápisnice podpísali.
11. Dňa 24. septembra 2010 bolo vydané rozhodnutie o vyhostení sťažovateľa. Bol mu tiež uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na päť rokov. Bolo mu odovzdané poučenie o dôvodoch administratívneho vyhostenia cudzinca preložené do paštúnskeho jazyka, ktoré obsahovalo zhrnutie relevantných slovenských právnych predpisov a postupov týkajúcich sa vyhostenia cudzincov. Podľa vlády Slovenskej republiky, rozhodnutie o vyhostení bolo pretlmočené do paštúnskeho jazyka. Dokumenty predložené vládou sú napísané prevažne v paštúnskom jazyku. Časti obsahujúce všeobecné pravidlá a citácie z právnych predpisov sa zdajú byť v tomto jazyku, zatiaľ čo určité podrobnosti týkajúce sa konkrétneho prípadu, ako je dátum a krajina určenia, Ukrajina, sú napísané v slovenčine.
12. O 14.00 hod. 24. septembra 2010 bol sťažovateľ odovzdaný ukrajinským orgánom.
13. Sťažovateľ tvrdil, že počas toho, ako bol v Slovenskej republike, mu neboli poskytnuté žiadne tlmočnícke služby ani informácie o azylovej procedúre v Slovenskej republike a nemal prístup k advokátovi. Keďže nehovoril žiadnym európskym jazykom, pokúsil sa požiadať o azyl s pomocou afganského kolegu, ktorý hovoril trochu po francúzsky. Slovenskí úradníci ale nereagovali. Napriek úsiliu hovoriť s nimi a oznámiť im, že je maloletý, zaznamenali ako jeho dátum narodenia 14. január 1992. Neposkytli mu žiadne písomné rozhodnutie týkajúce sa jeho vrátenia na Ukrajinu, ani mu nevysvetlili žiadne prípadné možnosti odvolania.
II. VRÁTENIE NA UKRAJINU A ZADRŽIAVANIE NA UKRAJINE
14. Po vyhostení na Ukrajinu 24. septembra 2010 bol sťažovateľ umiestnený v dočasnom zaisťovacom zariadení pohraničnej stráže v Čope. Sťažovateľ tvrdí, že prostredníctvom iných afganských zadržaných, ktorí hovorili po rusky, informoval jedného z príslušníkov pohraničnej stráže, ktorého považoval za ich nadriadeného, že má len štrnásť rokov. Rovnako informoval o tom, že je maloletý, a že chce požiadať o azyl, zástupcu mimovládnej organizácie Caritas a zástupca Caritas odovzdal túto informáciu príslušníkom pohraničnej stráže, no žiadne kroky v tejto súvislosti neboli uskutočnené.
15. Podľa sťažovateľa boli podmienky jeho držania v zariadení v Čope neuspokojivé. Cely boli preplnené. Zadržaným často nebol zabezpečený každodenný pohyb a "museli robiť hluk, aby im bola umožnená ich hodinová vychádzka".
16. V bližšie neurčený deň jednotka pohraničnej stráže v Čope, patriaca pod Službu ochrany štátnej hranice Ukrajiny (ďalej len "SOŠH"), vydala príkaz, ktorým sťažovateľovi nariadila dobrovoľne opustiť územie Ukrajiny.
17. V bližšie neurčený deň sa SOŠH obrátila na Oblastný správny súd Zakarpatskej oblasti s návrhom na nútené vyhostenie sťažovateľa z Ukrajiny a jeho zadržanie až do vyhostenia. Podľa súdneho rozhodnutia (pozri ďalej odsek 18), sťažovateľ súhlasil s návrhom SOŠH. Rovnako podľa súdneho rozhodnutia, 1. októbra 2010 SOŠH a sťažovateľ požiadali súd o preskúmanie veci v ich neprítomnosti formou písomnej procedúry.
18. Dňa 13. októbra 2010 súd vyhovel návrhu a nariadil sťažovateľovo vyhostenie z Ukrajiny a jeho zadržanie až do vyhostenia. Súd uviedol, že sťažovateľ sa narodil 14. januára 1992. Súd mal taký názor, že sťažovateľ vstúpil na územie Ukrajiny nelegálne, nemal prostriedky na dobrovoľný návrat, nemal žiadnych príbuzných na Ukrajine a štátnu hranicu (so Slovenskou republikou) prekročil nelegálne. Podľa súdu to nasvedčovalo tomu, že sťažovateľ pravdepodobne nesplní príkaz dobrovoľne opustiť územie.
19. Súd sa tiež odvolal na publikáciu vydanú Vysokým komisárom Organizácie spojených národov pre utečencov (ďalej len "UNHCR"), nazvanú Zbierka informácií o krajinách pôvodu a právnych dokumentov, použiteľných pri rozhodovaní o štatúte utečenca
(text v cudzom jazyku),
uverejnenú vo februári 2008, zrejme v ukrajinskom preklade. Táto publikácia nebola Súdu poskytnutá. Podľa oblastného súdu sa v publikácii uvádzalo, že "Afganistan nie je krajinou, v ktorej sa vyskytujú trestné činy proti jednotlivcom"
(text v cudzom jazyku).
Preto usúdil, že v prípadenávratu sťažovateľa do Afganistanu by jeho život nebol ohrozený. Súd uviedol, že sťažovateľ nepožiadal a ani nechcel požiadať o udelenie azylu na Ukrajine.
20. Sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia nevedel o konaní, nemal právne zastúpenie a nerozumel svojim právam v konaní pred súdom. Podpísal dokument, ktorým sa vzdal svojej prítomnosti pred súdom bez toho, aby rozumel jeho obsahu. Rozhodnutie súdu mu nebolo doručené a neboli mu poskytnuté žiadne informácie o možnosti podať opravný prostriedok. Z tohto dôvodu zmeškal zákonnú desaťdňovú lehotu na podanie odvolania (pozri ďalej v odseku 37 relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva).
21. Dňa 14. októbra 2010 bol sťažovateľ z dočasného zaisťovacieho zariadenia pohraničnej stráže v Čope premiestnený do zariadenia pre dočasné umiestnenie cudzincov a osôb bez štátnej príslušnosti vo Volyňskej oblasti, ktoré v tom čase patrilo pod ministerstvo vnútra. Sťažovateľ tvrdil, že po jeho príchode službukonajúcemu úradníkovi povedal, že má štrnásť rokov. Úradník údajne o tejto skutočnosti informoval vedenie zariadenia, avšak neboli uskutočnené žiadne ďalšie kroky.
22. Dňa 20. februára 2011 veľvyslanectvo Afganistanu v Kyjeve uskutočnilo telefonický rozhovor so sťažovateľom a 22. februára 2011 mu vydalo cestovný doklad, v ktorom uviedlo ako jeho dátum narodenia 14. január 1992.
III. ŽIADOSŤ O AZYL NA UKRAJINE
23. Dňa 19. októbra 2010 sa sťažovateľ spoločne s tromi ďalšími Afgancami zúčastnil konzultačného stretnutia s právnikom z mimovládnej organizácie, miestneho partnera Medzinárodnej organizácie pre migráciu. Jeden z Afgancov tlmočil. Boli im poskytnuté informácie o tom, ako požiadať o priznanie štatútu utečenca. Sťažovateľ nepoprel, že sa stretnutie uskutočnilo, ale uviedol, že si naň nespomína.
24. Dňa 23. februára 2011 sťažovateľ požiadal o udelenie azylu na Ukrajine. Ako dôvod uviedol, že v prípade jeho návratu do Afganistanu "by bol okamžite zabitý".
25. Dňa 2. marca 2011 pracovník Oblastného oddelenia migračného úradu vo Volyni (ďalej len "oblastný migračný úrad") uskutočnil so sťažovateľom pohovor týkajúci sa jeho žiadosti o udelenie azylu. Sťažovateľ uviedol, že v Afganistane žil v Kundúze, študoval a bol finančne podporovaný svojím strýkom z matkinej strany. Na otázku, čo ho viedlo k tomu, aby opustil Afganistan, odpovedal, že jeho otec bol pred štyrmi rokmi zabitý Talibanom a Taliban sa začal vyhrážať aj jemu. Jeho strýko dostal kus papiera, obsah ktorého bol sťažovateľovi neznámy, a povedal mu, že musí opustiť krajinu. Potom mu strýko zabezpečil cestovné doklady, s ktorými bez problémov opustil Afganistan. Sťažovateľovi bola následne položená otázka, ktorá krajina bola preňho cieľovou a odpovedal, že sa chcel dostať do Londýna, kde žije jeho sestra. Vysvetlil, že z Afganistanu cestoval do Tadžikistanu s pasom a vstupnými vízami, ktoré mu však prevádzači následne vzali. Uviedol tiež, že na Ukrajinu prišiel z Ruska a k hranici so Slovenskou republikou sa dostal cez Kyjev. Pomoc na Ukrajine nevyhľadal, pretože mu prevádzači sľúbili, že ho dostanú do Londýna, kde žije jeho sestra.
26. V dotazníku z tohto pohovoru boli zaznamenané odpovede sťažovateľa na množstvo štandardizovaných otázok týkajúcich sa jeho totožnosti, minulosti a zázemia. Bolo v ňom predovšetkým uvedené, že sťažovateľ sa narodil 14. januára 1992, že jeho materinským jazykom je daríjčina a že tiež hovorí paštúnskym jazykom.
27. Dňa 9. marca 2011 oblastný migračný úrad zamietol sťažovateľovu žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú (pre popis dvoch fáz azylového konania na Ukrajine pozri ďalej odseky 34 a 35). Oblastný migračný úrad dospel k záveru, že
(i) skutočnosti, na ktorých bola žiadosť založená, boli zjavne nepodložené, keďže sťažovateľ nemohol byť definovaný ako "utečenec" podľa § 1 zákona o utečencoch (pozri ďalej odsek 33);
(ii) keďže sťažovateľ nebol členom žiadnej politickej, spoločenskej alebo vojenskej organizácie a nebol spájaný so žiadnymi násilnosťami z dôvodu rasy, etnického pôvodu, náboženského alebo politického presvedčenia, nemohol byť považovaný za utečenca podľa Dohovoru o utečencoch;
(iii) skutočnosť, že krajina pôvodu vydala sťažovateľovi cestovný doklad, preukazovala, že sťažovateľ požíva ochranu svojej krajiny pôvodu, čo podľa článku 1.E Dohovoru o utečencoch znamenalo, že sa naňho Dohovor o utečencoch nevzťahuje;
(iv) sťažovateľ nepožiadal o udelenie azylu počas cesty cez Tadžikistan, Rusko alebo Ukrajinu, ale urobil tak až po tom, ako bol vrátený zo Slovenskej republiky na Ukrajinu. To preukazuje, že sťažovateľ nemal v úmysle požiadať o udelenie azylu na Ukrajine, ale mal v pláne dostať sa do Spojeného kráľovstva, kde bývala jeho sestra;
(v) keďže sťažovateľ nemal žiadne doklady totožnosti, nebolo možné ho identifikovať, ani zistiť krajinu jeho pôvodu.
IV. VYHOSTENIE DO AFGANISTANU
28. Sťažovateľ bol podľa svojho vyjadrenia 11. marca 2011 v rámci prípravy jeho vyhostenia do Afganistanu premiestený do Mukačeva na Ukrajine, kde mu bolo doručené rozhodnutie migračného úradu z 9. marca 2011.
29. Podľa sťažovateľa, 12. marca 2011, v sobotu, sa pokúsila jeho a iných afganských občanov, ktorým hrozilo vyhostenie, kontaktovať mimovládna organizácia, partner UNHCR, aby im poskytla právnu pomoc. Bol jej však odmietnutý prístup k nim, čo sťažovateľovi zabránilo požiadať Súd o vydanie predbežného opatrenia podľa pravidla 39 rokovacieho poriadku Súdu.
30. V ten istý deň bol sťažovateľ poslaný vlakom do Kyjeva.
31. Dňa 14. marca 2011 bol sťažovateľ vyhostený do Kábulu.
32. Sťažovateľ tvrdil, že približne tri týždne po jeho vyhostení do Afganistanu ho nejakí neznámi ľudia hľadali doma a nechali mu výhražný list. Jeho matka zariadila, aby z Kundúzu odišiel do Mazáre Šarífu a do Kábulu. Odvtedy bol nútený často meniť miesto pobytu zo strachu pred ľuďmi, ktorí zabili jeho otca, a často cestoval medzi Mazáre Šarífom a Kábulom.
RELEVANTNÝ PRÁVNY RÁMEC A PRAX
I. RELEVANTNÉ VNÚTROŠTÁTNE PRÁVO NA UKRAJINE
A. Zákon o utečencoch z 21. júna 2001 (v znení účinnom v relevantnom čase)
33. Podľa § 1 bol utečenec definovaný takto:
"... osoba, ktorá nie je občanom Ukrajiny a ktorá sa kvôli opodstatnenému strachu z prenasledovania z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo politického presvedčenia nachádza mimo krajiny svojej štátnej príslušnosti a nemôže využiť ochranu tejto krajiny alebo kvôli svojmu strachu takúto ochranu využiť nechce, alebo osoba, ktorá nemá štátnu príslušnosť a nachádza sa mimo územia štátu, ktorý bol miestom jej posledného trvalého pobytu a nemôže alebo sa nechce vrátiť z dôvodu uvedeného strachu...".
34. Ustanovenia § 12 až § 14 a § 16 zákona upravovali dvojstupňové azylové konanie: štádium prípustnosti a štádium dôvodnosti. Za preskúmanie prvotných žiadostí o udelenie azylu a za rozhodnutie o prípustnosti boli zodpovedné príslušné oblastné migračné úrady. Ak oblastný migračný úrad rozhodol o prípustnosti žiadosti, začal konanie vo veci samej a vydal odporúčanie Štátnemu výboru pre národnosti a náboženstvo ohľadom merita žiadosti. Výbor potom prijal konečné rozhodnutie o udel
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

Registrácia Prihlásenie

Vydanie Justičná revue 10/2020

10/2020
Zobraziť aktuálne vydanie

Archív Justičná revue

Staršie ročníky

Rubriky

Zobraziť všetky rubriky

Seriály

zobraziť všetky seriály

Najpoužívanejšie kľúčové slová

Zoznam kľúčových slov