Obmedzovanie práva na zhromažďovanie v krízovej situácii

Život na začiatku druhej dekády nového milénia priniesol pre ľudskú civilizáciu a každého človeka úplne nový pocit existenčného strachu o vlastný život, nepoznaný na celoeurópskej úrovni viac ako 70 rokov. Vojnovú sekeru nám najprv vykopal voľným okom neviditeľný nepriateľ COVID-19 a vo februári 2022 aj ozbrojený konflikt na území nášho susedného štátu. Vlády dotknutých štátov (čo boli v prvom prípade všetky na svete) reagovali na takto vzniknutú krízovú situáciu mimoriadnymi opatreniami. Ich najviditeľnejším, ale aj najzávažnejším prejavom boli zásahy do našich slobôd a obmedzenia ľudských práv. Najčastejšie to boli obmedzenia osobnej slobody, slobody pohybu a pobytu, ale aj politické práva odvíjajúce sa od práva na slobodu prejavu, a to najmä zhromažďovacie právo. Kým obmedzenia, resp. zásahy do slobôd v súvislosti s ozbrojeným konfliktom na Ukrajine sa ešte na Európsky súd pre ľudské práva ("ESĽP") nedostali , tak takmer na deň presne po dvoch rokoch vydal ESĽP zásadné rozhodnutie vo veci .

Vzhľadom na možné precedentné pôsobenie rozhodnutia v prístupe k zásahom štátu do výkonu politických práv v krízových situáciách, osobitne spôsobených pandémiou, a zároveň jeho kontroveznosť prejavenú aj v najtesnejšom hlasovaní Komory v pomere hlasov 4:3, je potrebné prihliadnuť aj na doterajšiu rozhodovaciu prax ESĽP pri posudzovaní zásahov do ľudských práv legitimizovaných bojom proti vírusu COVID-19. Navyše, ešte ich nie je veľa a sú charakterizované opatrným prístupom ESĽP k hodnoteniu primeranosti a nevyhnutnosti opatrení chrániacich život a zdravie, a zároveň obmedzujúcich výkon ľudských práv, ktoré ani len nenaznačovali radikálnu zmenu prístupu. S úľavou sa ESĽP radšej vyhýbal meritórnym rozhodnutiam tradičným konštatovaním, že vnútroštátne orgány sú v lepšej pozícii ako nadnárodný súd, aby posúdili konkrétne okolnosti prípadu. Kde mohol, tam využil najmä podmienku využitia vnútroštátnych prostriedkov nápravy, resp. odobril ich rozhodnutia so zdôraznením, že prípadu venovali požadovanú starostlivosť. Z doterajších rozhodnutí ESĽP, ktoré sa týkali posudzovania obmedzení ľudských práv odôvodnených efektívnym bojom proti pandémii možno upozorniť na tri z nich, ktoré sa ohrozením vírusom COVID-19 zaoberali z rôznych uhlov pohľadu a to v časovom slede podľa ich vydania.

V prvom z nich vo veci pán Ünsal a pani Timtik boli odsúdení na dlhoročné tresty odňatia slobody za preukázanú teroristickú činnosť, vrátane účasti na atentáte na prokurátora, vykonanom v jeho kancelárii. Na protest proti uväzneniu začali hladovky, ktoré podľa nich mali viesť "pôstom k smrti". Lekárske vyšetrenia preukázali, že ich zdravotný stav je nezlučiteľný s pobytom vo väznici a boli preto premiestnení do nemocníc, ktoré však práve v tom čase boli vystavené náporom pacientov s vírusom COVID-19. Vo svojich sťažnostiach namietali porušenie článkov 2, 3, 5 a 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ("Dohovor") z dôvodu ich umiestnenia v nemocniciach určených na liečbu pacientov s vírusom COVID-19, kde sa cítili byť reálne ohrozenými pre svoj chatrný zdravotný stav spôsobený hladovkou. Pri hodnotení prípadu ESĽP vyzdvihol, že príslušné orgány okamžite a správne vyhodnotili riziká, ktoré pre sťažovateľov prinášala hladovka. Podnikli nevyhnutné kroky, ktoré považovali za potrebné na zmiernenie týchto rizík. Vnútroštátnym orgánom preto nemožno vytýkať, že riadne nepreskúmali a nezvládli situáciu, ako to vyžadujú príslušné články Dohovoru. Na veci nezmenilo nič ani to, že pani Timtik v nemocnici zomrela. Navyše, ESĽP osobitne zdôraznil v bode 37 rozsudku, že ".