Tóth proti Slovenskej republike (zrušenie právoplatného rozsudku na základe mimoriadneho dovolania)

Dňa 21. októbra 2005 sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku zastúpenú ministerstvom spravodlivosti (ďalej len "štát") podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu (zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom). Žiadal náhradu škody a ušlého zisku, ktoré utrpel v dôsledku trestného stíhania vedeného proti nemu v období od roku 1994 do roku 2004, v priebehu ktorého boli údajne porušené niektoré jeho základné práva a slobody (a časť ktorého strávil vo väzbe). Domáhal sa najmä náhrady za: (1) trovy jeho obhajoby vzniknuté v priebehu trestného konania; (2) ušlý zisk, ktorý utrpel ako podnikateľ a (3) ako spoločníkv obchodnej spoločnosti; (4) ušlý zisk vyplývajúci z nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti a (5) nemajetkovú ujmu. Štát, okrem iných argumentov, vzniesol námietku premlčania.

V roku 2008 súdy na dvoch stupňoch konania uznali námietku štátu a zamietli väčšinu nárokov sťažovateľa [body (1) - (4)]. Aplikovali § 23 zákona o zodpovednosti štátu za škodu konštatujúc, že jednoročná premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody v dôsledku nezákonnej väzby uplynula, a preto je nárok premlčaný.

Nálezom vydaným 25. novembra 2008 na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil porušenie jeho základného práva na majetok a na spravodlivé súdne konanie a zrušil rozsudok odvolacieho súdu (sp. zn. III. ÚS 339/08). Konštatoval, že sťažovateľ nežiadal o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe ale skôr z titulu nezákonného uznesenia o vzneseníobvinenia; v takom prípade mali súdy aplikovať § 22 zákona o zodpovednosti štátu za škodu, podľa ktorého bola použiteľná trojročná premlčacia lehota, ktorú sťažovateľ dodržal. Prípad bol napokon vrátený prvostupňovému súdu. Štát nepredložil dodatočné vyjadrenie.

Dňa 11. februára 2010 okresný súd Banská Bystrica (ďalej len "okresný súd") čiastočne vyhovel sťažovateľovej pôvodnej žalobe a prikázal štátu zaplatiť mu 985,03 EUR, pokiaľ ide o trovy jeho obhajoby a 947 705,84 EUR, čo sa týka ušlého zisku. Odvolávajúc sa na závery ústavného súdu konštatoval, že sťažovateľ žiadal náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, pre ktorú bola zákonná lehota troch rokov dodržaná [bod (1)]. Pokiaľ ide o rozsah sťažovateľovho nároku na ušlý zisk, okresný súd rozhodol, že sťažovateľ má nárok na náhradu škody za dobu od vznesenia obvinenia do zániku jeho živnostenského oprávnenia [bod (2)]; za celú dobu trvania trestného konania, pokiaľ ide o ušlý zisk obchodnej spoločnosti [bod (3)]; za nezrealizovaný predaj nehnuteľnosti, pretože objektívne nemohol vykonať zmluvný prevod tejto nehnuteľnosti, kým bol vo väzbe a kým bola samotná nehnuteľnosť dočasne zaistená štátnymi orgánmi (príčinnou súvislosťou bolo to, že od obvinenia bolo napokon upustené a trestné stíhanie bolo zastavené).

Štát podal odvolanie, namietajúc časti rozsudku týkajúce sa ušlého zisku a trov konania. Tvrdil, že nemožno vylúčiť potenciálny predaj nehnuteľnosti prípadne aj za vyššiu sumu, než požaduje sťažovateľ ako náhradu škody, a žiadna škoda ako taká nemohla vzniknúť.

Dňa 20. mája 2010 Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len "krajský súd") potvrdil rozsudok okresného súdu, plne súhlasiac s jeho odôvodnením. Dodal, že hoci námietka štátu, ako bola vyjadrená v jeho odvolaní, bola relevantná, nemala by dosah na výsledok konania, pretože sťažovateľ utrpel ušlý zisk kvôli skutočnosti, že jeho legitímne očakávanie dosiahnutia finančného zisku sa počas príslušného obdobia nemohlo naplniť. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 15. júna 2010. V dôsledku toho, že štát nezabezpečil včasné zaplatenie príslušnej sumy, sťažovateľ ho žaloval pre úrok z omeškania (pozri ďalej odsek 22).

Štát žiadal o nápravu prostredníctvom generálneho prokurátora, ktorý v jeho prospech podal mimoriadne dovolanie. Generálny prokurátor podľa § 243f ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.) namietal, že nižšie súdy vec nesprávne právne posúdili. Tvrdil, že (i) časť nároku sťažovateľa bola premlčaná, keďže utrpená škoda bola priamo spojená s jeho väzbou; (ii) rozsudkom nižších súdov chýbalo adekvátne vysvetlenie príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním proti sťažovateľovi a hospodárskou stratou, ktorá vzni