Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Zánik mandátu verejného funkcionára z dôvodu odsúdenia za trestný čin
Vyskúšajte našu 10-dňovú skúšobnú licenciu a získajte prístup k celému portálu zadarmo. Stačí sa bezplatne zaregistrovať.
Chcem prístup zdarma
Máte už predplatné?
Prihláste sa.
Právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu je spravidla jedným zo zákonom stanovených dôvodov, na základe ktorých zaniká verejnému funkcionárovi mandát, resp. končí vo funkcii. Na prvý pohľad jednoznačný dôvod však pri zohľadnení rôznych inštitútov trestného práva môže navodiť zákonom explicitne nepredvídané a neriešené situácie.V tomto smere je hlavným cieľom príspevku analyzovať súčasnú právnu úpravu a niekoľko prípadov z praxe. Možno aj preto, že k zániku mandátu verejných funkcionárov z dôvodu právoplatného odsúdenia za spáchanie trestného činu nedochádza tak často, má súčasná právna úprava určité nedostatky.Na tieto nedostatky chceme poukázať a navrhnúť vylepšenie právnej úpravy.
A valid conviction for a criminal offence is usually one of the reasons stipulated by law, on the basis of which the mandate of a public official or holding his office shall terminate. However, the reason, which at first sight seems to be unambiguous, may, considering the various institutes of criminal law, give rise to situations that are not explicitly foreseen and resolved by law. In this regard, the main goal of this paper is to analyse the current legislation and practical cases.The current legislation has certain shortcomings, perhaps also because the mandate of public officials does not often terminate due to a valid conviction for a criminal offence.We want to point out these shortcomings and propose regulatory improvement.
TÓTH, E.: Zánik mandátu verejného funkcionára z dôvodu odsúdenia za trestný čin; Justičná revue, 74, 2022, č. 10, s. 1130 – 1145.
Kľúčové slová: verejný funkcionár, zánik mandátu, právoplatné odsúdenie, trestný čin.
Key words: public official, the termination of mandate, valid conviction, criminal offence.
Právne predpisy/legislation: Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom a účinnom znení, zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v platnom a účinnom znení, zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v platnom a účinnom znení.
Úvod
Jedným z kľúčových inštitútov v živote spoločnosti je zodpovednosť. Tento pojem vyjadruje povinnosť subjektu niesť najrôznejšie dôsledky za svoje konanie alebo opomenutie konania určitým spôsobom. Pokiaľ majú tieto dôsledky charakter negatívny, hovoríme o negatívnych sankciách. Takéto sankcie smerujú k postihnutiu dotknutého subjektu, resp. k snahe o nápravu. Povaha sankcie býva determinovaná rôznymi kritériami, napríklad charakterom protiprávneho konania, závažnosťou spoločensky škodlivého následku, zavinením, ale tiež napríklad postavením subjektu (osoby) v spoločnosti.
Práve kritérium postavenia, resp. funkcie osoby v spoločnosti bude pre charakter sankcie - strata mandátu, rozhodujúce. Tým máme na mysli, že pokiaľ niekto nie je verejný funkcionár a nedisponuje mandátom, nemôže oň prísť a nemôže mu ani v žiadnom prípade zaniknúť.
Na tomto mieste považujeme za potrebné vymedziť pojem verejný funkcionár. Podľa názoru Ústavného súdu SR (ďalej len "
Ústavný súd
"), za verejné funkcie - okrem tých explicitne uvedených v Ústave SR (ďalej aj "Ústava"), ako sú napríklad poslanec Národnej rady (ďalej len "
NR SR
"), predseda Najvyššieho kontrolného úradu (ďalej len "
NKÚ
") alebo sudca - možno považovať len funkcie v takých orgánoch, ktoré vykonávajú aspoň minimum verejnej moci v rozsahu právomoci, ktorá im je zverená zákonom.
1)
Ale nie každý zamestnanec takého orgánu je automaticky aj verejným funkcionárom. Musí ísťo takú pozíciu v štruktúre orgánu verejnej moci, ktorej predstaviteľ skutočne disponuje rozhodovaciu právomocou, teda je spôsobilý účinne ovplyvňovať výkon verejnej moci. Ústavný súd uvádza: "
Samotná možnosť ovplyvňovať veci verejného záujmu nerobí z pracovného miesta verejnú funkciu.
".
2)
Podľa nášho názoru si možno
mutatis mutandis
za pomôcku pri výpočte verejných funkcionárov vziať aj ustanovenie čl. 2 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v platom a účinnom znení (ďalej len "
Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu
"). Toto ustanovenie vypočítava verejných funkcionárov na účely určenia personálnej pôsobnosti predmetného ústavného zákona.Sudca Ústavného súdu ČR, Vojtěch Šimíček, považuje za verejných funkcionárov tie osoby, ktorých funkcia spočíva v správe vecí verejných. Podľa jeho právneho názoru, pôjde nepochybne o všetky funkcie, ktoré predvída text Ústavy, a tiež o funkcie, ktoré síce takto ústavne upravené nie sú, ale vyplýva to z ich povahy, napríklad funkcie rektora či dekana verejnej vysokej školy. Naopak, povolania policajtov, vojakov či notárov, ktoré sú vykonávané nepochybne taktiež vo verejnom záujme, nemožno považovať za výkon verejnej funkcie, pretože pri nich bezprostredne nedochádza k správe vecí verejných.
3)
Summa summarum možno konštatovať, že každú funkciu, ktorá je akýmkoľvek spôsobom spätá s výkonom verejnej moci, je potrebné posudzovať individuálne a v kontexte riešenia danej právnej otázky. Na účely tohto článku ani nie je potrebné vyčerpávajúco identifikovať všetky osoby, ktoré možno považovať za verejných funkcionárov, ale považovali sme za vhodné, na úvod aspoň stručne demonštrovať kritériá, na základe ktorých možno považovať tú či onú osobu za verejného funkcionára.
Predmetom spracovania tohto článku je problematika zániku mandátu z dôvodu odsúdenia za trestný čin. Cieľom je teda najmä analyzovať súčasnú právnu úpravu, identifikovať jej nedostatky a navrhnúť vhodné riešenia na ich odstránenie.
1 Zodpovednosť verejných funkcionárov
Spoločenská úloha predstaviteľov orgánov verejnej moci je nepochybne v každom štáte zásadná. Verejní funkcionári nemalou mierou zasahujú do každodenného života spoločnosti a regulujú správanie subjektov právnych vzťahov, či už prostredníctvom tvorby práva alebo jeho aplikácie. Zodpovednosť verejných funkcionárov je preto nemalá.
Hovoriť možno o rôznych druhoch verejnoprávnej zodpovednosti, ktoré v celkovom súhrne, obrazne povedané, "visia" nad hlavami verejných funkcionárov ako legendárny Damoklov meč a majú tak preventívny, ako aj represívny charakter.
Ak verejný funkcionár svojím protiprávnym konaním naplní zákonné znaky trestného činu, je určite prítomná zodpovednosť trestnoprávna. S ohľadom na výkon funkcie môže ísť napríklad o trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa
4)
, trestný čin marenia úlohy verejným činiteľom,
5)
alebo trestné činy korupcie
6)
. Samozrejme, verejný funkcionár môže spáchať aj akýkoľvek iný trestný čin, čo pri splnení zákonom stanovených podmienok môže viesť aj k strate funkcie.Ďalším typom právnej zodpovednosti verejných funkcionárov je zodpovednosť ústavnoprávna. Táto tkvie v protiprávnom konaní subjektu a vzniká porušením noriem ústavného práva.
7)
Uvedené možno demonštrovať na príklade zodpovednosti prezidenta za úmyselné porušenie Ústavy alebo za vlastizradu. V zmysle ust. čl. 107 Ústavy-odsudzujúce rozhodnutie Ústavného súdu znamená stratu funkcie prezidenta a zároveň spôsobilosti túto funkciu opätovne získať. Znaky ústavnoprávnej zodpovednosti napĺňajú aj zodpovednostné vzťahy vznikajúce na základe už zmieneného Ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
8)
Zostatkovo možno uviesť aj zodpovednosť verejných funkcionárov podľa iných právnych predpisov (zákonov) verejného práva. Do tejto kategórie by sme mohli zaradiť zodpovednosť regionálnych verejných funkcionárov, ktorí reprezentujú územnú samosprávu. Ťažiskovo táto právna úprava vychádza zo zákona č. 369/1990 Zb.o obecnom zriadení v platnom a účinnom znení (ďalej aj "
") a zo zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v platnom a účinnom znení.
Neopomíname ani zodpovednosť politickú. Politická zodpovednosť potenciálne zahŕňa všetko, čo politik urobí alebo neurobí, či už objektívne existujú dôvody na kritiku alebo nie. Politická opozícia spravidla svoje tvrdenia o pochybeniach svojich protivníkov, za ktoré požaduje vyvodenie politickej zodpovednosti, dokazovať nemusí.
9)
Napríklad možnosť parlamentu vysloviť vláde alebo jej členovi nedôveru možno bližšie charakterizovať ako zodpovednosť ústavno-politickú, keďže ju sama Ústavapredpokladá, z ústavných noriem vychádza, ale nemusí byť nevyhnutne dôsledkom porušenia noriem ústavného práva. Dôvody na vyslovenie nedôvery vláde alebo jej členovi môžu byť akékoľvek a nemusia spočívať ani v protiprávnom konaní.
10)
S poukazom na tému tohto článku považujeme možnosť vyvodenia politickej zodpovednosti za vhodný nástroj pre včasnú reakciu na spoločensky neakceptovateľné správanie verejného funkcionára, ktoré však v danom čase ešte nedosahuje intenzitu alebo štádium postihnuteľné prostriedkami právnej zodpovednosti.
Vyvodenie politickej zodpovednosti možno aplikovať napríklad v počiatočných štádiách trestného stíhania voči verejnému funkcionárovi, kedy ešte nie je daný dôvod na zánik mandátu
ex lege
, ale zotrvanie danej osoby vo verejnej funkcii je už ďalej spoločensky neakceptovateľné a nemožno čakať na právoplatnosť rozsudku.Uvádzame, že plne rešpektujeme ústavný princíp prezumpcie neviny
11)
, ale zároveň sme presvedčení o tom, že verejní funkcionári, ktorí majú možnosť bezprostredne ovplyvňovať výkon verejnej moci, majú spĺňať tie najvyššie morálne a etické štandardy. Verejní funkcionári musia v materiálnom právnom štáte 21. storočia nielen byť bezúhonní, ale musia sa takými aj zdať.Samozrejme, k právoplatnému odsúdeniu môže dôjsť aj pred nástupom osoby do verejnej funkcie. Pre takéto prípady je úlohou zákonodarcu dôsledne stanoviť podmienky pre spôsobilosť uchádzať sa o verejné funkcie tak, aby nebolo možné, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti zatajiť prípadné odsúdenie za trestný čin, hoci medzičasom aj zahladené.
12)
Transparentnosť uchádzačov o verejné funkcie je v tomto prípade nevyhnutná a je potrebné na ňu klásť zvýšený dôraz aj s ohľadom na to, že uchádzať sa o verejnú funkciu je právom a nie povinnosťou, preto uchádzač musí legitímne strpieť vyššiu mieru záujmu o svoju osobu s cieľom preveriť jeho vhodnosť pre danú verejnú funkciu.2 Zánik mandátu verejného funkcionára z dôvodu odsúdenia za trestný čin
V rámci tohto článku nemáme ambíciu detailne analyzovať zánik mandátu, resp. skončenie vo funkcii z dôvodu odsúdenia za trestný čin u všetkých verejných funkcionárov. Pre hlbšiu demonštráciu našich postrehov sme si vybrali poslanca NR SR, člena vlády a za územnú samosprávu starostu obce.
2.1 Zánik mandátu poslanca NR SR
Dôvody zániku mandátu poslanca NR SR sú explicitne stanovené v ust. čl. 81 a ust. čl. 81a písm. a) až f) Ústavy. Súčasné znenie ust. čl. 81a Ústavy bolo prijaté v rámci tzv. veľkej novely Ústavy13/ . Jej predkladatelia neopomenuli ani rozšírenie dôvodu zániku mandátu poslanca NR SR z dôvodu odsúdenia za trestný čin, ato takto: "...
mandát poslanca zaniká dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol poslanec odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol poslanec odsúdený za trestný čin, a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody...
".
14)
V dôvodovej správe predkladatelia k tomuto novelizačnému bodu uviedli, že spáchanie akéhokoľvek úmyselného trestného činu poslancom je v rozpore s požiadavkami na právne vedomie volených zástupcov, a zároveň je aj porušením poslaneckého sľubu v časti záväzku dodržiavať Ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.
Rozšírenie dôvodu zániku mandátu aj o prípadné právoplatné odsúdenie za nedbanlivostný trestný čin, ak odsúdenému nebolo zároveň uložené podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody, predkladatelia zdôvodnili potrebou riešenia situácie, ktorá by nedovoľovala poslancovi vykonávať svoj mandát osobne.
15)
Prvým postrehom, ktorý by sme chceli uviesť v súvislosti s aktuálnym znením ust. čl. 81a písm. f) Ústavy, je ten, že môže zvádzať k takej interpretácii, podľa ktorej sa podmienka "...
a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody
" vzťahuje nielen na odsúdenie za nedbanlivostné trestné činy, ale aj na odsúdenie za úmyselné trestné činy.
16)
V zmysle takéhoto výkladu by mandát poslanca pri právoplatnom odsúdení za úmyselný trestný čin, pokiaľ zároveň trestný súd rozhodol o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, nezanikal.Z gramatického pohľadu môže formulácia ust. čl. 81a písm. f) Ústavypôsobiť zmätočne, napríklad vzhľadom na to, že pred spojkou "
alebo
" sa nenachádza čiarka, ktorá by k výkladovej jednoznačnosti daného ustanovenia mohla prispieť. Pokiaľ by sme si v tejto súvislosti zobrali na pomoc právnu zásadu
in dubio mitius
(v pochybnostiach miernejšie) je otázne, či možno prípadné interpretačné pochybnosti vykladať na ťarchu mandátu poslanca NR SR, teda v jeho neprospech.Podľa ostatnej praxe, NR SR
17)
sa prikláňa k výkladu, podľa ktorého pri právoplatnom odsúdení za úmyselný trestný čin zaniká mandát poslancovi bez ďalšieho
ex constitutione,
a len pri nedbanlivostných trestných činoch sa pre zánik mandátu vyžaduje aj uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody. Takýto výklad zodpovedá aj dôvodovej správe k veľkej novele Ústavy a taktiež štruktúre predmetného ustanovenia, ktoré z nejakého dôvodu rozlišuje úmyselné a "iné" trestné činy.Obdobnou formuláciou je upravený aj zánik mandátu poslanca obecného zastupiteľstva
18)
, pričom táto formulácia bola aj predmetom súdneho sporu. Príslušný súd rozhodol v prospech extenzívnejšieho výkladu danej právnej normy, podľa ktorého - pokiaľ je poslanec obecného zastupiteľstva právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, mandát mu zaniká
ex lege
, bez ohľadu na uložený trest.
19)
Možno konštatovať, že zámerom ústavodarcu bolo, zrejme, nastoliť tzv. "želaný stav".
20)
Teda taký stav, v ktorom nebudú mať osoby právoplatne odsúdené za určité trestné činy možnosť podieľať sa na výkone zákonodarnej moci. Samozrejme, spolu so zánikom mandátu osoba automaticky nestráca aj pasívne volebné právo a preto sa môže o dôveru občanov uchádzať opäť v ďalších voľbách.
21)
Zaujímavým momentom je skutočnosť, že ústavodarca naviazal zánik mandátu na deň nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku. Takúto právnu úpravu považujeme za pochopiteľnú, keďže s právoplatnosťou rozsudku sa spája aj jeho záväznosť a relatívna nezmeniteľnosť. Stále však zostávajú v hre mimoriadne opravné prostriedky.
Právoplatný rozsudok môže byť zrušený prostredníctvom dovolania alebo obnovy konania. Do nezmeniteľnosti právoplatného rozsudku môže byť taktiež zasiahnuté v situácii, ak Ústavný súd vyhovie individuálnej sťažnosti podľa ust. čl. 127 Ústavy.
22)
Je preto možné predstaviť si situáciu, keď by poslancovi NR SR zanikol mandát nadobudnutím právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, a následne by tento poslanec využil niektorý z dostupných mimoriadnych opravných prostriedkov, napríklad dovolanie pre zásadné porušenie práva na obhajobu, uspel by a odsudzujúci rozsudok by bol zrušený. Bolo by v takomto prípade napríklad možné
(ak ešte trvá volebné obdobie, v ktorom poslanec mandát stratil)
navrátenie jeho mandátu v NR SR?Na uvoľnené miesto poslanca nastupuje podľa ust. § 71 ods. 1 Volebného zákona
23)
v spojení s ust. § 10 ods. 2 písm. d) a ods. 3 Zákona o rokovacom poriadku
24)
náhradník. Tento náhradník má mandát rovnakej kvality a požívajúci rovnakú právnu ochranu ako mandáty ostatných poslancov NR SR. V tomto smere máme na mysli, že nejde o "dočasného" náhradníka, ktorý na uvoľnené miesto nastupuje, ak si mandát poslanca niekto neuplatňuje.
25)
Pri náhradníkovi za poslanca, ktorému zanikol mandát v dôsledku odsúdenia, nenachádzame zákonnú úpravu obdobnú ust. § 71 ods. 5 Volebného zákona, v zmysle ktorej sa v osvedčení o tom, že sa náhradník stal poslancom, uvedie aj informácia o obmedzení trvania jeho mandátu len na čas výkonu inej funkcie pôvodným poslancom alebo len na čas výkonu väzby pôvodným poslancom, na ktorého neuplatňovaný mandát nastúpil náhradník.
Nenachádzame pre to
de lege lata
právnu úpravu, na základe ktorej by mohol poslanec, hoci úspešný s dovolaním, nadobudnúť svoj poslanecký mandát v danom volebnom období späť.
26)
Ak by sa aj náhradník svojho mandátu dobrovoľne vzdal, nemôže sa ho vzdať v prospech konkrétnej osoby (odsúdeného poslanca) a nevytvorí tým ani miesto práve pre svojho predchodcu.Explicitne neupravené situácie môžu nastať aj v súvislosti s právnymi inštitútmi podľa ust. § 50 ods. 4 a ust. § 52 ods. 1 Trestného zákona.
27)
Tieto ustanovenia upravujú dodatočné rozhodnutie súdu o výkone trestu pre neosvedčenie sa v skúšobnej dobe pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody. K obdobnej situácii môže dôjsť aj v prípade nezaplatenia peňažného trestu včas podľa ust. § 432 ods. 2 Trestného poriadku.
28)
,
29)
V takejto situácii by, podľa nášho názoru, bolo možné aplikovať ust. čl. 81a písm. c) Ústavy v spojení s ust. § 6 písm. a) Volebného zákona, a teda by právoplatne odsúdený poslanec NR SR stratil svoj mandát pre stratu voliteľnosti v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody. Na tomto mieste zohľadňujeme aj ústavnú požiadavku na výkon mandátu poslanca osobne.
V mediálnom priestore zarezonovalo taktiež niekoľko prípadov, kedy predstavitelia najmä územnej samosprávy zamlčali svoje odsúdenie s dôsledkom zániku mandátu a svoju funkciu vykonávali aj naďalej.
30)
Mandát poslanca NR SR zaniká dňom nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku. Hoci, v zmysle ust. § 2 ods. 3 písm. e) Zákona o rokovacom poriadku práve do pôsobnosti NR SR patrí brať na vedomie zánik mandátu poslancov NR SR, trestný súd nie je povinný notifikovať odsúdenie a jeho právoplatnosť NR SR, resp. jej príslušnému výboru.Ad absurdum bysa NR SR o odsúdení poslanca ani nemusela dozvedieť alebo by sa o ňom mohla dozvedieť až s omeškaním, čo by vyústilo do negatívnych dôsledkov aj na dovtedajší zákonodarný proces, pokiaľ by na ňom participoval poslanec, ktorý vlastne poslancom už nebol.
Pri ostro mediálne sledovaných predstaviteľoch parlamentu je nevedomosť o odsúdení asi menej pravdepodobná, pri predstaviteľoch územnej samosprávy sa, naopak, zatajenie odsúdenia bežne stáva.
31)
2.2 Skončenie člena vlády vo funkcii
Pre komplexnosť rozboru problematiky považujeme za vhodné uviesť zopár postrehov a pripomienok aj k prípadne právoplatne odsúdenému členovi vlády, čím však nevylučujeme aplikáciu ďalej uvedeného aj na neprávoplatne odsúdených členov vlády. Nemáme ambíciu obsiahnuť všetky varianty skončenia člena vlády vo funkcii, ktoré ústavný text ponúka, napríklad v čl. 116 ods. 5 alebo čl. 116 ods. 6 Ústavy, ale naše úsilie by sme chceli zamerať len na tri konkrétne situácie. Uvedieme ich subsidiárne.
Pokiaľ je člen vlády odsúdený za spáchanie trestného činu v štáte, v ktorom funguje elementárna miera politickej kultúry, v prvom rade sa ponúka možnosť podať demisiu. S poukazom na intenzívne dišputy v právnej teórii
32)
nevyhnutne musíme aspoň naznačiť náš názor aj na možnosť prezidenta takúto demisiu člena vlády neprijať.Najprv si pomôžeme
a ďalej:
mutatis mutandis
nálezom Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 8/1997 zo dňa 23. júla 1997, v ktorom k právu poslanca NR SR vzdať sa mandátu
33)
uviedol: "...
tak prejav pozitívny, ktorým poslanec vyjadruje svoju vôľu vzdať sa funkcie poslanca
, tak aj prejav negatívny, ktorým poslanec vyjadruje svoju vôľu nevzdať sa funkcie,
sú prejavom jeho subjektívneho práva na výkon funkcie poslanca
...""... právnu osobnosť, subjekt práva spôsobilý vykonávať právne úkony a vyjadrovať svoju vôľu, ktorú ak vyhovuje požiadavkám platného práva,
" (Zvýraznenia E. T.)je nevyhnutné rešpektovať
.Ústava neupravuje iba organizáciu verejnej moci, ale taktiež základné práva a slobody, ktoré sú vlastné všetkým jednotlivcom a teda aj členom vlády. Právo jednotlivca (občana) na prístup k verejným funkciám a stým spojené právo podieľať sa osobne na správe vecí verejných nie sú povinnosťou a vo svojom obsahu, podľa nášho názoru, zahŕňajú aj antitézu - právo nebyť verejným funkcionárom a právo nepodieľať sa osobne na správe vecí verejných, čov prípade člena vlády konkretizuje napr. čl. 116 ods. 2 Ústavy v jeho práve autonómne podať demisiu. Z povahy veci preto vyplýva implicitné obmedzenie rozsahu prezidentovej úvahy pri prijímaní demisie člena vlády.
Domnievame, že pokiaľ člen vlády (minister) osobne, slobodne a vážne prejaví svoju vôľu nebyť viac členom vlády, doručením demisie prezidentovi vystupuje ako jednotlivec vo vzťahu k príslušnému orgánu verejnej moci (prezidentovi) a nerealizuje (nevykonáva) týmto úkonom verejnú moc,
34)
iba prejavuje svoju slobodnú vôľu nevykonávať viac danú verejnú funkciu.V demokratickej spoločnosti 21. storočia nenachádzame v štandardných podmienkach života legitímny cieľ pre taký zásah do slobody voľby o osobnej účasti na správe vecí verejných, na základe ktorého by mohol prezident držať člena vlády (ministra) vo funkcii proti jeho slobodne a vážne prejavenej vôli.
Taktiež v komparácii s inými ústavnými činiteľmi
35)
nenachádzame ďalšiu takú normu Ústavy, ktorá by dávala orgánu verejnej moci možnosť nútiť verejného funkcionára k výkonu funkcie aj napriek kvalifikovane prejavenej vôli ďalej ju nevykonávať.Pri prijímaní demisie vystupuje prezident ako štátny orgán aje preto viazaný čl. 2 ods. 2 Ústavy čo nie je dovolené, je zakázané, pričom čl. 102 ods. 1 písm. g) Ústavyuvádza len: "
Prezident... prijíma ich demisiu (členov vlády)...
", na čo nadväzuje čl. 116 ods. 7 Ústavy: "
... Ak prijme prezident Slovenskej republiky demisiu (člena vlády)..., určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal
.".Citované ustanovenia explicitne nehovoria o možnosti prezidenta v danej veci rozhodovať o prijatí či neprijatí demisie. Zástancovia tohto názoru argumentujú podraďovacou spojkou "ak", ktorú extenzívne vykladajú tak, že pripúšťa aj možnosť neprijatia demisie. Avšak, podľa nášho názoru, obstál by aj taký výklad, podľa ktorého čl. 116 ods. 7 Ústavy len dopĺňa znenie čl. 102 ods. 1 písm. g) Ústavy a slúži pre reguláciu následných krokov prezidenta, a to v záujme zabezpečenia riadneho chodu ústavných orgánov, ak nastane situácia podania demisie členom vlády a jej prijatia prezidentom.
Jazykový výklad právnych noriem považujeme za legitímny, nie však jediný. Pokiaľ čl. 116 ods. 7 Ústavy vykladáme systematicky v kontexte celej Ústavya v kontexte parlamentnej formy vlády, za vhodnejší považujeme reštriktívny výklad právomoci prezidenta v tejto veci. Uvádzame aj stanovisko Borisa Baloga, ktorý všímavo uvádza: "
Ak člen vlády môže podať demisiu a prezident ju môže prijať dochádza tým k zmene zloženia vlády mimo rozhodnutia predsedu vlády. Do kreovania vlády vstupuje prezident, ktorý rozhoduje o tom, že člen vlády ním prestane byť...
".
Toto predstavuje anomáliu v parlamentnej forme vlády, ktorej základom je vzťah Národnej rady SRa vlády, pričom zostavenie vlády a aj zodpovednosť za získanie a udržanie dôvery vlády je v rukách jej predsedu.
36)
Výklad Ústavy, podľa ktorého prezident môže a nemusí prijať demisiu člena vlády, považujeme v demokratickej spoločnosti za nevhodný a za nie nevyhnutný. Uprednostňujeme skôr dôraz na úlohu prezidenta zabezpečiť v takejto situácii riadny chod ústavných orgánov po prijatí demisie.
V nadväznosti na uvedené, pokiaľ by bol člen vlády právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu a podal by demisiu, prezident by takúto demisiu prijať musel.
Ak by však nedošlo k dostatočne skorej sebareflexii zo strany odsúdeného člena vlády, jeho skončenie vo funkcii by mohol iniciovať predseda vlády. V komparácii s inštitútom demisie tak zasahuje do procesu podľa čl. 116 ods. 4 Ústavy "tretia strana". Uvoľnenie z funkcie neiniciuje samotný člen vlády, ale jej predseda, teda subjekt odlišný. Prezident má v tomto prípade možnosť úvahy.
Ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 39/1993 zo dňa 2.6.1993 uviedol: "
Podaním návrhu predsedu vlády Slovenskej republiky na odvolanie člena vlády vzniká prezidentovi Slovenskej republiky právna povinnosť návrhom sa zaoberať.
". Prezident teda nemá ústavnú povinnosť návrhu predsedu vlády na odvolanie člena vlády z funkcie vyhovieť. Ústavný súd, okrem iného, svoje rozhodnutie zdôvodnil aj potrebou vyváženia postavenia ústavných orgánov výkonnej moci.Akby predseda vlády otáľal s návrhom na odvolanie odsúdeného člena vlády, mohla by skončenie člena vlády vo funkcii iniciovať aj NR SR, ktorá podľa čl. 116 ods. 3 Ústavy môže vysloviť nedôveru aj jednotlivému členovi vlády. V tomto prípade je prezident povinný člena vlády odvolať. Uvedené musí byť iniciované minimálne 1/5 všetkých poslancov a úspech závisí od toho, či sa za vyslovenie nedôvery členovi vlády vysloví nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.
Hoci, rovnako ako pri iniciatíve zo strany predsedu vlády ide o "tretiu stranu", zároveň ide o subjekt s odlišným postavením než má predseda vlády. Vzťah ústavno-politickej zodpovednosti vlády parlamentu je základnou črtou parlamentnej formy vlády. V prípade, ak parlament vysloví nedôveru členovi vlády, prezident ho musí odvolať. Ako uviedol aj Ústavný súd v už zmienenom rozhodnutí, táto povinnosť prezidenta vyplýva z dominancie moci zákonodarnej vo vzťahu k moci výkonnej.
S ohľadom na všetko už uvedené zastávame názor, že pokiaľ je člen vlády právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu, vo vyspelom, demokratickom a právnom štáte, s ambíciou na politickú kultúru
a) by maltakýto člen vlády podať demisiu a prezident ju
musí
prijať,b) ak sa tak nestane,
mal by
predseda vlády podať návrh na odvolanie člena vlády a prezident
by mal
vyhovieť, noc) ak sa tak nestane, parlament
by mal
vysloviť členovi vlády nedôveru a prezident ho
musí
odvolať.2.3 Zánik mandátu starostu obce
Ako posledný rozoberieme zánik mandátu zástupcu územnej samosprávy - starostu obce, v situácii keď by bol odsúdený za spáchanie trestného činu. Mandát starostu podľa ust. § 13a ods. 1 písm. d) Zákona o obecnom zriadení zaniká právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin alebo právoplatným odsúdením za trestný čin, ak mu výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený. Takéto znenie bolo do Zákona o obecnom zriadenídoplnené v roku 2001
37)
, predtým bolo dôvodom zániku mandátu starostu iba právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin.Zákon o obecnom zriadeníukladá odsúdenému starostovi povinnosť bezodkladne oznámiť odsúdenie obci.
38)
V tomto smere považujeme právnu úpravu za dôslednejšiu než pri poslancovi NR SR, neslobodno však opomenúť, že Zákon o obecnom zriadeníza porušenie tejto povinnosti
39)
nestanovuje žiadnu sankciu a taktiež absentuje akýkoľvek preventívny mechanizmus pre prípad, že by si starosta túto notifikačnú povinnosť nesplnil.
40)
Zánik mandátu starostu obce z dôvodu právoplatného odsúdenia možno považovať za určitú sankciu, negatívny zákonnom stanovený následok, za stratu bezúhonnosti osoby vykonávajúcej verejnú funkciu.
41)
Zánik mandátu je rovnako ako pri poslancovi NR SR naviazaný na právoplatnosť odsudzujúceho rozsudku, ktorý však rovnako ako sme uviedli v časti 2.1 ešte stále môže byť napadnutý mimoriadnymi opravnými prostriedkami v širšom zmysle.
42)
Ak by bol odsudzujúci rozsudok zrušený, bolo by, podľa nášho názoru, možné, aby bývalý starosta s cieľom získať svoju funkciu späť inicioval konanie o preskúmanie funkcie starostu obce podľa ust. § 325 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadokv platnom a účinnom znení (ďalej len "
").Ak by sa do zvolenia nového starostu (pokiaľ úlohy starostu vykonáva iba zástupca starostu) podarilo odsúdenému bývalému starostovi dosiahnuť zrušenie právoplatného rozsudku a zároveň rozhodnutie správneho súdu podľa ust. § 335 ods. 1 Správneho súdneho poriadku o tom, že jeho funkcia trvá, bolo by eventuálne možné, aby svoj mandát "znovuzískal".
Samozrejme, správny súd by mohol zaujať stanovisko, že k zániku mandátu odsúdeného starostu došlo
ex lege
právoplatnosťou odsudzujúceho rozsudku a každé ďalšie rozhodnutie v tejto veci je právne irelevantné vo vzťahu k (už) zaniknutému mandátu. Bolo by teda na úvahe súdu, ktorú z naznačených možností by považoval za spravodlivejšiu.V kontraste s uvedeným, ak by medzičasom bol zvolený nový starosta, ktorý by sa riadne ujal funkcie, nenachádzame možnosť, prostredníctvom ktorej by mohol uvoľniť svoje miesto práve "rehabilitovanému" starostovi. S rozhodnutím podľa ust. § 335 ods. 1 Správneho súdneho poriadku zákon nespája právny účinok obdobný tomu, ktorý je spojený s rozhodnutím správneho súdu podľa ust. § 323 ods. 1 Správneho súdneho poriadku o tom, že mandát poslanca obecného zastupiteľstva trvá. Právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia zanikajú právne účinky uznesenia, na základe ktorého by si výkon dotknutého mandátu poslanca obecného zastupiteľstva uplatňovala iná osoba.
43)
Ak počas konania o preskúmanie funkcie starostu obce dôjde k riadnemu zvoleniu nového starostu, správny súd by mal konanie o tom, či funkcia starostu trvá, zastaviť podľa ust. § 99 písm. g) Správneho súdneho poriadku, keďže by odpadol dôvod na pokračovanie v konaní.
Zákonodarca opätovne, ako pri poslancovi NR SR, explicitne nerieši situácie, ktoré teoreticky môžu nastať v súvislosti s ust. § 50 ods. 4 a ust. § 52 ods. 1 Trestného zákona, alebo podľa ust. § 432 ods. 2 Trestného poriadku. Sudkyňa Anita Filová ponúka riešenie, podľa ktorého by mal mandát starostu zaniknúť v týchto prípadoch právoplatnosťou rozhodnutia o nariadení výkonu trestu odňatia slobody, keďže výkon takéhoto trestu by takmer vylučoval riadny výkon funkcie starostu.
44)
S týmto názorom sa stotožňujeme. Aktívne vecne legitimovaný subjekt by v prípade pochybností mohol iniciovať konanie o preskúmaní zániku funkcie starostu obce podľa ust. § 325 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, pričom by sa v žalobe domáhal určenia, že funkcia starostu zanikla.Právna úprava
45)
pamätá aj na osobitnú úpravu nároku na odstupné v prípadoch, keď mandát starostovi zanikol v dôsledku odsúdenia. Odsúdený starosta nemá po zániku svojho mandátu nárok na odstupné.3 Návrhy de lege ferenda
Cieľom tohto príspevku je nielen analyzovať súčasný stav nastolenej problematiky, ale zároveň na základe zistených nedostatkov navrhnúť vhodné zmeny a doplnenia právnej úpravy. Niektoré z nich sme už v predchádzajúcich častiach naznačili.
3.1 Zánik mandátu bez ďalšieho ex lege
Pri skúmaní právnej úpravy zániku mandátu verejných funkcionárov z dôvodu odsúdenia za spáchanie trestného činu sme si všimli, že pri niektorých nastáva zánik mandátu priamo
ex lege
právoplatnosťou odsudzujúceho rozsudku
46)
a pri iných zasa až na základe rozhodnutia tretieho subjektu
47)
.Mohli by sme sa nazdávať, že k takej právnej úprave zákonodarca pristúpil preto, aby diferencoval verejných funkcionárov podľa toho, či sú volení priamo občanmi (volič už dodatočne, spravidla, korekciu voľby vykonať nemôže), alebo podľa toho, či sú verejní funkcionári volení/menovaní štátnym orgánom, ktorý za nich nesie politickú zodpovednosť a preto v prípade právoplatného odsúdenia zákon ukladá vyvodenie zodpovednosti (odvolanie z funkcie) práve týmto orgánom.
Túto hypotézu však vylučujú takí verejní funkcionári, ktorí nie sú volení priamo voličmi a aj tak im mandát zanikne, resp. skončia vo svojej funkcii automaticky zo zákona nadobudnutím právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku. Ide napríklad o Verejného ochrancu práv, členov Súdnej rady alebo generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne.
Verejnosť, ako aj zákon by mali požadovať od verejných funkcionárov tie najvyššie morálne a etické štandardy, pričom dodržiavanie právneho poriadku a nepáchanie trestnej činnosti je ich nevyhnutnou obsahovou súčasťou.
Podľa nášho názoru, vhodnejšia je taká legislatívna úprava, podľa ktorej - ak je verejný funkcionár právoplatne odsúdený, mandát mu zaniká automaticky zo zákona. Postoj zákonodarcu by mal byť v tejto veci konzistentný.
3.2 Rozdielny rozsah dôvodu pre zánik mandátu verejného funkcionára
Bez ohľadu na skutočnosť, že verejní funkcionári sa môžu podieľať na výkone verejnej moci rôznym spôsobom a v rôznom rozsahu, právoplatné odsúdenie za akýkoľvek trestný čin by malo, podľa nášho názoru, bez ďalšieho vyvolať zánik mandátu, pokiaľ je spojené aj s uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody. V právnej úprave však nájdeme príklady, kedy mandát verejnému funkcionárovi zaniká ibav prípade odsúdenia za úmyselný trestný čin, bez ohľadu na uložený trest pri odsúdení za nedbanlivostný trestný čin.
Napríklad ust. čl. 151a ods. 4 Ústavyznie: "
Funkcia verejného ochrancu práv zaniká dňom nadobudnutia právopla tnosti rozsudku, ktorým bol verejný ochranca práv odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol odsúdený za trestný čin, a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody...
"; obdobnú formuláciu nachádzame aj pri poslancovi NR SR alebo pri predsedovi Štatistického úradu.Avšak, napríklad pri predsedovi NKÚ je už dôvod zániku jeho mandátu formulovaný užšie. Ust. § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 39/1993 Z. z.o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v platnom a účinnom znení uvádza: "
Národná rada Slovenskej republiky odvolá predsedu... ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin...
". Obdobne je rozsah dôvodu skončenia vo funkcii formulovaný aj pri generálnom riaditeľovi Sociálnej poisťovne.S poukazom na uvedené považujeme za vhodnejšie vymedziť dôvod zániku mandátu verejného funkcionára pre prípad jeho odsúdenia tak, aby pokrýval aj všetky možné prípady spojené s uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Výkon trestu odňatia slobody je zásadnou prekážkou pri výkone verejnej funkcie osobne, pričom nemožno ani predpokladať, že by súdy ukladali najprísnejší druh trestu ešte aj bez podmienečného odkladu v prípadoch takých nedbanlivostných trestných činov, ktoré by bolo možné považovať za "bagateľné". Tieto skutočnosti by mal zákonodarca brať na zreteľ.
3.3 Notifikačná povinnosť trestného súdu
Keďže k zániku mandátu z dôvodu odsúdenia za spáchanie trestného činu dochádza spravidla dňom právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, vedomosť o tejto skutočnosti je zásadná. Tak ako sme uviedli aj v predchádzajúcich častiach tohto článku, v praxi nie je neobvyklým javom, že verejný funkcionár svoje odsúdenie zatají.
V súčasnej právnej úprave absentuje všeobecná povinnosť trestného súdu informovať príslušný orgán o právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, ak sa týka verejného funkcionára. Pozitívnou výnimkou v tomto smere je napríklad ust. § 8 ods. 2 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v platnom a účinnom znení, podľa ktorého má trestný súd, ktorý vo veci rozhodoval, povinnosť oznámiť túto skutočnosť predsedovi NR SR.
Samozrejme, nevyhnutným predpokladom je vedomosť samotného súdu o tom, že právoplatne odsúdená osoba je, resp. bola verejným funkcionárom. Domnievame sa, že zavedenie takejto povinnosti by konajúci súd prirodzene motivovalo zisťovať, či obžalovaná osoba je verejným funkcionárom, pričom štandardne ide aj na komunálnej úrovni o verejne ľahko dostupné informácie.
Taktiež poukazujeme napríklad na ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého už pri vznesení obvinenia musí orgán činný v trestnom konaní zisťovať status osoby (jej povolanie) vzhľadom na oznamovaciu povinnosť pre prípad, že obvineným je advokát, súdny exekútor, notár, znalec, tlmočník alebo prekladateľ. Zavedenie oznamovacej povinnosti súdu v prípadoch odsúdení verejných funkcionárov by nepochybne motivovalo už orgány činné v trestnom konaní v skorších štádiách trestného stíhania preverovať túto skutočnosť.
Pokiaľ verejný funkcionár vykonáva svoju funkciu aj napriek tomu, že mu zo zákona mandát už zanikol, nepochybne to vyvoláva negatívne právne aj praktické dôsledky. Preto by bolo vhodné, pokiaľ by sa zákonodarca dôsledne v právnej úprave vysporiadal s týmto nedostatkom a uložil súdu v takýchto prípadoch informovať príslušné orgány, aby nedochádzalo k tzv. "zatajeniu" odsúdení.
Záver
V tomto článku sme sa snažili poukázať na problematiku, ktorá sa môže na prvý pohľad zdať jednoznačná - verejný funkcionár je odsúdený a v dôsledku toho mu zanikne mandát. Pri hlbšom skúmaní problematiky, najmä v nadväznosti na inštitúty trestného práva, však nachádzame viacero nezodpovedaných právnych, ale aj praktických otázok, ktoré sme v tomto článku demonštrovali na príkladoch.
Tieto otázky sme sa zároveň snažili zodpovedať a ponúknuť náš názor, ako by ich bolo možné riešiť, ak byv praxi nastali. Apelujeme v tomto smere najmä na konzistentnosť právnej úpravy a jej vnútornú súrodosť. Neopomenuli sme ani odkazy na viaceré prípady z praxe, ktoré preukazujú, že nejde o hypotetické problémy, ale o skutočné nedostatky právnej úpravy.
Ambíciou nebolo iba analyzovať súčasný stav, ale navrhnúť aj možné vylepšenia a doplnenia aktuálnej právnej úpravy, pričom za najvhodnejšie považujeme dôsledne upraviť povinnosť súdu, ktorý v danej trestnej veci rozhoduje, oznámiť odsúdenie dotknutému orgánu.
Definičným znakom verejných funkcionárov je ich zákonom zverená decízna právomoc spolu s možnosťou účinne ovplyvňovať výkon verejnej moci a správu vecí verejných. V nadväznosti na to je nesmierne dôležité, aby verejní funkcionári dodržiavali právny poriadok, a pokiaľ je ich protiprávne konanie takej intenzity, že je postihnuteľné aj prostriedkami trestného práva, ide o legitímny a primeraný dôvod na zánik ich mandátu, resp. skončenie vo funkcii, ktorý možno považovať za vhodný, a zároveň aj nevyhnutý v demokratickej spoločnosti.
Zdroje
Literatúra
BALOG, B. Princíp legality (na príklade späťvzatia demisie člena vlády). In:
Princíp právneho štátu ako súčasť materiálneho jadra ústavy. Bratislavské právnické fórum 2020
, Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2020, s. 80 - 87, ISBN 978-80-7160-566-9BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK, M., FILOVÁ, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 1824, ISBN 978-80-7400-678-4
BUJŇÁK, V. Ústavný zákon o konflikte záujmov: Lex specialis alebo lex inferior. In: Ústavodarná moc verzus kontrola ústavnosti. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2018, s. 143, ISBN 978-80-7160-465-5
ČENTÉŠ, J. a kol.
Trestný poriadok. Veľký komentár.
2. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2015, s.955, ISBN 978-80-8155-057-7DOMIN, M. Ústavno-politická zodpovednosť prezidenta Slovenskej republiky včera, dnes a zajtra. In:
20 rokov Ústavy Slovenskej republiky - právne reflexie. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie.
Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2015, s. 72, ISBN 978-80-7160-379-5DRGONEC, J.
Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax.
2. vyd. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 1792, ISBN 978-80-8960-374-9GIBA, M.: Späťvzatie demisie člena vlády. In:
Štát a právo.
2021, roč. 8, č. 2-3, s. 191 - 203, ISSN 1339-7753GIBA, M. a kol.
. Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, s. 484, ISBN 978-80-571-0087-4
KNAPP, V.
Teorie práva.
Praha: C. H. Beck, 1995, s. 247, ISBN 80-7179-028-1KOŠIČIAROVÁ, S.
Zákon o obecnom zriadení. Komentár.
Bratislava: EUROKÓDEX, 2018, s. 198, ISBN 978-80-8155-079-9PALÚŠ, I., HENCOVSKÁ, M. Mandát poslanca obecného zastupiteľstva - právna úprava a prax. In:
Justičná revue.
Bratislava: MS SR, 2014, č. 11, s. 1303 - 1323, ISSN 1335-6461TEKELI, J., HOFFMANN, M.
Zákon o obecnom zriadení. Komentár.
Bratislava: Wolters Kluwer, 2014, s.773, ISBN 978-80-8168-034-2VADÁSZOVÁ, E., GÔBLOVÁ, A.
Správa o vzťahu medzi politickou a trestnoprávnou zodpovednosťou ministrov prijatá Európskou komisiou pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) na jej 94. plenárnom zasadnutí (Benátky 8. - 9. marca 2013). Preklad.
Košice: Ústavný súd Slovenskej republiky, 2014, s. 34, Spr 502/2014WAGNEROVÁ, ŠIMÍČEK, LANGÁŠEK, POSPÍŠIL a kol.
Listina základních práv a svobod. Komentář.
Praha: Wolters Kluwer ČR, 2012, s. 931, ISBN 978-80-7357-750-6Rozhodnutia súdov
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 102/2001 z 25.9.2002
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 341/2012 z 5.9.2013
Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13.12.2012
Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2014 z 18.2.2014
Internetové zdroje
Kauza nazerania do účtu Róberta Kaliňáka sa opäť vracia na krajský súd. Pravda (spravy.pravda.sk) [cit. 20.03.2022]
Kotlebovec Mazurek prišiel o mandát! Súd ho potrestal za protirómske reči. TVNOVINY (tvnoviny.sk) [cit. 20.03.2022]
Rybanič uspel s dovolaním, prípad sa vráti na krajský súd. SME Domov (domov.sme.sk) [cit. 20.03.2022]
Starosta odmietol odovzdať úrad napriek zániku mandátu. MY Liptov (myliptov.sme.sk) [cit. 20.03.2022]
Starostu Holumnice odsúdili za podvod, prišiel o kreslo. Korzár Spiš (spis.korzar.sme.sk) [cit. 20.03.2022]
Kotleba tvrdí, že o mandát neprišiel. Kolíková: Niet sa o čom baviť. Pravda (spravy.pravda.sk) [cit. 01.08.2022]
Ústavní sudcovia navrhli Horváthovi demisiu, ten neodstúpi. SME Domov (domov.sme.sk) [cit. 02.08.2022]
Ostatné:
Rozhodnutie predsedu NR SR č. 1044 z 19.4.2022
1) Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13.12.2012.
2) Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 102/2001 z 25.9.2002.
3) WAGNEROVÁ, ŠIMÍČEK, LANGÁŠEK, POSPÍŠIL a kol.: Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2012, s. 510.
4) Ust. § 326 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v platnom a účinnom znení.
5) Ust. § 327 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v platnom a účinnom znení.
6) Ust. § 328 a nasl. zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v platnom a účinnom znení.
7) GIBA, M. a kol.: Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, s. 89.
8) Bližšie k tomu pozri BUJŇÁK, V.: Ústavný zákon o konflikte záujmov: Lex specialis alebo lex inferior. In: Ústavodarná moc verzus kontrola ústavnosti. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2018, s. 45 - 55.
9) VADÁSZOVÁ, E., GÔBLOVÁA.: Správa o vzťahu medzi politickou a trestnoprávnou zodpovednosťou ministrov prijatá Európskou komisiou pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) na jej 94. plenárnom zasadnutí (Benátky 8. - 9. marca 2013). Preklad. Košice: Ústavný súd Slovenskej republiky, 2014, s. 5.
10) DOMIN, M.: Ústavno-politická zodpovednosť prezidenta Slovenskej republiky včera, dnes a zajtra. In: 20 rokov Ústavy Slovenskej republiky - právne reflexie. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2015, s. 14 - 15.
11) Ust. čl. 50 ods. 2 Ústavy.
12) V tejto súvislosti uvádzame napríklad v minulosti medializovaný prípad ústavného sudcu, o ktorého právoplatnom odsúdení z minulosti sa verejnosť dozvedela až vtedy, keď bol už niekoľko rokov vo funkcii; dostupné online: Ústavní sudcovia navrhli Horváthovi demisiu, ten neodstúpi. SME Domov (domov.sme.sk) [cit. 02.08.2022].
13) Ústavný zákon č. 90/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
14) Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z.z. a ústavného zákona č. 9/1999 Z.z.; parlamentná tlač č. 643.
15) Tamtiež.
16) Obdobne argumentoval napríklad Marián Kotleba, bližšie pozri: Kotleba tvrdí, že o mandát neprišiel. Kolíková: Niet sa o čom baviť. Pravda (spravy.pravda.sk) [cit. 01.08.2022].
17) Rozhodnutie predsedu NR SR č. 1044 z 19.4.2022.
18) Ust. § 25 ods. 2 písm. d) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v platnom a účinnom znení.
19) Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 341/2012 zo dňa 5.9.2013 a Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2014 zo dňa 18.2.2014.
20) Pozri napr. KNAPP, V.: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 32.
21) Príkladom z praxe môže byť prípad poslanca Milana Mazureka, ktorému v dôsledku právoplatného odsúdenia zanikol mandát poslanca NR SR; dostupné online: Kotlebovec Mazurek prišiel o mandát! Súd ho potrestal za protirómske reči. TVNOVINY (tvnoviny.sk) [cit. 20.03.2022].
22) ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný poriadok. Veľký komentár. 2. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2015, s. 404 - 405.
23) Zákon č. 180/2014 Z.z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení.
24) Zákon č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v platnom a účinnom znení.
25) Ide o situácie napr. podľa čl. 77 ods. 2 Ústavy - ak bol poslanec vymenovaný za člena vlády SR; alebo čl. 78 ods. 5 Ústavy - akje poslanec vo výkone väzby; alebo čl. 5 ods. 8 Ústavného zákona o ochrane verejného záujmu - ak bol poslanec vymenovaný do verejnej funkcie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý nie je členom vlády Slovenskej republiky, alebo do funkcie štátneho tajomníka.
26) Napríklad ust. § 18 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v platnom a účinnom znení na takéto situácie v prípadoch odsúdených prokurátorov pamätá.
27) Zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v platnom a účinnom znení.
28) Zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v platnom a účinnom znení.
29) K tomu pozri aj: BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK ,M., FILOVÁ, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 1370.
30) Jeden z posledných bol prípad nitrianskeho poslanca a slávneho hokejistu Jozefa Stümpela; dostupné online: Hokejista Stümpel už nie je poslancom. Nafúkal, prišiel o mandát. MY Nitra (mynitra.sme.sk) [cit. 08.03.2022].
31) K tomu pozri aj: PALÚŠ, I. a HENCOVSKÁ, M.: Mandát poslanca obecného zastupiteľstva - právna úprava a prax. In: Justičná revue. Bratislava: MS SR, 2014, č. 11, s.1308 - 1309.
32) K tomu pozri napríklad BALOG, B.: Princíp legality (na príklade späťvzatia demisie člena vlády). In: Princíp právneho štátu ako súčasť materiálneho jadra ústavy. Bratislavské právnické fórum 2020, Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2020, s. 86; alebo GIBA, M.: Späťvzatie demisie člena vlády. In: Štát a právo. 2021, roč. 8, č. 2-3, s. 193; alebo DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. vyd. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 1386 - 1394.
33) Uvedomujúc si, že poslanec NR SR je predstaviteľ moci zákonodarnej a nie moci výkonnej ako člen vlády.
34) Opačný názor možno nájsť v: DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. vyd. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 1386 - 1394.
35) K tomu pozri napríklad čl. 81 Ústavy, čl. 103 ods. 6 Ústavy, čl. 138 ods. 1 Ústavy, čl. 146 ods. 1 Ústavy.
36) BALOG, B.: Princíp legality (na príklade späťvzatia demisie člena vlády). In Princíp právneho štátu ako súčasť materiálneho jadra ústavy. Bratislavské právnické fórum 2020, Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2020, s. 86.
37) Zákon č. 453/2001 Z.z., zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú sa niektoré ďalšie zákony.
38) K tomu pozri: TEKELI, J., HOFFMANN, M.: Zákon o obecnom zriadení. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2014, s. 552.
39) Príkladom z praxe môže byť napríklad prípad odsúdeného starostu obce Holumnica, ktorý odsúdenie zatajil; dostupné online: Starostu Holumnice odsúdili za podvod, prišiel o kreslo. Korzár Spiš (spis.korzar.sme.sk) [cit. 20.03.2022]. Alebo prípad odsúdeného starostu Demänovskej doliny; dostupné online: Starosta odmietol odovzdať úrad napriek zániku mandátu. MY Liptov (myliptov.sme.sk) [cit. 20.03.2022].
40) K tomu tiež pozri: PALÚŠ, I. a HENCOVSKÁ, M.: Mandát poslanca obecného zastupiteľstva - právna úprava a prax. In: Justičná revue. Bratislava: MS SR, 2014, č. 11, s.1308 - 1309.
41) KOŠIČIAROVÁ, S.: Zákon o obecnom zriadení. Komentár. Bratislava: EUROKÓDEX, 2018, s. 89.
42) Mimoriadne opravné prostriedky v trestnom konaní úspešne využil napríklad bývalý poslanec miestneho zastupiteľstva Mestskej časti Bratislava - Rača, Filip Rybanič; dostupné online: Rybanič uspel s dovolaním, prípad sa vráti na krajský súd. SME Domov (domov.sme.sk) [cit. 20.03.2022]; a tiež Kauza nazerania do účtu Róberta Kaliňáka sa opäť vracia na krajský súd. Pravda (spravy.pravda.sk) [cit. 20.03.2022].
43) Ust. § 323 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v platnom a účinnom znení.
44) BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK, M., FILOVÁ, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 1370.
45) Ust. § 5 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v platnom a účinnom znení.
46) Napríklad mandát poslanca NR SR, starostu obce, predsedu samosprávneho kraja alebo verejného ochrancu práv.
47) Napríklad funkcia generálneho prokurátora, predsedu NKÚ alebo predsedu Štatistického úradu.
Vydanie Justičná revue 10/2022
